Po tom, čo sme sa spoznali s Dominikom a Miškom, rýchlo som zistil, že si rozumieme a naše pohľady na futbal sú dosť podobné – hlavne s Dominikom, s ktorým sme spolu napísali aj článok o začiatkoch futbalovej cesty jeho zverencov vo Svrčinovci. Spomínali sme na časy, keď trénoval malých chalanov, ktorí len začínali s futbalom – úplne od nuly, na miestnom ihrisku. Dnes už sú všetci inde. Maslo je hráčom Žiliny, Geri pôsobí v Kysuckom Novom Meste a Miško zakotvil v Třinci v Česku.
Už vtedy sme si povedali, že ak príde správny moment, pôjdem sa pozrieť na nejaký Miškov zápas, spravíme pár fotiek, prežijeme to spolu. A práve vo štvrtok prišiel ten deň, keď sa to všetko podarilo, navyše okrem mňa a Dominika bol podporiť aj Maslo (Tomáš Maslík) takže partia bola naozaj super. 😀
Keď sme prišli k štadiónu, hneď som si všimol, že je iný než ten, kde som bol minule na devätnástku. Bol to menší, starší ošarpaný štadión, ktorý mi tak trochu pripomenul štadión v Kysuckom Novom Meste – tým svojím surovým šarmom.
Zaujímavé bolo tiež, že hneď vedľa štadióna sa nachádza Steel Ring – kartingový okruh, na ktorom som zažil množstvo silných športových momentov. V tom okamihu ma zaplavil príval spomienok. Hoci tentoraz nešlo o motokáry, ale o futbal, atmosféra bola opäť výnimočná. Tentokrát sme prišli za niečím iným – podporiť Miška, prežiť spoločný zážitok a vytvoriť nové spomienky. A už pred samotným výkopom sme vedeli, že toto bude deň, na ktorý sa bude spomínať.
Keď sme prišli na štadión, Miško sa šiel hneď pripraviť so svojím tímom. My s Maslom sme si zatiaľ sadli na kamenné schody a sledovali, čo sa bude diať. A chvíľu sa nedialo vôbec nič.
Pol hodinu pred výkopom bolo ihrisko prázdne. Nikde ani noha. Maslo sa obzrel okolo a poznamenal s úsmevom:
„No, u nás v Žiline, keď je polhodina do zápasu, tak už som celý spotený, zadychčaný, rozcvička horšia ako zápas. A tu? Pohodička.“
A mal pravdu. Nebola to kritika, skôr zvedavé porovnanie dvoch svetov – dvoch systémov, dvoch prístupov.
Zaujímavé pre nás bolo aj to, ako sa samotný zápas hral. Sledovali sme ho nielen ako fanúšikovia Miška, ale aj ako pozorovatelia – porovnávali sme, ako sa futbal U13 hrá u nás a ako v Česku. Hralo sa systémom 8+1 medzi šestnástkami. Takýto formát poznáme aj z druhej ligy mladších žiakov na Slovensku – napríklad aj z Rajca.
Zásadný rozdiel však bol v bránach. Kým u nás sa v tejto vekovej kategórii hrá na menšie, päťmetrové brány, v tomto zápase sa hralo rovno na veľké, sedemmetrové. A to mení veľa. Priestor v bráne je zrazu väčší, šance nebezpečnejšie a každá strela môže znamenať gól. Pre brankára je to náročnejšie, pre útočníkov o to zaujímavejšie.
Ešte pred úvodným hvizdom sme sa od Dominika dozvedeli, že Třinec dnes nenastúpi v plnej sile. Viacerí chlapci chýbali – niektorí boli na školskom výlete, jeden dokonca cestoval na zápas reprezentácie do 21 rokov do Dunajskej Stredy a ďalší sa zotavoval po chorobe. Spolu chýbalo štyri až päť dôležitých hráčov.
Keď sme si s Maslom pozerali výsledky predchádzajúcich duelov proti Novému Jičínu, tie hovorili jasne – dva dvojciferné výsledky, v oboch prípadoch jednoznačné víťazstvo Třinca. Čakali sme teda, ako sa absencie prejavia, a či súper využije túto šancu.
