Nedávno som tu písal článok, ktorý spontánne vznikol na zápase medzi MŠK Žilina a MŠK Kysucké Nové Mesto kategórie U13 a oslovil až nečakane veľa ľudí, z čoho sme boli milo prekvapení. Po ňom nasledoval zápas rovnakých súperov v kategórií U12 a tam ma svojim výkonom vtedy oslovil Tomáš Maslík. Asi deň alebo dva po zápase, v podstate náhodou, keďže reagoval na môj Instagramový príspevok som sa potom dostal do kontaktu s jeho trénerom zo Svrčinovca Dominikom Poláčekom.
Tomáš začínal s futbalom práve vo Svrčinovci podobne ako Stanko Gerát, ktorý hráva zase v Kysuckom Novom Meste v kategórií U13. Títo dvaja šikovní futbalisti sa teda posunuli vyššie pomerne skoro, čo nie je vždy pravidlo. Niekedy to proste nie je v možnostiach rodičov, niekedy sa boja chalanov pustiť do sveta ale často je to o tom, že ľudia v klube, za ktorý hrávajú si nevedia predstaviť ako by tím ďalej fungoval bez nich a jednoducho ich nechcú nikam pustiť. Zaujímalo ma teda a tak ma zaujímalo aký je Dominikov pohľad na túto vec.
„Aj ja som takto v mládeži stratil rok, lebo ma nechceli pustiť. Keď sa mi to podarilo tak vraveli, že na to nemám a potom som všetkým zavrel ústa, keď som sa predsa len dostal vyššie a potom do zahraničia.
Keď som tu vo Svrčinovci obnovoval futbal, sľúbil som sám sebe, že kto na to bude mať, okamžite pôjde vyššie. A chalani hrajú super. Stanko Gerát v Kysuci, Maslo v Žiline, môj brat chytá v Třinci. A chlapci majú zážitky na celý život.“
Keď mi to Dominik povedal, bolo mi všetko jasné. Niekto kto si tým sám prešiel, vie aké to bolo preňho a určite nechce aby niekto kto má šancu na sebe pracovať a niekam sa dostať, možno zažiť niečo čo by vo Svrčinovci zažil len ťažko, tam ostal zaseknutý len preto, aby možno raz vyhral okresnú súťaž.
Keď som sledoval Masla na tom zápase, bolo na ňom vidno, že si to užíva. Že sa teší z toho, že môže hrať v Žiline a môže sa zlepšovať v tom čo ho baví, a keď mu tréner niečo hovorí naozaj sa ho snaží počúvať. Určite to nie je vždy úplne jednoduché pre takého chlapca dochádzať zo Svrčinovca ale keď sme sa o tom rozprávali povedal to úplne jednoducho: „Už je to druhý rok, už som si zvykol. Pre futbal urobím všetko.“ A ja mu tú poslednú vetu verím, lebo je to na tom ihrisku vidieť…
Potom som si spomenul, koľko chalanov som za tie roky stretol, ktorí možno tiež mali takúto šancu alebo minimálne ponuku niečo skúsiť. Ísť sa rozvíjať ale z rôznych dôvodov to nevyšlo. Verím tomu, že veľa z nich by bolo ako Tomáš, že by pre to urobili všetko. Na druhej strane, keď vidíš ako sa z toho teší, tak sa tešíš s ním, že on tú šancu využil. Že má podporu a mal trénera, ktorý mu nebránil ale teší sa z toho, že sa posnul a že sa mu darí. „Odmalička som ich učil, že musia počúvať trénera a makať navyše. Stále som im pripomínal nech si vážia, že majú kde začať, lebo my sme také možnosti nemali. Ja som stále niekam dochádzal za futbalom, a to som povedal aj im, že za lepším proste musia ísť.“
Okrem toho, že Dominik sa teší ako tréner z úspechov svojich bývalých zverencov, je veľkou podporou aj pre mladšieho brata Miška, ktorý chytá v českom Třinci. „Miškovi sa chvalabohu darí, baví ho to, zlepšil sa ale stále musí na sebe pracovať. Chodím s ním na tréningy aj na zápasy. Tá podpora je pre tie deti extrémne dôležitá. Chceš im dať to čo si ty nedostal. Keď som mal ja vo futbale dobre našliapnuté, neboli také možnosti, a ak aj áno, nemohli sme si to dovoliť. Ako dorastenec som musel roznášať letáky aby som mal na brankárske tréningy, keď si na to spomeniem čo všetko som ja tomu futbalu musel dať….“
Myslím, že práve to čím si Dominik ako hráč prešiel, že bol nastavený urobiť všetko pre to aby s futbalom toho zažil čo najviac a nezostal stáť na mieste teraz preniesol aj do toho ako sa snaží pomôcť svojim zverencom alebo bratovi využiť šancu, ktorú dostali.
Občas som sa stretával s názorom že: „Veď keď tí chalani sú dobrí teraz, budú dobrí aj keď budú mať 15 a ak ich budú chcieť potom tak nech idú.“ Lenže…. často sa stáva, že takáto šanca, že väčší klub chce nejakého hráča prichádza iba raz, potom už môže byť neskoro. Totiž časom sa tie rozdiely medzi hráčmi zväčšujú a ten vlak im jednoducho ujde…. Niekomu sa to vysvetľuje ťažko, niekto si to nedá vysvetliť vôbec ale Dominik si to uvedomuje.
Určite je takých trénerov viac ale je veľa takých, ktorí toto ešte nepochopili a pár chlapcom už ten sen a ten vlak vďaka ich prístupu ušiel. A my môžeme len hádať, kde teraz mohli byť…. A preto si ľudí ako Dominik, ktorí nemyslia len na víťazstvá ale aj na chalanov veľmi cením.
