V dnešnom rozhovore Vám predstavíme jednu z nádejí Slovenského a Žilinského basketbalu čoskoro 18-ročného, 204 centimetrov merajúceho pivota MBK Žilina – Daniela Stránskeho.
Povedz, ako si sa dostal do A-mužstva keďže vekom patríš stále do juniorskej kategórie?
„S mužmi som začal trénovať už na začiatku predminulej sezóny. Môže za to vtedajší tréner Krunoslav Krajnovič, ktorý mi navrhol miesto u mužov keď videl jeden z našich juniorských zápasov.“
Hrávaš na pozícií pivota , na ktorom je však v tíme Žiliny silné obsadenie, do zápasu teda nezasiahneš vždy. Je aj napriek tomu pôsobenie v tíme pre teba prínosom ?
„Jednoznačne, je to fantastická možnosť ako nazbierať skúsenosti. Hlavne na tréningoch ale aj na zápasoch. Veľmi si to vážim . Niekedy idú moji kamaráti niekam kam ja nemôžem kvôli basketbalu, ale myslím že to stojí za to.“
Ako si rozumieš so spoluhráčmi v A-tíme, podpichujú ťa často, ako najmladšieho ?
„Jasné, ale tak v rámci srandy. Žiadne zneužívanie či šikanovanie. To k chalanom ani nejde, skôr dobrá nálada a kamarátsky duch.“
Stále však hrávaš aj za juniorov. Ako sa tam darí tebe a tvojmu tímu ?
„Čo sa týka mňa vždy je čo zlepšovať :). A myslím si, že keď všetci podáme výkon nás hodný tak máme na slušnú pozíciu v lige. Nie vždy sa nám však podarí zosúladiť výkon hráčov, a máme aj problémy s počtom hráčov. Naviac máme zraneného vynikajúceho pivota Petra Bulla , ktorý nám citeľne chýba pod košom.“
V máji si na Žilinskom streetballe proti rakovine vyhral kategóriu juniorov (do 19 rokov), hrávaš street často ?
„Hlavne cez leto to zvykne byť moja aktivita číslo jedna! Keď máme voľno tak si idem veľmi rád zahrať von streetball, našťastie sa vždy nájde niekto na hru.
V júni si nás reprezentoval na majstrovstvách Európy do 18 rokov. Čo ti to dalo ? V čom si myslíš, že je rozdiel medzi našim basketbalom a basketbalom v iných európskych krajinách ?
„S počiatku som nedostával od trénera priestor, no po niekoľkých zápasoch som dostal šancu viac krát zasiahnuť do hry, a aj keď vždy sa dá všetko urobiť o niečo lepšie som celkom spokojný. Som veľmi rád ,že som si mohol vyskúšať aké je to nosiť Slovenský znak na hrudi a porovnať sa s hráčmi z iných krajín. Myslím, že mali o dosť navrh v zabezpečení hráčov, aj celková podpora basketbalu je v Európe na lepšej úrovni.
V jednom z tvojich predchádzajúcich rozhovor si spomínal, že by si bol rád keby 3.miesto z minulej sezóny naštartovalo tvoju kariéru, ale budeš sa musieť opýtať mamy. Už si si to vybavil ? 🙂
„To s maminou bolo v stávke, ale ona ma v skutočnosti veľmi podporuje ako celá moja rodina, hlavne sestra, starký, kamaráti a taktiež aj škola za čo by som im veľmi rád poďakoval.
Tak isto aj my ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov v sľubne sa rozvíjajúcej kariére.
Robo Michalec