Maslo si počas cesty potichu želal niečo trochu iné ako ďalší dvojciferný výprask. Vraví mi: „Vieš čo by som si prial? Aby to bol dobrý zápas. Dramatický, kvalitný. Aby si Mišo zachytal a mal čo robiť. A aby to nakoniec dobre dopadlo a vyhrali.“ V duchu som si hovoril, že toto je také ideálne futbalové želanie – aj emócie, aj kvalita, aj víťazstvo. Uvidíme, ako to dopadne…
Zápas sa ešte ani poriadne nezačal a už bolo jasné, že dnes to nebude podľa papierových predpokladov. Sedeli sme s Dominikom a Maslom pri postrannej čiare, pozerali na ihrisko a len sme nechápavo krútili hlavami. Nový Jičín bol od prvej minúty jasne lepší. Pôsobili odhodlane, hrali s nasadením a domácim nedali priestor ani čas na nič.
Chlapcom z Třinca sa nedarilo vôbec nič. Nohy boli pomalé, prihrávky nepresné, komunikácia viazla. Bolo cítiť neistotu, možno aj podvedomý šok z toho, že sa zápas vôbec nevyvíja podľa papierových predpokladov. A treba povedať aj to, že ani Miškovi medzi tromi žrďami to v úvode nevychádzalo tak, ako by si želal. Taký zápas, keď sa kazí všetko, čo sa pokaziť môže.
Približne po 20 minútach prehrávali domáci 0:5. Maslo len neveriacky zakrútil hlavou a zahlásil niečo v štýle: „No, toto asi nebude ten dramatický zápas, ktorý som si prial…“
Po tom šialenom úvode sme len sedeli, pozerali na seba a premýšľali: Čo sa to vlastne deje? Dominik ticho, ale jasne povedal: „Takto ešte nehrali, odkedy sme v Třinci.“ A z jeho hlasu bolo cítiť, že ho to mrzí. Nie hnev, nie frustrácia – skôr taký zvláštny smútok človeka, ktorý vie, že ten tím má na viac.
Na Miškovi bolo vidno, že nie je vo svojej koži. V týchto chvíľach sa ukazuje, aký silný je tlak na mladého brankára – nemá sa kde skryť. Každý gól je vidieť, každá neistota bije do očí. A v tomto prípade to nebol len športový výkon. Cítili sme, že to celé má ešte hlbšiu vrstvu.
S Maslom sme sa začali rozprávať o tom, či sme tým niečím neprispeli aj my. Predsa len – pre Miška to bol trochu iný zápas. Dominik tam býva, je súčasťou ich prostredia, ale my s Maslom sme tam boli prvýkrát. A Maslo nie je len hocikto – je to Miškov najlepší kamarát, jeden z tých, pred ktorými chceš podať dobrý výkon. A možno práve to – ten jemný tlak „chcem, aby si bol na mňa hrdý“ – zohral svoju rolu.
Napadla nás aj iná vec – čo ak za to môže to, že som fotil? Chalani možno nie sú zvyknutí na prítomnosť objektívu. Nie každý vie túto situáciu hneď spracovať.. Bolo to viac otázok, na ktoré sme úplne nemali odpoveď.
V hlave mi prebleskla myšlienka, ktorú si asi zažije každý, kto sa na niečo teší.
„Možno tá spoločná fotka po zápase dnes nebude. Možno tento výjazd nebude mať ten úsmevný koniec, ktorý by sme si všetci priali.“
Lebo človek si to prirodzene plánuje – keď už sa vyberieš takto, štyria kamaráti na futbalový výlet, tak veríš, že si to zakončíš peknou spomienkou. A v tej chvíli to tak nevyzeralo. Bolo to sklamanie, ktoré človek nemusel ani vysloviť
Ale ako šiel čas začali sa diať malé zázraky – najprv zákrok, potom gól, potom ďalší… začalo sa to lámať. A ja som si v duchu povedal:
„Možno predsa len tá fotka bude. Možno sa ten príbeh ešte len začína.“
Zrazu sa to začalo lámať. Stačili dve-tri akcie. Jeden dobrý zákrok, možno dva. Michal, ktorý bol v úvode neistý, chytil ťažkú strelu, potom ďalšiu, a zrazu vyzeral ako iný hráč. Chytal s istotou. A tým to začalo. Prvý gól. Bolo 1:5. Ďalší útok, druhý gól – 2:5. Chalani ožili.
