Jakub Kubiš je človek, s ktorým veľmi rád diskutujem a možno ešte radšej ho počúvam. Rozpráva totiž vždy otvorene a k veci či už sú naše debaty o hokeji o zdraví a zdravom životnom štýle alebo hocičom inom. Mal som možnosť sledovať jeho prácu ako hokejového trénera počas dvoch sezón pri mládeži v Žiline a vždy som sa na tieto zápasy tešil, keďže som tušil, že sa to nezaobíde bez zaujímavej debaty.
Keď som ho oslovil , že by som s ním rád urobil rozhovor a keď s tým súhlasil, nechcel som vynechať žiadnu podstatnú časť jeho kariéry, ktorá by stála za zmienku, každej som chcel venovať nejaký priestor. Pri vzniku tohto rozhovoru som však zistil, že ak by sme chceli a mali čas, bolo by toho aj na knihu… 😀
Rozhodol som sa teda trochu to rozdeliť a v prvej časti tohto rozhovoru, sa budeme venovať Jakubovej kariére profesionálneho hokejistu. Ten celú svoje kariéru v najvyššej hokejovej súťaži strávil doma v Žiline v čase, keď žilinský hokej neprežíval práve najlepšie časy. Som rád, že Jakub sa o tomto rozhovoril otvorene ako vždy a osobne to vnímam ako jeden z najsilnejších rozhovorov, ktoré som mal možnosť viesť.
Keď si mal 11-12 rokov a bol si malý hokejista, aké boli tvoje sny? Kde si sa videl v budúcnosti, mal si nejaký konkrétny cieľ?
Ja si nepamätám žiadny svoj konkrétny cieľ, víziu a nejaké sny. Ja som to robil preto, lebo ma to extrémne bavilo – každý deň trénovať, hrať zápasy, sledovať hokej. Nemal som žiadne prehnané ambície. Jednoducho ja som hral hokej a ani si nepamätám, že koľko som mal bodov alebo gólov. Mal som však strašne veľa hokejových vzorov, ktoré som sledoval a chcel som ich napodobňovať. Myslím, že dnešná doba robí to, že mladí hokejisti majú samé ciele, vízie a každý sa vidí v NHL. Ja som to takto nevnímal, iba som robil to čo som mal veľmi rád.
Ja si pamätám jeden moment, o ktorom sme sa rozprávali cestou na zápas. Bol na majstrovstvách sveta v roku 2004, keď boli v Čechách, v Ostrave, v tej hale, a hovoril si, že si bol uchvátený z toho, a povedal si si, že tak tu by som chcel niekedy hrať. Potom sa ti to splnilo, keď si hral v Čechách v doraste a juniorke…..
ja som začal hrať hokej v roku 1998, presne keď bolo Nagano. No a potom som bol v Ostrave a tam som si povedal, že aká krásna hala. Vieme, ako to je na Slovensku s halami… Vtedy to tam bolo top a povedal som si, že tu by som chcel raz hrať. Keď som mal 17 alebo 18 rokov, tak som prestúpil do Vítkovíc, takže som si presne v tej istej hale zahral. Presne si pamätám tie schody, cez letnú prípravu sme behali po tých, po ktorých som chodil počas tých majstrovstiev, takže áno – splnilo sa mi to.
Kedy prišiel ten moment, že si si povedal, asi som celkom dobrý hokejista a mohol by som hokeji niečo dosiahnuť?
Bolo to na konci ôsmeho ročníka, keď prišiel za mojimi rodičmi na našom zápase v Žiline tréner z Třinca, že by ma chcel, aby som tam išiel hrať. Vtedy ma to trochu nakoplo, že asi som celkom dobrý. Vtedy to ale nebolo tak, ako dnes, že by veľa hráčov v mládeži odchádzalo zo svojho klubu. Teraz je to už iné. Ani u nás doma to nebrali nejako vážne, nebrali to tak, že by som sa teraz musel niekam ďalej posunúť, viem že rodičia moc nechceli ale ja som sa rozhodol a napokon som odišiel do Třinca.
