Jedného dňa som si na Instagrame všimol, že sa na Slovensku budú konať preteky Champions of the Future a neskôr aj Majstrovstvá Európy. Veľmi ma to prekvapilo, pretože keď som bol na pretekoch Moravského pohára s chalanmi z tímu LSR Racing, spomínam si, že otec Jakuba Gašparoviča vtedy povedal, že niečo také je na Slovensku veľmi nepravdepodobné. A predsa sa to stalo.
Keď som videl dátumy týchto podujatí, okamžite som si ich poznačil – cieľ bol jasný: zúčastniť sa na oboch, tak ako rok predtým v Třinci. Ako prvé prišli Champions of the Future. Organizácia sa oproti Třincu trochu líšila – tam som dostal náramok na ruku, ktorý ma oprávňoval vstúpiť aj do paddocku, vstupné bolo symbolické, myslím, že 3 alebo 4 eurá. Teraz som sa nevedel dopátrať k ničomu oficiálnemu, ale nejako som sa do paddocku predsa len dostal.
Chvíľu som blúdil, kým som našiel stan tímu LSR Racing. Chalani ma privítali ako starého známeho a hneď som sa tam cítil ako doma. Zložil som sa u nich a práve s nimi som strávil celý deň. Stan sa stal mojou základňou, z ktorej som vyrážal pozdraviť všetkých známych a kamarátov z paddocku.
Bol som tam… ale preteky som nevidel
Paradoxom celého dňa bolo, že som prakticky nevidel ani jedny preteky naživo. Z paddocku totiž nebolo vidno na trať, a na to, aby som sa dostal na tribúnu pre fanúšikov, by som musel obísť celý okruh. To sa mi prakticky moc neoplatilo – nielen kvôli vzdialenosti, ale aj kvôli tomu, že by som zbytočne stratil veľa času. A ten som chcel venovať práve ľuďom – aby som mohol niekoho po jazde stretnúť, pozdraviť, povzbudiť.
Takže väčšinu dňa sme vlastne sledovali preteky z mobilu v stane, doslova pár desiatok metrov od trate. Boli sme priamo v centre diania – ale zároveň mimo. 😀 Blízko a ďaleko zároveň. Ale aj to je karting – hlavne, keď si tam kvôli ľuďom, nie kvôli výhľadu.
Veľké meno, silné momenty a smutný koniec rozjazdy
Keď som dorazil do paddocku a pozdravil našich chalanov z LSR Racing, Lukáš – šéf tímu a otec Mateja Koníka – mi hneď oznámil, že hneď vedľa má stan tím Kimiho Antonelliho. A že ho určite budem chcieť stretnúť, ako ma pozná. Samozrejme mal pravdu.
Už ma trochu pozná a vie, že takéto momenty sú pre mňa špeciálne – mať možnosť stretnúť človeka, ktorého sledujem, vážim si ho a viem, že niečo dokázal.
Tak som na Kimiho celý deň tak trochu striehol. Dlhšie sme sa obchádzali, ale nakoniec sa to podarilo. Ale o tom neskôr.
Zatiaľ sme zostali v stane a pozerali preteky. A prišiel jeden z najsilnejších momentov dňa – náš Matej Koník skončil v rozjazde na treťom mieste. Bolo to v silnej konkurencii a všetci sme boli nadšení. Rozjazda síce nie je finále, ale v takejto spoločnosti to bol parádny výsledok.
A potom… prišla diskvalifikácia.
Matej mal príliš veľa paliva, a tým pádom prevážil. Prísne pravidlá sú súčasťou tohto športu, ale z tej veľkej radosti bol zrazu veľký smútok. Aj to je karting. Radosť aj sklamanie – niekedy v priebehu pár minút. Pre mňa to bol asi najsmutnejší moment z inak krásneho dňa.
Hľadanie priateľov v bludisku menom paddock
Po chvíli oddychu v stane som sa vydal na misiu – nájsť kamarátov, ktorých som chcel aspoň pozdraviť, prehodiť pár slov. A nebolo ich málo. Lenže… Slovakiaring nie je Třinec. Paddock je obrovský, rozťahaný, stany roztrúsené. A keď chceš stretnúť práve toho jedného človeka v správnom čase, je to trochu ako hľadať ihlu v kope sena.
Vova
Prvého, na koho som narazil, bol Vladimir Ivannikov – ruský pretekár, s ktorým som si dlhšie písal a často sme si vraveli, že raz by bolo super sa stretnúť.
Mimochodom, s ním mám aj jednu vtipnú spomienku. Raz, keď skončil na pódiu – myslím, že to bolo v Taliansku na WSK – som mu chcel pogratulovať a napísať mu. Lenže omylom som cez Instagram spustil videohovor…. A on ho… zdvihol. 😂
Zdvihol to cestou na pódium, s pohľadom úplne v kľude mi povedal:
„Ahoj, teraz idem práve hore na pódium, tak ti potom zavolám, dobre?“
A ja som len sedel doma v šoku a smial sa sám sebe, čo som práve urobil.
Samozrejme, som mu len rýchlo zagratuloval a vypol to. Ale asi si to budem ešte dlho pamätať. 😀
Nie každý autogram má rovnakú váhu.….
Mám doma podpisy jazdcov ako Max Verstappen alebo Mikko Hirvonen – a som za ne vďačný. Ale niekedy to nie je o tom, ako veľmi je niekto známy, ale o tom, čo všetko za tým podpisom je.
Keď som pred pár rokmi sledoval karting trochu viac, našiel som pár obľúbených jazdcov. A zistil som jednu vec – nie sú to len dobrí pretekári. Sú to hlavne dobrí ľudia. A jedným z nich bol aj Vova.
