Odmalička som mal rád hokej viac ako futbal. Tiež som mal radšej futbal ako basketbal. A predsa teraz sa celý môj voľný čas točí okolo futbalu ale prvýkrát som pravú športovú atmosféru v zápase, v ktorom o niečo išlo zažil práve na basketbalovej palubovke. Vtedy sa vo mne niečo definitívne zlomilo. Vtedy som si povedal, že sa chcem v tomto prostredí pohybovať čo najčastejšie ako to len bude možné. Ako najreálnejšia cesta sa mi v tom období zdala novinárčina. Predsa len, keď si dobrý športový novinár dostaneš sa všelikde a spoznáš všelikoho. Ten prívlastok dobrý sa mi nikdy nepodarilo dosiahnuť a nakoniec ani z toho novinára nič nebolo, aj keď to chvíľu vyzeralo nádejne….. 😀 ale o tom potom, niekedy inokedy…. Napriek tomu som sa napokon so športom dostal všelikde a spoznal všelikoho. Väčšinou to boli len príjemné stretnutia a zážitky. Aj keď pár takých bez ktorých by som prežil by sa tiež našlo.
Celá táto športová cesta, keď to už nebolo len o sedení pred televízorom ale začala práve na žilinskom basketbale a to v dobách, keď tam naozaj bola radosť chodiť a bolo na čo pozerať. Nakoniec z toho bolo pekné tretie miesto, čo bol takpovediac historický úspech ale poďme pekne po poriadku.
Možno nič z toho by sa nebolo stalo keby nemáme super spolužiaka Mira, ktorý nás nahovoril aby sme sa s ním a polovicou jeho famílie išli pozrieť na basketbal, že však chalani sú celkom dobrí a je to celkom sranda. Pravdupovediac u nás v triede bol bezpochyby najväčší basketbalový fanatik ale postupom času nás všetkých nakazil. Teda všetkých, ktorí sme s ním spočiatku chodili čiže ja, Majo, Ľubo a Fernet…
Prvý zápas, ktorý si pamätám bol proti Nitre a bolo to niekedy v základnej časti. Myslím, že vtedy Žilina doma prehrala. Prvé čo človeka oslovilo bola atmosféra, ktorá vtedy v hale na Rosinkách panovala a až potom samotná hra. Miro nás svojim komentárom uviedol veľmi rýchlo do deja. To je Deki, to je Tili, hentam je Hofo a ten čo hádže to je Carter, ten je dobrý, asi najlepší… Asi takto prebiehalo naše zoznamovanie sa s hráčmi, ktorí vlastne vtedy za Žilinu hrali. Človek sa ale zorientoval veľmi rýchlo, každý jeden hráč na palubovke bola totiž výrazná osobnosť a podaktorí pre nás osobne časom ešte výraznejší ako pre bežného diváka.
Ako mladí chalani sme s tým nemali problém a po pár zápasoch, keď už sme vedeli, kto je kto sme si začali si s hráčmi písať cez Facebook a asi občas aj trochu otravovať so somarinami, ale chalani to prežili a vždy sa s nami bavili. Týmto samozrejme v našich očiach okamžite stúpli. Takže môj rebríček obľúbenosti bol asi taký že Hofo s Tilim sa delili o prvé miesto a v tesnom závese za nimi bol Poky… Ono ten basketbal je celkovo iný (aspoň z môjho pohľadu) ako napríklad hokej či futbal, minimálne v tom, že fanúšikovia majú k hráčom bližšie a myslím, že to platí aj opačne.