Aj keď som prišiel do Třinca, myslel som si, že som dobrý…. Išiel som tam možno ako najlepší hráč zo Žiliny zo svojho ročníka, lenže po prvom tréningu som sa rýchlo prebral, lebo tí chlapci tam už na letnej príprave boli trikrát lepší ako ja. Takže rýchlo som sa vrátil naspäť k tomu, že možno nie som taký dobrý.
A ako my sme tam trénovali… Ráno o 6:00 každý deň bol tréning, a potom poobede. Začínali sme o tretej alebo štvrtej poobede ale končili sme o siedmej! To bol úplný masaker oproti tomu, čo bolo tu v Žiline. Bolo to úplne niečo iné ako tu. Oni tam trénujú neuveriteľne. Doteraz si pamätám, ako som tam behal po tých lesoch, po tartane, po všetkom… To u nás nebolo…
Hlavne dovtedy v Žiline som bol za celý čas možno dvakrát v posilke. Prišiel som tam, a my sme tam boli asi každý deň v posilke…. Teraz si predstav, že máš 14-15 rokov, každé ráno od 6:00 do 7:00 tréning, potom zase tréning. A nie hocijaký ale my sme mali plávanie, mali sme spinning, tartan, schody, futbal – normálne sme hrali proti futbalovému tímu. Mali sme aj trénera na vzpieranie, gymnastiku na trampolínach sme sa učili… Bol som ako v inom vesmíre oproti tomu, čo sme mali tu.
Keď o tom takto rozprávaš… Myslím, že vtedy to bolo trochu inak nastavené, teda nie každý kto bol lepší, išiel hneď niekam do zahraničia…
Rozdiel bol hlavne v tom, že v tom čase chodili do iných klubov, či už na Slovensku alebo mimo, len takí, ktorých chceli. V podstate neexistovali agenti, to všetko len začínalo. Ak niekto niekam išiel, tak ho museli chcieť, museli ho vidieť, odsledovať si ho tu v slovenskej súťaži. Dnes to funguje tak, že do sveta idú aj hráči, ktorých nikto nechce, len na základe agenta, rodiča, ambícií a tak ďalej…. Správna postupnosť by mala byť: Ukáž sa tam, kde si aby si ťa niekto všimol a chceli ťa a nie opačne.
Určite to nebolo jednoduché, bojovať o miesto v novom prostredí, prebiť sa, starať sa zrazu sám o seba… Zocelilo ťa to?
Áno, brutálne ma to zocelilo – skúsenosť starať sa sám o seba, sám sa prebiť. Bol som tam v podstate sám v obrovskej konkurencii. A tam je to o tom, že buď na to máš a hráš, alebo na to nemáš a nehráš. Tam je jednoducho tak veľa hráčov, že neexistuje istota, že sa niekde do tretej, štvrtej päťky dostaneš.
Doteraz nezabudnem na situáciu, že som za prvé dva alebo tri zápasy dal, myslím, jeden alebo dva góly a bol som z toho unesený, že wow, hrám, dávam góly. A potom za mnou prišiel tréner a povedal: „Hele, Jakube, ale od tebe očekávam víc.“ A ja som bol z toho úplne mimo, že čo? Veď som dal gól! Takže ani tie góly tam až tak nestačili.
Bolo to náročné, zároveň od teba veľa vyžadovali, ale to je presne to konkurenčné prostredie – tá konkurencia ťa najviac posúva, nie istota, že hrám v nejakej piatej päťke, lebo je málo hráčov.
Keď si sa po troch rokoch vrátil do Žiliny cítil si, že aj tie skúsenosti ktoré si nabral v Česku ti pomôžu v tom, že budeš patriť medzi lídrov tímu v doraste a potom v juniorke?
