Kto by to bol povedal. Ale ja vlastne neviem ako by sa mal cítiť taký tridsiatnik… Ja sa cítim skôr ako dôchodca ktorý sa stále tvári a presviedča sám seba, že má energiu. Pravda je taká, že sa niekedy cítim, mojim skromným odhadom aspoň na 60. 
A to teda nie je bohviečo.
A tak prišla samozrejme otázka: Čo treba zmeniť? (Hej, zase)
Keď prišla futbalová prestávka, povedal som si:
„Dobre. Poďme s tým niečo robiť.“
Celé to odštartovalo u ortopéda –môjho dlhoročného kamaráta z detstva Adama.
Keď som k nemu prišiel, povedal mi:
„Nie je to až také zlé… ale máš brutálne stuhnutú krčnú chrbticu. A tam sa začínajú všetky ostatné problémy.“
Odporučil mi fyzioterapiu – a ja som sa konečne odhodlal to riešiť a skúsiť počúvať a pochopiť čo mi vraví moje telo a teda v poslednom čase už dosť nahlas.
A tak som začal chodiť na fyzioterapiu – k môjmu ďalšiemu kamarátovi Jakubovi. Je to bývalý futbalista, takže rozumie aj tomu, čo je moja hlavná motivácia, teda užívať si šport v rámci možností bez bolesti. Zároveň má už dostatok skúseností a stále sa vzdeláva. Verím, že mi vie pomôcť.
Vedel som, že na začiatku neprichádza do úvahy nič veľké. V akom stave som, som tušil. Aj napriek tomu ma realita dobehla.
Jakub mi ukázal niekoľko základných cvikov – úplné základy, niekto iný by možno povedal, že také „somariny“ čo musí zvládnuť každý.
Mňa z toho bolelo všetko.
Jakub mi hovorí:
„Pár dní ti možno bude ešte horšie ako predtým. Lebo tvoje telo bude v šoku, že s ním vôbec chceš niečo robiť.“
A mal pravdu.
Po prvej fyzioterapii som sa cítil ako keby mi niekto odhodil z ramien nejaký balvan. Ale vydržalo to presne tri dni.
Potom to začalo byť horšie než predtým aj napriek tomu, že som poctivo doma robil všetky cviky, ktoré mi ukázal.
Takže mal určite pravdu. Momentálne sme asi vo fáze, keď si telo ešte nie je úplne isté či to myslím naozaj vážne.
V týchto dňoch sa teda opäť dosť často hádam sám so sebou.
Otázka je stále tá istá:
Ešte fotiť – alebo už nie?
Večer, keď si ľahnem do postele – unavený, rozbitý po cvičení, po dni, kedy mi telo dáva jasne najavo, že má dosť, vtedy mám v hlave úplne jasno:
„Ja už ten foťák do ruky nikdy nezoberiem, nechcem ho vidieť.
Ale ráno je to iné.
Ráno už zasa niečo vymýšľam.
Možno by to predsa len nejako išlo. Možno by som si to vedel nastaviť inak…
Ale…. nebudem tu písať, že končím.
Ani že nekončím.
To sme tu už mali.
A vieme, ako to dopadlo.
Takže žiadne veľké závery.
Len jedno viem určite:
Presne viem, čo ma do tejto situácie dostalo. (Áno bohužiaľ z veľkej časti práve to fotenie)
A asi by nebolo úplne múdre, aby som – keď (a ak) sa mi konečne podarí dať sa trochu dokopy, čo pevne verím skočil späť do toho istého kolotoča.
Takže možno zase chvíľu budete čítať viac rozhovor, článkov alebo aj takýchto výplodov…lebo je to viac friendly pre moje telo a hlavne som zistil, že ma to zase baví….
Asi s fotením neskončím tak rázne ako som si vtedy myslel…. Lebo som zistil, že to nie je také jednoduché. Len tak nechať niečo čo si robil taký dlhý čas. (holt človek sa stále učí, aj niečo o sebe 
). Ale určite budem hľadať spôsob ako sa pri tom nezničiť a mať z toho hlavne radosť… Momentálne to vyzerá, že budem dlhší čas vo fáze toho hľadania, tak ak si sám sebe niečo k tej 30tke prajem, tak aby som ju raz našiel a ideálne aby mi to netrvalo moc dlho.
