Posledná tretia časť mojich zážitkov prežitých na Slovakiaringu medzi top svetovými kartingovými jazdcami taktiež priniesla niekoľko zaujimavých momentov.
Aj po roku si spomenul…
Chcel som určite prehodiť pár slov s Jessem Phillipsom. Sledujem ho už dlho na Instagrame a okrem toho, že je výborný jazdec, pôsobil na mňa aj ako veľmi pozitívny človek. Chcel som ho pozdraviť, možno som bol zvedavý podobne ako Ilie na mňa či aj Jesse je v skutočnosti taký ako pôsobí na sociálnych sieťach.
Vždy, keď som sa prechádzal okolo stanu Ricky Flynn Motorsport, za ktorý na týchto pretekoch jazdili, Jesse tam práve nebol. Zato som natrafil na Filippa Salu, s ktorým som sa už stretol pred rokom v Třinci. A bolo pre mňa potešujúce, že si ma Filippo pamätal. Bez váhania sa ma pýtal, ako sa mám, čo je nové, či som zdravý a v pohode. Bolo to super – uvedomiť si, že títo chalani, ktorí celý rok cestujú po svete a stretávajú stovky ľudí, si ťa pamätajú.
Dva svety….
Filippo ma potom pozval priamo do ich stanu, aby som sa išiel pozrieť, ako to tam vyzerá.
A musím povedať, že to bolo veľkolepé. Celé to pripomínalo už trošku atmosféru Formuly 1 – motorhome-y, kamióny, telemetria, desiatky motokár, množstvo ľudí starajúcich sa o každý detail.
Keď som si to porovnal s naším skromným stanom tímu LSR Racing, bolo to ako stretnutie dvoch rôznych svetov. U nás dvaja mechanici, pár motokár a pohodová domácka atmosféra. U nich profesionálna organizácia, na svetovej úrovni. Aj napriek všetkému tomu zázemiu, Filippo ostal rovnaký – priateľský, bezprostredný, úprimný.
Keď som videl celé to zázemie tímu Ricky Flynn Motorsport, uvedomil som si jednu vec.
Samozrejme, na pretekoch boli aj ďalšie veľké tímy – Tony Kart, Forza Racing a podobní – a ich zázemie bolo na rovnakej profesionálnej úrovni.
Kamióny, špičkové vybavenie, veľké tímy mechanikov, špecialisti na telemetriu… všetko pôsobilo, akoby som sa ocitol na niektorom podujatí vyšších sérií motoršportu.
A vtedy som si povedal, že každý lepší výsledok, ktorý naši slovenskí jazdci dokážu dosiahnuť v takejto konkurencii – s oveľa skromnejším zázemím a podmienkami – je vlastne obrovský úspech, ktorý ale naplno dokáže doceniť len ten, kto si uvedomuje tieto rozdiely v podmienkach a možnostiach. Ľudia vidia často len výsledok, možno v novinách, prečítajú si ho na internete, počujú v telke… a zdá sa im to málo, ale keď človek vidí túto realitu, pozerá sa na to úplne inak.
Je úžasné, že sa naši chalani dokážu porovnávať s jazdcami z tímov, kde majú niekoľkonásobne väčšie možnosti na prípravu, techniku aj logistiku.
Samozrejme, momentálne nepatríme k úplnej svetovej špičke, ale aj malé úspechy, ktoré dosahujeme, majú v tomto kontexte veľkú hodnotu.
A je skvelé, že sa na Slovensku nájdu jazdci a tímy, ktoré sa neboja postaviť tejto výzve.
Roman poď, budeme celebrity…
Chvíľu to síce trvalo a musel som párkrát prejsť okolo ich stanu, ale nakoniec som Jesseho naozaj našiel.