Keď som sa vrátil, tak som sa vrátil hlavne do extrémne dobrého tímu. Boli tam hráči ako Cingel, Hrivík, Linet, Jonák a stali sme sa majstrami Slovenska v doraste, čiže ja som si ani nepripadal nejaký lepší ako ostatní chalani. Ja som jednoducho prišiel do výborného tímu a na tú sezónu, mám výborné spomienky.
Určite som prišiel ako lepší človek ale nemyslím si, že som bol nejako výrazne lepší hráč. Je to asi spôsobené tým, že som prišiel do výborného tímu s ktorým sme sa stali majstrami Slovenska.
Každopádne, ty si bol jeden z tých hráčov, ktorým sa podarilo prepracovať z juniorského hokeja aj do áčka. Svoje prvé zápasy si odohral v sezóne 2009/2010. Aký to bol pre teba pocit ako pre Žilinčana, v nastupovať v extralige a na domácom štadióne za domáci klub. Hlavne tie prvé štarty, keď si dostal tú šancu….
Na to nikdy nezabudnem, ako mi volal tréner. Išiel som večer domov z tréningu a na druhý deň ráno som mal tréning s áčkom. To bolo brutál, bol som z toho hotový.
Vrchol toho celého bol, že hneď po tom tréningu som cestoval s mužstvom na zápas na Slovane. Vtedy hrali v Ružinove, lebo sa im prerábal zimný štadión, a bolo to proti Šatanovi, Hudáčkovi a celej tejto partii. Vieš si predstaviť, čo to bol za pocit. Môj prvý zápas som teda odohra na Slovane, pred toľkými ľuďmi, ten tlak… To bolo naozaj niečo úplne iné na čo som bol zvyknutý.
A môj prvý domáci zápas? Na to nikdy nezabudnem – Mišo Hreus mi prihral a ja som dal vinkel Janovi Lacovi, vtedy reprezentačnému brankárovi. Takže to boli dva obrovské momenty. Za prvé štyri zápasy som dal dva góly, takže to tomu dalo takú hodnotu, že som začal v seniorskom hokeji veľmi solídne na to, že som mal 18 rokov.
Čo sa odohráva v hlave mladého 18-ročného hráča po takomto vstupe do seniorského hokeja? Aké myšlienky?
Myslím, že som cítil radosť a šťastie, že sa niečo podarilo. Bola to extrémna motivácia, že to malo zmysel, a že celá tá robota za to stála, že som to dokázal. Pretože juniorka je stále len mládežnícky hokej, ale najväčší skok, ktorý sa mnohým ani nepodarí, je prechod do seniorského hokeja. Bolo to ako v nejakom sne, že sa mi to podarilo, že si mňa niekto všimol.
Možno som si to v tom momente až tak neuvedomoval. Skôr to bolo pre mňa o zodpovednosti, tréme a strese, lebo v podstate som nastúpil do rozbehnutého vlaku, kde boli hráči ako Hreus, Spilar, Paľovčík. Ja som bol zrazu obklopený hráčmi, ktorých som doteraz len sledoval z tribúny. Bolo to pre mňa extrémne zodpovedné a stresujúceale zároveň to bola radosť a šťastie.
Potom si tak lietal medzi prvou ligou a extraligou. Nebolo to ťažké pre psychiku? Povedzme, že si sa úplne neusadil v tej najvyššej súťaži, stále tam boli tie hosťovania – Prešov, Michalovce, Považská Bystrica – a stále si sa odtiaľ vracal do Žiliny. Bolo to niečo, čo ťa možno demotivovalo, že nemáš stále miesto?
Dostávame sa do temnej a zároveň veľmi zaujímavej časti mojej kariéry.
Samozrejme, áno, je to veľmi stresujúce pre hráča, pretože má neistotu, a v podstate je to trošku aj demotivujúce. Aj keď to by som tak nechcel povedať, lebo som sa mal snažiť stále ísť za tým cieľom. Takže možno ani nie demotivujúce, skôr ti to berie takú chuť.
