Človek si povie, že čo také sa môže stať za jeden deň na Slovakiaringu. No, je toho naozaj veľa… Toľko, že do jedného článku sa to fakt nezmestí, pretože každé stretnutie bolo výnimočné a zaslúži si vlastný priestor, tu je teda pokračovanie. 🙂
Najsilnejší moment: Ilie Crisan
Stretnutie, na ktoré som sa na Slovakiaringu tešil najviac, bolo práve to s Iliem. Ilie je Kanaďan. Minulý rok v Třinci ešte nebol – vtedy pretekal v kategórii MINI – a tak to bola naša prvá príležitosť, na osobné stretnutie práve teraz. Náš kontakt začal úplne jednoducho – sledoval som livestream z jeho pretekov, kde skončil tretí. Vtedy som si povedal, že chcem vedieť, kto to je, a tak som mu dal follow na Instagrame. Neskôr sme si začali písať. Postupne – a z písania vzniklo kamarátstvo.
Pár dní pred samotnými pretekmi som dal Iliemu vedieť,že prídem, takže sme sa tešili na stretnutie. Nájsť Ilieho v tom veľkom paddocku nebolo jednoduché. Nakoniec som si počkal po jednej z jeho rozjázd. Stál som pri jeho stane, a keď išiel okolo so svojou mamou, všimol si ma a usmial sa. Pozdravili sme sa, vymenili si pár viet, a – ako inak – urobili spoločnú fotku, ktorú nám cvakla jeho mamina. Tá fotka možno nie je najdokonalejšia. Možno nemám ten úsmev, aký som mal vo svojom vnútri, ale… bol to moment, ktorý znamenal veľmi veľa.
Nie preto, že by sme jeden od druhého niečo chceli. Nebolo to o autogramoch ani o darčekoch. Bolo to o priateľstve. O tom, že niekedy aj tri minúty stačia, keď sú úprimné a skutočné.
Možno som si vtedy hovoril, že po troch rokoch, čo sa poznáme, by bolo fajn, keby ten rozhovor trval dlhšie. Ale preteky sú rýchle. Chalani nemajú vždy čas. Rozjazda za rozjazdou, telemetria, oddych, príprava – a ja to rešpektujem. V duchu som sa tešil, že o tri týždne na Majstrovstvách Európy sa vidíme znova.
Lenže – nevideli sme sa. Ochorel som. A tak som Iliemu napísal, že neprídem. Že ma to mrzí. A vtedy mi napísal niečo, na čo nezabudnem.
„Aj ja som bol zvedavý na teba, aký si človek. Keď si mi písal, vždy som cítil, že ti na tom záleží, že si milý. Chcel som ťa spoznať aj naživo.“ A potom dodal: „Dúfam, že sa ešte uvidíme. Po tom všetkom, čo máme za sebou, si pre mňa kamarát.“
V tej chvíli som si uvedomil, že niektoré priateľstvá nepotrebujú stovky správ, hodiny rozhovorov…. Stačí záujem, úprimnosť a rešpekt. A to medzi nami je.
A niekedy tie najväčšie veci prídu v malých gestách. Napríklad keď Ilie zdieľal našu spoločnú fotku na Instagrame a napísal k nej niečo v štýle: „Rád som ťa stretol. Prepáč, že si ma nevidel viac na trati keďže som dosť som búral.“ 😂 Bolo to vtipné, odľahčené, ale zároveň úprimné.
Ja som tú storku prezdielal s tým, že mu prajem, aby sa mu na Majstrovstvách Európy darilo lepšie. A ono sa to naozaj stalo – kým v týchto pretekoch skončil na 36. mieste, teda posledný z pretekárov, ktorý sa prebojovali do finále o tri týždne neskôr už bol trinásty. Tak som ho v storke opäť pochváli a on to opäť prezdieľal to s vetou: „Dúfam, že sa ešte uvidíme.“
V takýchto malých momentoch sa skrýva podstata toho, čo máme medzi sebou. Nie sú to veľké gestá, nie sú to rozhovory na hodiny. Ale sú to úprimné odkazy, ktoré majú hodnotu. A preto viem, že niektoré priateľstvá si nájdu svoju cestu vždy – aj keď medzi vami leží oceán a tisíce kilometrov…
Hoci bol moment stretnutia s Iliem mimoriadne silný a dozrieval vo mne ešte dlho po pretekoch, deň na Slovakiaringu pokračoval ďalej. Bol som stále na love známych tvárí a kamarátov….
A tak som pri svojom „pátraní“ natrafil na Niklasa Schauflera – jazdca, ktorého som stretol už minulý rok a s ktorým nás spája veľa pekných spomienok. Tento raz sme si síce spoločnú fotku nerobili, ale porozprávali sme sa, zasmiali a prehodili pár slov. A zaujímavé bolo, že tentoraz nebol pred objektívom, ale za ním. Práve on totiž fotil mňa a ďalšieho talentovaného jazdca – Noaha Baglina.
Noah Baglin
Noaha som v Třinci ešte nevidel, pretože vtedy ešte jazdil v kategórii MINI. Na Slovakiaringu však už predvádzal skvelé výkony v silnej konkurencii. A jeho výsledok to len potvrdil – dostal sa až na pódium, obsadil v týchto pretekoch druhé miesto, čím ukázal, že patrí k najväčším talentom, ktoré sa na trati v ten víkend objavili.