V máji 2021 mi prišla z Ruska pohľadnica. Ručne písaná, osobná, priamo od neho. Dodnes ju mám odloženú. „To the one who loves life“, stálo na nej. A tiež odkaz:
„I wish you good health, happiness and never lose heart.“
Niekedy to nie je len o výsledkoch, o pódiách a víťazstvách. Niekedy je to o tom, že niekto, koho si vážiš, ti pošle pár viet. A tie ti ostanú navždy.
S Vovom sme si v podstate písali celý ten čas a dúfali, že niekedy sa stretneme. Úprimne, boli chvíle, keď som už ani nedúfal, že sa niekedy uvidíme. Aj okolnosti posledných rokov boli všelijaké a viem, že to pre nich nebolo jednoduché. Ale napriek všetkému sa to podarilo – a bolo to skvelé stretnutie.
Poznáme sa dávno, a keď sme sa konečne videli naživo, bolo to predsa iné. Samozrejme, príjemné a veselé 🙂 Fotila nás jeho mamina – na trikrát. 😂 Všetci sme chceli, aby tá spomienka vyšla čo najlepšie.🙂
Prekvapenie od Kacpera – a nie hocijaké
Keď som sa prechádzal ďalej po paddocku, stalo sa niečo, čo som naozaj nečakal. Zrazu na mňa niekto zakričal – a bol to Kacper Rajpold, môj kamarát z Poľska, s ktorým sme sa prvýkrát stretli rok predtým na poľskom šampionáte.
Zavolal ma k sebe, zvítali sme sa a hneď ma zobral do svojho tímového stanu. Ukázal mi svoju motokáru, odfotili sme sa – a potom prišlo niečo čo ma úplne prekvapilo. Daroval mi tričko svojho tímu – vlastne ak si dobre pamätám dal mi na výber či chcem biele alebo čierne s dovetkom: Ak si nebudeš vedieť vybrať, kľudne si zober obe..😀 Ale nakoniec sme sa dohodli, že čierna je fajn…😂
Videl som ho možno dvakrát v živote, ale aj medzi tými dvoma stretnutiami bol kontakt a predovšetkým pocit, že si rozumieme. S viacerými poľskými jazdcami mám silné väzby a Kacper medzi nich rozhodne patrí, nie len preto ako jazdí ale aj preto, že je to stále veselý a pozitívne naladený chalan.
Na konci dňa sme sa ešte raz stretli – on sa chystal na svoju poslednú jazdu toho dňa, ja na odchod.
Povedal som mu len krátko, že mu držím palce, nech sa mu darí. A hoci mu vtedy výsledkovo nevyšlo všetko podľa predstáv, chcem veriť, že aj naše stretnutie prispelo k tomu, že ten víkend bol predsa len trochu veselší aj preňho. 🙂 Vlastne, tento druhý pozdrav pri odchode bol celkom silný s vedomím toho, že to, že som tam bol malo zmysel.
Viem, že nebude jednoduché sa znovu stretnúť – keďže Kacper jazdí hlavne v zahraničí a vlastne aj pri našom prvom stretnutí nám tak trochu pomohla (nešťastná) náhoda. O to viac som sa potešil, že to vyšlo práve tu. Kacper je totiž jazdec, ktorému držím palce nielen kvôli výkonom – ale hlavne kvôli tomu, aký je človek. A som rád, že sme stále v kontakte.
Borys – rýchle stretnutie, ktoré stačilo
Keď sme už rozbehli tú poľskú stopu, nemohol chýbať človek, kvôli ktorému som sa vlastne vydal na svoj úplne prvý motokárový pretek – Borys Lyzeń. Tentoraz sme sa však stretli len naozaj na krátko. Jeho tím mal stan až úplne na konci paddocku, a keď som sa tam konečne dostal, akurát tam nebol.
Osud to ale zariadil inak – stretli sme sa keď išiel náhodou okolo stanu LSR Racing, a tak sme si mohli podať ruku a chvíľku sa porozprávať. Stretnutie netrvalo viac než dve-tri minútky, ale aj tak dokázalo vyčarovať úsmev na našich tvárach. Trochu sme pokecali, zasmiali sa – a samozrejme, nemohla chýbať spoločná fotka.
Borys bol veselý ako vždy – aj keď viem, že dokáže byť aj smutný, aj nahnevaný. Ale to u neho nikdy netrvá dlho. On je proste taká malá atómovka pozitívnej energie 😂 a presne taký bol aj tentokrát. Navyše, tentokrát sa mu celkom darilo, čo bolo iné ako v Třinci, kde to až tak nešlo. Škoda len, že sme nemali viac času – ale niekedy ti úplne stačí aj tých pár minút, lebo v nich je všetko. Smiech, sranda, aj priateľstvo. A to je viac než dosť.
Braňo – bojovník, ktorý sa učí rýchlo
Na záver tohto článku ešte jeden jazdec, ktorého nemôžem vynechať – Braňo Rentka. Je druhým jazdcom tímu LSR Racing a oproti Matejovi výrazne mladší. Práve preto pre neho nebol tento víkend len o výsledkoch, ale hlavne o skúsenostiach.
Postaviť sa na štart medzi najlepších európskych a vlastne aj svetových jazdcov nie je žiadna hračka. Ale Braňo sa toho nezľakol – bojoval, učil sa, makal. A za tú snahu mu patrí veľký rešpekt. Hoci to výsledkovo možno nevyšlo úplne podľa predstáv, spravil krok vpred. A práve o tom to je – učiť sa, rásť a nezľaknúť sa.
No a keďže stretnutí na Slovakiaringu bolo o mnoho viac a každé z nich si zaslúži dostatočný priestor o tých ďalších si budete môcť prečítať v ďalšej časti.