Zážitkov na basketbale bolo kopec. Emočne najsilnejší bol asi druhý zápas semifinálovej série proti Nitre. Žilina prehrávala 1:0 na zápasy a v tomto druhom keď bol stav vyrovnaný 76:76 sekundu pred koncom mal Mišo Podhorský možnosť hádzať dve šestky. Predstavte si že váš spolusediaci sa vás v tomto momente, keď máte všetky nechty ohryzené a ste minútu pred infarktom opýta či si nedáte čipsy, však Fernetko? 😀 . Áno, áno viem, niekto to prežíva viac, iný menej. Tí ktorí ma zažili vedia, že pri športových podujatiach patrím neohrozene do tej prvej skupiny. Pre zachovanie dramatickosti a infarktových stavov navyše Michal prvú šestku nepremenil. Druhú už áno a na Rosinkách nastala erupcia radosti. Keď tá hala nespadla vtedy, tak už asi nespadne nikdy. Žilina síce napokon prehrala v semifinálovej sérií 3:2 na zápasy, ale keďže v nasledujúcej sérií o bronz porazila Spišskú Novú Ves radovala sa napokon zo zisku medailí.
A to aj napriek tomu, že na lavičke stál istý srbský kouč, ktorého nebudeme radšej menovať, no medzi nami na tribúne mal internú prezývku Šašo trojprstý. Pretože 35 zo 40 minút mal zdvihnutú ruku a ukazoval chalanom tri prsty. Tento pán nahradil počas rozbehnutej sezóny Kruna Krajnoviča a čisto technicky doviedol Žilinu k bronzu, aj keď väčšou osobnosťou ako on bol asi každý hráč na palubovke. Najväčší rešpekt na palubovke vzbudzoval asi Miro Futo, toho sa báli nie len protihráči ale aj podaktorí rozhodcovia 😀 , totiž keď im nebolo rady nebál sa im to povedať a nie zrovna potichu.
Mali sme s basketbalistami aj pár pekných zážitkov. Niekedy po sezóne som si písal s Peťom Tilandym či by nás neprišli pozrieť do Rajca. Ani som nedúfal, že by mohli prísť, veď majú predsa kopu inej roboty, hovoril som si. Nuž ale podarilo sa a tak jedného pekného dňa som mal doma vzácnu návštevu, keď prišli Tili aj Poky, doniesli nám dresy, šály a chvíľu u nás posedeli, pamätám si, že som bol vtedy riadne unesený z toho čo sa práve stalo.
Po sezóne mal príhodu s chlapcami aj ďalší člen nášho fanklubu Vočko, ktorý ako jediný z nás už vtedy vyzeral ako regulérny basketbalistka, hoci sa mu nikdy poriadne nevenoval. Chalani aj jeho chceli prekvapiť návštevou, myslím, že v tomto prípade to boli Janko Závodný a Dejan Stojanovič ale tí išli bez ohlásenia a Peťa doma nenašli. Ten si potom na Facebooku našiel správu, že ho chalani chceli prísť pozrieť ale keďže nikto neotváral tak prekvapenie mu schovali za miešačkou pred domom. Za miešačkou boli tričká podpísané celým tímom a nejaké šály. Jedno tričko napokon skončilo aj u mňa a doteraz visí na stene. Ďalší dôkaz toho, že chalani si svojich fanúšikov naozaj vážia. 
V novej sezóne sme sa chystali na jeden zo zápasov, keď sme zistili že nemáme ísť ako späť, keďže je všeobecne známe, že Baggio cestuje prostriedkami hromadnej dopravy iba vo veľmi výnimočných prípadoch. Tak som to len tak medzi rečou Tilimu povedal, že sme sa síce chystali ale nemali by sme sa ako dostať domov. Reakcia? Veď ja vás po zápase domov odveziem… Naozaj po zápase nás Tili odviezol domov na svojej Pežotke. Keď sme sa pýtali čo sme dlžní tak nechcel nič, vraj, že to jazdí na vzduch. 😀 Takéto momenty ostanú človeku v pamäti veľmi dlho a naozaj to pre mňa vtedy veľa znamenalo.
Zážitkov bolo ešte oveľa viac takže na pokračovanie rozprávania o basketbalových zážitkoch sa môžete tešiť nabudúce 😀 .