Keď som sa mu prihovoril, bol úplne prirodzený – usmial sa, zastavil sa a bez váhania sa so mnou pustil do reči. Bol veľmi milý a priateľský, a keď som ho poprosil o spoločnú fotku, s úsmevom súhlasil. Práve v tej chvíli z kamióna, kde jazdci odpočívali medzi jazdami, vyšiel aj Roman Kamyab.
A Jesse naňho hneď zavolal:
„Roman, poď sa s nami odfotiť, budeme celebrity!“😂
Všetci sme sa zasmiali a vznikla tak skvelá spoločná fotka – zachytávajúca presne tú pozitívnu energiu, ktorá medzi nimi bola cítiť.
Myslím, že hoci dnes ešte možno veľa ľudí týchto chalanov nepozná, jedného dňa z nich budú veľké pretekárske osobnosti. A keď Jesse s úsmevom povedal budeme celebrity – myslím, že sú si vedomí toho, že raz naozaj budú a pomaly sa na to pripravujú…. a tento moment bol súčasťou tej prípravy…
Zároveň však bolo vidieť, že si momenty ako tento momentálne vážia –
sú ochotní, priateľskí a nič neberú ako samozrejmosť.
Max Endacott – keď podpora znamená viac ako výsledok
Jedným zo zaujímavých momentov dňa bolo aj stretnutie s Maxom Endacottom. Bol to pretekár, o ktorom som vedel, že sa mu darilo doma v Británii v kategórií, ktorá je ekvivalentom našej kategórie Mini. Ak sa nemýlim, tak v ten víkend to bol najmladší jazdec kategórie OK-Junior a boli to preňho jedny z prvých pretekov v tejto kategórií. Nebolo to pre neho jednoduché. Mal smolu, výsledky neboli také, aké by si želal, a celkovo to preňho bol veľmi ťažký víkend.
Keď prechádzal okolo mňa, pristavil som ho, pozdravil a prehodili sme pár slov.
Po chvíli som ho poprosil o spoločnú fotku.
A Max, pod vplyvom všetkého, čo prežíval, sa ma opýtal:
„Prečo sa chceš so mnou odfotiť? Veď mi to vôbec nejde.“
Povedal som mu, že je to len jeden víkend. Že viem, že je dobrý jazdec.
Že práve prechádza možno jednými z prvých veľkých pretekov v novej kategórii, a že je to prirodzene ťažké. Ale že verím, že sa to zlepší. A že ešte ukáže všetkým, čo v ňom je.
Nakoniec súhlasil – a tú fotku máme.
Po víkende sa mi Max ozval správou. Poďakoval sa za podporu a napísal, že je rád, že sme si tú fotku nakoniec spravili.
Bolo to pripomenutie toho, že niekedy aj malý prejav podpory v správnej chvíli dokáže veľa.
A že v športe – rovnako ako v živote – nie sú najdôležitejšie len víťazstvá.
Filippo Pancotti – stretnutie, ktoré malo váhu
Na Slovakiaringu sa mi podarilo stretnúť aj Filippa Pancottiho.
Nepoznali sme sa osobne, ani sme predtým neboli v kontakte – ale sledoval som ho už keď pretekal v kategórii MINI za tím Baby Race. To bolo v kartingu jeho lepšie obdobie.
Aj keď sa mu v juniorskej kategórií veľmi nedarilo, cítil som, že ho chcem podporiť.
Keď som ho po rozjazde našiel, bolo vidieť, že prežíva ťažké chvíle. Namiesto radosti bol v jeho očiach sklamaný pohľad a frustrácia. Napriek tomu, keď som ho oslovil, súhlasil so spoločnou fotkou – a ukázal tak veľkú mentálnu silu.
Dodnes má táto fotka pre mňa zvláštnu hodnotu.
Nie je len spomienkou na jazdca – ale na chlapca, ktorý aj v ťažkom momente dokázal ukázať charakter. A aj keď sa zdá, že Filippo medzitým s kartingom skončil, verím, že na tento deň bude spomínať s vedomím, že na jeho snahu niekto myslel.