A práve to je na mládežníckom futbale fascinujúce – ako málo niekedy stačí, aby sa v hlavách tých chlapcov niečo preplo. Jeden úspech, jedna dobrá situácia, a zrazu sa verí. Zrazu je to iný tím.
Do prestávky sa podarilo znížiť na 3:5. V tej chvíli to už vyzeralo úplne inak. Energia sa otočila, lavička ožila, tribúna tiež. A my sme si s Dominikom a Maslom hovorili, že ak im vyjde vstup do druhého polčasu, môžeme byť svedkami niečoho výnimočného. Dominik sa usmial a povedal:
„Ak im to sadne, tak to ešte skončí 7:5.“
Zrazu to nebola len fráza. Zrazu tomu išlo veriť.
Po prestávke sme sledovali, ako chalani vyšli z kabíny – a niečo sa zmenilo. Nešlo len o ich výraz, ale o tú tichú vnútornú istotu, ktorú zrazu vyžarovali. Dominik vedľa mňa len kývol hlavou:
„Vidíš to? Bude to dobré. Oni to otočia.“
A v tej chvíli som mu veril. Veril som tomu výrazu v ich očiach. Veril som, že to 3:5 nie je koniec, ale začiatok. Začiatok niečoho, čo si budeme pamätať. A hoci sme ešte nevedeli, ako presne to dopadne, cítili sme, že sa niečo zlomilo. Atmosféra okolo ihriska bola iná. Chalani sa už nevyhýbali pohľadom. Nechýbala im energia. Hrali ako tím.
Už po niekoľkých minútach to bolo 4:5. Nielen skóre sa menilo, ale aj výraz v tvárach. Začali veriť. A my s nimi.
Lenže potom sa to zaseklo. Desať minút pred koncom a stále 4:5. Čakali sme. Dúfali sme. A Dominik medzi tým pozeral na Miška.
„On už vyzerá v pohode. On už dnes gól nedostane,“ povedal mi presvedčivo. A veru, nemýlil sa.
Prišiel vyrovnávajúci gól. Radosť. O chvíľu ďalší – otočka, vedenie 6:5. A potom ešte jeden – 7:5. Bol to návrat z priepasti. A nie hocijaký.
Dominik s úsmevom hovorí:
„To je môj výsledok. Hovoril som.“
A ja len dodám:
„Počkaj, dnes dajú aj desať. Oni sa už nezastavia.“
V tej chvíli už na ihrisku lietali iskry energie a sebavedomia. A v nás rástol pocit, že sme boli svedkami niečoho výnimočného – nie len kvôli skóre, ale kvôli sile, s akou sa tí chalani vrátili do zápasu.
To, čo som len tak mimochodom zahlásil – že dajú desať – sa nakoniec stalo realitou. Chalani tento zápas zakončili neuveriteľným skóre 10:5. Áno, otočili ho z 0:5. A áno, posledných šesť gólov dali za približne 10–12 minút.
Takéto zápasy nevidíš často. A naživo už vôbec nie.
Dominik po zápase len s úsmevom povedal:
„Tak už sme videli všetko. A ty máš ďalší príbeh.“
A mal pravdu. Lebo keď som potom rozmýšľal, čo napísať na Instagram, uvedomil som si, že tento zápas bol výnimočný. Plný emócií, nečakaných zvratov, príbehov na každom metri trávnika. A to všetko sa do pár viet nezmestí. Preto vznikol tento článok.
A nakoniec bola aj spoločná fotka. Aj keď chalani neboli všetci, chceli si na tento výnimočný zápas uchovať spomienku. Pán tréner nám navyše spravil parádnu fotku s Miškom, Maslom a Dominikom. A my sme mu to oplatili – jednou peknou spomienkovou fotkou pre neho. 🙂
Skončilo sa to presne tak, ako sme si želali – s úsmevmi od ucha k uchu. S pocitom, že to všetko stálo za to. A so zážitkom, na ktorý budeme ešte dlho spomínať.
