Minulý týždeň sme boli vo Hvozdnici so žiakmi Zbyňova. Žiakov tam už nejakú dobu trénuje Patrik Macura, a teda sa občas stretávame. Minulú nedeľu sme sa teda stretli ako súperi… Aj keď ja už by som to takto ani neklasifikoval, keďže moja úloha sa časom zmenila a tento krát som tam proste bol ako fanúšik, pozrieť si futbal. S Paťom sme si len podali ruky ale včera sme sa stretli opäť.
Jeho brat Matej totiž hráva za MŠK Žilina v kategórií U13. Minulý týždeň sme sa taktiež stretli a hovorím mu, že niekedy ich opäť prídem pozrieť do Žiliny… Netušil som, že to bude také rýchle, ale keď sa v sobotu naskytla príležitosť, tak som ju samozrejme využil. V podstate sme včera celý druhý polčas sledovali zápas spoločne s Paťom a prebrali sme všetko možné, od trénovania žiakov vo Hvozdnici cez to, že chodí aj s dorastom a dospeli sme k tomu, že futbalu venuje takmer všetok svoj voľný čas ale….
Jedna vec z toho nášho rozhovoru, ktorá u mňa najviac zarezonovala bolo to aké je pre Paťa celú jeho rodinu dôležité aby Matej cítil ich podporu. „Niekedy ideme na Maťov zápas, potom dve hodiny niečo doma porobím, potom idem zase s dorastom, v nedeľu sú žiaci… Času veľa nie je. Ale vždy to pre Maťa rád spravím. Chcem, aby sa cítil dobre na ihrisku. Aby sa mu lepšie hralo. Aby vedel, že sme tam…„
A to je naozaj veľmi pekná vec.
Rozprávali sme sa aj o tom, že Maťo je teraz v Žiline a človek nikdy nevie, kam ho jeho futbalová cesta v budúcnosti zavedie. Ale som si istý, že nech bude hrať kdekoľvek – v Žiline alebo inde – Paťo bude stáť pri ňom. Lebo tak to majú nastavené.
Trošku sme sa aj zasmiali, že občas to je tak, keď je zima, prší, fúka…niekto sa schová do auta a tak. Paťo vraví: „Keby som to urobil, to by som tam ani nemusel byť, však jemu sa tiež nehrá dobre v takom počasí ale keď už ho mám ísť podporiť, tak tam budem za každého počasia.“ Tak som si spomenul, že aj ja si občas pohundrem, keď je škaredo, že mohol si byť doma a mať pohodičku ale chcel si byť tu tak teraz trp. 😂 V tomto sme rovnaký, z boja sa neuteká… 😀
Viem, že Paťo a jeho rodina nie sú jediní, ktorí to takto majú a ktorí chodia na tie zápasy vždy, keď môžu. Je veľa takých rodičov aj súrodencov, kamarátov…. Ale nie každý to má. Zažil som to nie raz pri mládežníckom futbale, že pre niektorých rodičov to bolo skôr o tom, že poslali na tréning alebo na zápas a boli radi, že ich majú kam odložiť a majú od nich pokoj…. Ale na ten zápas nikdy neprišli to svoje dieťa podporiť v tom čo ho baví. Občas to bolo dosť smutné. Niektorých rodičov sme vlastne ani nevideli…s niektorými sme najčastejšie riešili, že by fakt mohli prestať dávať hráčom nezmyselné zákazy a zaracha a zakazovať im šport, lebo fakt potom nebudeme mať s kým ani odohrať zápas…😅
Aj takéto veci sa diali a potom čo všetko človek zažil je vidieť a počuť od jedného „veľkého brata“ naozaj fajn. A fakt by bolo super, keby takýchto bratov, rodičov, celých rodín bolo čo najviac. 🙂