Marcell Zsebo
Čo sa týka Marcella Zseba, tak s ním sme boli v kontakte už istý čas. Marcel je z Maďarska a občas sa zúčastňoval aj závodov spoločne s našimi chalanmi zo Slovenska, či už to boli Majstrovstvá Strednej a Východnej Európy alebo niekedy aj Moravský pohár.
Keď sme si písali, že chystám sa na niektoré z týchto pretekov, a že by sme sa snáď mohli stretnúť, tak mi odpísal, že sa posúva – že bude jazdiť WSK a ďalšie európske preteky, lebo chce svoju kartingovú kariéru posunúť ďalej.
Tak sa naše stretnutie vtedy odložilo, ale nakoniec sa teraz na Slovakiaringu podarilo a bol som rád, že sme sa stretli.
Bruno Gryc
Veľmi rád som bol aj za to, že sa nám podarilo stretnúť sa s Brunom, pretože jeho som sledoval naozaj už od čias, kedy som začal sledovať aj Borysa – čiže veľmi dlho. Okrem iného bol jedným z tých, ktorí mi poslali svoj autogram, občas sme si napísali nejaké správy, ako sa mu darí a podobne.
Bruno ale nejazdí na tie poľské šampionáty, kde som sa stretával s inými poľskými pretekármi, ale sústredil sa viac na veľké európske preteky, a aj preto bolo náročné sa stretnúť. Ale som rád, že sa nám to podarilo. 🙂
William Calleja – náhodné stretnutie s úsmevom
A nakoniec William.
To bola veľmi milá story.
Ja som sa len tak motkal po paddocku a stretol som tam Williamovu maminu.
Sama sa ma opýtala, koho hľadám. Tak som jej povedal, že čakám na nejakých chalanov, ktorých by som rád stretol. A práve vtedy prišiel za nami William.
Jeho mama sa s úsmevom spýtala:
„A nechceš aj s Williamom fotku?“
Tak som povedal, že keď už sme tu, tak prečo nie – ak aj on bude chcieť.
William bol veľmi pozitívny a usmievavý, hneď súhlasil.
A tak vznikla naša spoločná fotka. William je pôvodom z Austrálie, takže akákoľvek ďalšia šanca na stretnutie je otázna. O to viac som rád, že sme tú fotku napokon spravili.
Keď sa na to dnes pozerám späť, vidím, že táto fotka môže mať v budúcnosti aj športovú hodnotu – pretože William začal vyhrávať preteky, kvalifikácie a postupne ukazuje svoj veľký potenciál. Podobne ako Ilie Crisan, aj William potreboval svoj čas na adaptáciu, ale teraz už ukazuje, že by to mohol dotiahnuť ďaleko.
Aj keď toto stretnutie bolo náhodné, spomínam naň s veľkým úsmevom –
takým, aký máme aj na tej fotke.
Keď sa spätne pozriem na celý ten deň na Slovakiaringu, uvedomujem si, že to nebolo len o pretekoch. Vlastne, preteky som ani nevidel. Ale prežil som ich presne tak ako som chcel, s ľuďmi, ktorých som chcel stretnúť.
Každé stretnutie, či už plánované alebo úplne náhodné, malo svoj význam.
Niektoré boli veselé, niektoré vážnejšie, ale všetky boli skutočné.
A práve tie chvíle, keď si s niekým podáš ruku, spravíte si fotku alebo len prehodíte pár slov, robia tieto výjazdy výnimočnými.
Karting je o rýchlosti, talente a výsledkoch. Ale pre mňa je aj o tom, že si všimneš človeka za helmou. A že si zapamätáš, že ti venoval svoj čas – aj keď možno nemal svoj najlepší deň.
Zo Slovakiaringu som si odniesol viac, než som dúfal.
A hoci niektoré cesty sa možno nikdy znova nespoja, som vďačný, že sa v ten deň stretli.