Sú za tým rôzne okolnosti. Ja si uvedomujem, že môj štart do extraligy bol perfektný a asi som na to aj mal predpoklady. Ale vďaka určitým okolnostiam, ktoré sa udiali, a samozrejme aj kvôli mojim výkonom, ktoré neboli také, ako by mali byť. Ja absolútne súhlasím s tým, že keby som bol hlavne psychicky a mentálne lepšie nastavený, tak extraligu hrám stabilne.
Nechcem hádzať na nikoho vinu, že za to môže niekto iný – to nie. Som si toho vedomý a beriem za to celú zodpovednosť, ako sa tá kariéra vyvíjala. Je tam však jedno veľké ALE. Myslím si, že keby som bol v inom klube ako v Žiline, tak by som odohral viac zápasov v extralige.
Totiž, my mladí hráči, v tom nastavení tej filozofie a pri manažmente, ktorý tam vtedy bol, sme jednoducho neboli pre klub niekým na koho rozvoji by chceli pracovať. Tí tréneri, ktorí ma viedli, nemali absolútne žiadny záujem vychovávať žilinských domácich hráčov. My sme tam boli navyše, zbytoční, a v podstate sme tam boli len nutné zlo, aby mohli pred sezónou napísať do novín, koľko majú odchovancov.
Ale v realite sme tam boli len ako sparing partneri na tréningy a letnú prípravu. Nás nikto nebral vážne. A to nie som len ja, to boli aj ďalší mladí hráči.
Žiadny tréner, ktorý tam bol, to s nami nemyslel vážne. Každý mladý hráč potrebuje podporu – či už zo strany klubu, filozofie, trénera alebo manažmentu. Jednoducho to nefunguje tak, že hráč vo veku 17-18 rokov nerobí chyby a že bude hneď dokonalý. To vôbec.
Ale tam nikto so mnou, ani s inými mladými hráčmi, nepracoval. A ani nechcel pracovať. Každý tréner si tam priniesol svojich hráčov a jednoducho my sme tam boli len do počtu. Ak vyšlo miesto do štvrtej, piatej päťky, tak sme sa tam dostali, inak sme boli len na tréningoch. Nikto sa nám tam navyše nevenoval, nikto nejavil záujem.
Také tie tľiachanice do vetra, že „Daj dva góly a nejako sa posunieš, potom si ťa všimnú“… To boli len prázdne reči, inak sa to ani nazvať nedá.
Tam sa diali také absurdity… Ja si pamätám, že my sme dreli v Žiline a zrazu nám volajú z iného klubu, že už sú dohodnutí so Žilinou, že tam ideme na hosťovanie. A pritom nám v Žiline tvrdili, že ideme bojovať o miesta v tíme. Takže my sme tam boli ako taký odpad. A to nielen ja, ale všetci mladí, ktorí v Žiline nejako javili potenciál, že by mohli niekde hrať.
To bola absolútna komédia, čo sa týka výchovy a zapracovania mládeže. Boli tam také story, že mi volal kamarát, čo hral v inom prvoligovom tíme, a hovorí mi: „No však ty už si napísaný, že ideš na zápas s nami.“ A ja pozerám, že však ja som v Žiline! A on že: „No hej, ale asi už pôjdeš do iného tímu.“
Takže tam už dopredu vedeli, čo sa ide diať, len sa tvárili, že vychovávajú domácich hráčov. Bola to ale úplná paródia na výchovu domácich hokejistov.