V tomto prípade to bolo iné ako s Iliem. Noah Baglin bol jedným z jazdcov, s ktorými som pred Slovakiaringom nemal žiaden osobný kontakt. To, že som ho oslovil s prosbou o fotku, pramenilo čisto z rešpektu k jeho výkonu a talentu. A hoci sme sa ako ľudia ešte nepoznali, práve jeho správanie – úsmev, pohoda a prirodzenosť – zmenilo ten rešpekt na úprimné fandenie.
Po Slovakiaringu len potvrdzoval, že patrí medzi top jazdcov svojej kategórie. Jeden z najsilnejších momentov sezóny prišiel na majstrovstvách sveta, kde mu veľký úspech ušiel po chybe v poslednej zákrute finále na mokrej trati. Bola to malá športová tragédia, aké vedia preteky priniesť. Ale niečo, čo by ho zastavilo? Ani náhodou.
Noah ukázal, že má nielen talent, ale aj silu nevzdať sa. V ďalších pretekoch stál opäť na pódiu, vyhral niektoré z nich a potvrdil, že mentálne je nastavený správne. Má pozitívny prístup, vie, čo dokáže, a pritom zostáva nohami pevne na zemi. A to je niečo, čo si zaslúži rešpekt. Myslím si, že veľké úspechy ho ešte len čakajú. Momentálne (Apríl 2025) je už aj vďaka týmto vlastnostiam jazdcom akadémie Ferrari.
Kimi Antonelli
Ako som spomínal už v prvej časti, vedel som, že Kimi Antonelli je na Slovakiaringu prítomný – hneď po mojom príchode mi to s nadšením oznámil Lukáš z tímu LSR Racing. Celý deň sme sa však s Kimim akosi míňali. Až kým som sa nevydal k plotu pri trati, kde chalani často postávajú a sledujú preteky. Sú tam rebríky, z ktorých majú lepší výhľad – ale ja, žiaľ, kvôli zdravotným dôvodom na rebrík vyliezť nemôžem, no mal som šťastie. Práve tam totiž postávali aj Dean Hoogendoorn a Kimi. Sledovali jazdu svojich kamarátov, a tak som sa rozhodol, že si ich počkám, kým zídu teda do konca rozjazdy, a keď zišli dolu, podarilo sa mi ich oboch naraz osloviť.
Vznikol pritom vtipný a celkom nečakaný moment – Dean mi spravil fotku s Kimim, a Kimi mi spravil fotku s Deanom. A tak mám nielen fotky s oboma, ale aj fotku od každého z nich. Možno malý detail, ale pre mňa pekný moment, na ktorý si spomeniem. Presne takéto chvíle sú dôvodom, prečo mám tak rád tieto výjazdy.
Ak by som mal ešte niečo ku Kimimu dodať…. V období, keď som začal sledovať karting aktívne, bol práve on tým, kto vyhrával jeden závod za druhým. Bolo to tak až dovtedy, kým nepresedlal na monoposty. Nie je žiadnym tajomstvom, že cesta do F1 vedie v začiatkoch na 99% cez karting – a už v čase, keď vznikla naša spoločná fotka, bolo jasné, že Kimi má k tejto méte výrazne nakročené.
A predsa – práve takýto jazdec sa objavil cez víkend na Slovakiaringu. Nie ako hosť, ale ako šéf vlastného kartingového tímu. Sledoval svojich jazdcov zblízka, mal ich pod drobnohľadom – a práve to bol dôvod jeho návštevy. Nestretli sme sa v stane, ale pri trati – kde stál na rebríku a pozorne sledoval, ako sa darí jeho zverencom, to je neklamný znak, že mu na chalanoch záleží. A Dean Hoogendoorn, ktorý vtedy držal v rukách môj malý Power shot a fotil ma s Kimim, bol práve jedným z nich.
Dean Hoogendoorn
Dean Hoogendoorn patrí medzi tých jazdcov, ktorých som si obľúbil takmer okamžite, keď som začal sledovať karting. Nie preto, že by som ho poznal osobne – ale preto, že už v mladšom veku ukazoval výnimočný potenciál. Bol rýchly, nebojácny v súbojoch, a pôsobil sympaticky. A áno – keďže je Holanďan a trošku sa podobá na Maxa Verstappena, interné označenie „malý Verstappen“ mu tak nejak u mňa prischlo.
Postupne som o ňom zisťoval viac. Občas sme si aj písali – nie často, ale keď sa stali nejaké silné veci, tak sme si vymenili pár správ. Pamätám si, keď prišiel o víťazstvo vďaka nešportovému správaniu súpera – hoci je silný aj mentálne, nebolo to preňho ľahké.. A tak som mu napísal, povzbudil ho. Možno to bol len maličký impulz v jeho svete, ale vtedy mi to prišlo ako správna vec.
Či si pri našom stretnutí na Slovakiaringu presne pamätal, kto som? Neviem. Možno áno, možno nie. Ale bolo to milé. Urobili sme si fotku, prehodili pár viet. A bola to ďalšia z tých nenápadných, no výnimočných chvíľ, ktoré mi zostanú.
Dean dnes jazdí ako pretekár akadémie Williamsu, čo je samo o sebe veľký krok. Možno si nebudeme písať, možno už kontakt neobnovíme, ale môžem si povedať, že som ho sledoval od začiatkov. A že som ho podporil vtedy, keď to mohlo preňho niečo znamenať.
A ako bonus – mám od neho fotku s Kimim Antonellim. A od Kimiho zase fotku s Deanom. Fotky ako zrkadlo – dve osobnosti, dva príbehy, ktoré možno budú raz ešte väčšie, než si dnes vieme predstaviť.
A to stále nebolo všetko….😂