Ale znova chcem podotknúť jednu vec – absolútne sa nevyhováram, ani nezvaľujem vinu, nehľadám chyby v iných za to, ako sa moja kariéra uberala a ako to celé skončilo. Za to nesiem zodpovednosť ja. To, aké okolnosti v tom boli, to je druhá vec, ale v podstate ja som s tým mohol naložiť inak. Keby…ale to už je iba keby bolo keby…
Ty si sa napriek tomu vždy vrátil z tých hosťovaní do Žiliny. Nechcel si, alebo nemal možnosť hrať v nejakom inom extraligovom klube?
Uvedomujem si jednu vec. Kde zoberú hráča, ktorý nemá body a v extralige, v podstate nič nedokázal? Ani moja výkonnosť v tom momente nebola dobrá. Jednoducho som asi nebol dostatočne atraktívny, dostatočne dobrý, ani taký extrémny talent, aby si ma všímali ďalšie kluby. Tam ani nebola nejaká možnosť ísť niekam inam.
Keď si niekto pozrie Elite Prospects a vidí tam hráča, ktorý odohral 40 zápasov v Žiline a mal štatistiky 4+6 – čo som asi mal – tak kto takého hráča chce? To nikoho nezaujíma, že som odohral v každom zápase možno šesť striedaní. Jednoducho som nemal tie body a čísla na to, aby ma chcel nejaký iný tím. Takže toto si plne uvedomujem.
Keď si pôsobil v Žiline, neboli to práve najlepšie časy žilinského hokeja, boli tu baráže, rôzne problémy… Pre domáceho hráča to je asi náročné. Ľudia ťa poznajú, stretávajú ťa na ulici, možno niečo utrúsia, hlavne keď sa nedarí… Stretával si sa s tým, že na teba mali nejaké narážky? Možno to nakoniec nebola až taká výhoda a radosť hrať doma?
Jasné, stretol som sa s tým – aj osobne, aj v komentároch na sociálnych sieťach. Aj keď vtedy to ešte nebolo také vyhrotené ako teraz. Mám pocit, že domáci hráči to mali vždy ťažšie. Teraz sa to trochu zlepšilo, ale vtedy to bolo tak, že cudzí hráči mali vždy nejakú prednosť, výsadu. Im sa veci viac odpúšťali, zatiaľ čo domáci hráči boli pod väčším drobnohľadom.
Zažil som strašne temné časy žilinského hokeja. Niekedy sme ani nevedeli, ktorí hráči budú na druhý deň v šatni, lebo sa to tam stále točilo. Aj celkovo – to, ako to fungovalo… Na jednej strane chápem, že keď hráš baráž, tak ju nemôžeš hrať s mladými hráčmi. Ale na druhej strane, nikto tam preto nič nerobil, aby sa to zlepšilo.
Tam v podstate manažment nemal šajnu o hokeji. Boli tam ľudia čo nevedeli o hokeji nič. Bol tam jeden pán, ten ani nevedel, že v hokeji existuje presilovka, a chodil nám mudrovať do šatne. Toto som ja zažíval…. To bolo niečo neuveriteľné. To, čo som tam ja zažil, absolútne nemalo nič spoločné s hokejom.
Ľudia v mojom okolí, a asi aj celkovo v tom čase, mali takú predstavu, že keď sa človek stane profesionálnym hokejistom, tak je za vodou. Zarobí si, môže si odložiť peniaze a potom už nemusí nič robiť. A ja som potom jedného dňa išiel na stránku mesta Žilina, keďže klub bol mestský, tie zmluvy tam boli zverejnené – a pozrel som si tam zmluvy mladých hráčov ako ty v tom čase. A vypleštil som oči, že Hm, tak z tohto si asi veľa neodloží.
Takže keď sa na to pozrieš – ako ste boli vtedy finančne ohodnotení, nehovoril si si niekedy, že či to všetko stálo, za takú odmenu?
To ešte treba doplniť, že tie zmluvy boli na 8-9, možno maximálne 10 mesiacov. Čiže si si to musel ešte rozrátať na 12 mesiacov, takže ten príjem bol ešte nižší.
Ja som sa na to úplne nepozeral cez peniaze, pretože som veril, že keď budem lepší a lepší, tak aj ten plat bude vyšší. Robil som to, lebo v tom momente, ale na na to som prišiel až neskôr…som v podstate nevedel nič iné robiť. Ani som o tom nikdy nepremýšľal, videl som len hokej a to bolo všetko.
Až časom som sa na to začal pozerať trochu inak. Vidíš, že tých zápasov máš viac v prvej lige ako v extralige, bývaš hore-dole po ubytovniach, hráš za pár korún a končí to v marci, takže od marca do septembra nemáš peniaze. A vtedy som si začal uvedomovať, že toto asi nie je správna cesta.
Kedy si si tak definitívne povedal, že stačí? Mal si nejaký zlomový bod, alebo si si to tak postupne dlhšie uvedomoval, že už to asi nedotiahneš na takú úroveň, ktorá by ti zabezpečovala lepšie podmienky?
Ono to postupne prichádzalo. Čím ďalej, tým viac som sa utvrdzoval v tom, že už to nemá zmysel.
Zlomový bod bol, keď sme s mojím súputníkom Aďom Lipovským sedeli raz na káve a povedali sme si, že sa prihlásime na FTVŠ-ku. Vtedy to nikto nebral vážne. Ale my sme sa reálne prihlásili, išli na skúšky a zobrali nás. Odvtedy som v podstate začal dávať hokej na druhé miesto.Tomu ale predchádzala jedna situácia… Tréner, jeden starší pán, ma počas porady – alebo čo to vlastne bolo – uprostred sezóny vyhodil…
S hokejom som potom končil v Považskej Bystrici. A to už bolo naozaj len za pár korún, nemalo to efekt ani zmysel.
O Žiline sme rozprávali nie v úplne pozitívnom svetle, boli tam rôzne problémy. Boli tam však pre teba aj nejaké pekné momenty? Stretol si ľudí, ktorí ti niečo dali do života aj po hokejovej kariére?
Jasné. Ja som veľmi rád za tú etapu, lebo ma strašne veľa naučila. Stretol som tam veľa dobrých spoluhráčov, ktorí sú dodnes mojimi kamarátmi, alebo sme aspoň v kontakte. Celé to obdobie hokejistu v Žiline – ja som to mal rád.
Samozrejme, boli tam aj okolnosti, ktoré to komplikovali. Jednoducho, obdobie, keď som bol v Žiline, bolo veľmi turbulentné. Zároveň som tam mal aj príklady, ktoré som potom pochopil ako tréner, ako študent, ako človek mimo hokeja.
Vidím, ako sa niektoré veci robiť nemajú, hlavne čo sa týka niektorých trénerov, ktorých som zažil. To bola normálne absurdita. Bol to presný opak toho, ako by to malo byť, a doteraz nechápem, ako tí ľudia mohli vôbec fungovať ako tréneri.
V tej dobe som to tak nevnímal, že je to zlé alebo dobré. Ale keď sa na to teraz spätne pozerám, s vedomosťami a skúsenosťami, ktoré mám, tak to bola čistá tragédia, niektorí tréneri boli úplne mimo.
Takže mám na to aj strašne pekné spomienky, stretol som tam veľa dobrých ľudí. Ale zároveň som tam stretol aj takých, ktorí boli úplne mimo mojej filozofie – či už športovej, alebo životnej. A naučil som sa, že takto to nechcem robiť – ani v športe, ani v živote.
Hokej bol pre Jakuba Kubiša viac než len šport – bol to jeho život. Napriek ťažkostiam a problémom, ktoré v Žiline zažil, nikdy neprestal bojovať. Napokon však prišiel moment, keď si uvedomil, že je čas posunúť sa ďalej. V druhej časti rozhovoru sa pozrieme na jeho trénerskú dráhu a na to, ako vnímal hokej z pozície trénera a čo sa snažil svojim zverencom odovzdať.
