Keď som sa koncom minulého roka rozprával s Bubom po zápase v Žiline, povedal mi, že by on nemohol byť fotografom, pretože sa rád pozerá na hokej a jednoducho by si ho nevedel užiť, keby musel fotiť. Táto veta ma prinútila zamyslieť sa – viem si vôbec ešte užiť hokej a šport ako kedysi?
Test bez fotoaparátu
Tak som si to otestoval. Bol som na dvoch zápasoch iba ako divák, bez veľkého fotoaparátu. A musím povedať, že som v tom objavil pozitíva – naozaj si tak viem užiť šport viac, pretože ho vnímam úplne inak, keď sa nemusím sústrediť na fotenie. Zrazu som si všimol detaily, ktoré mi pri fotení unikali, a prežíval som zápas inak, možno ešte o niečo intenzívnejšie. To ma prinútilo ďalej rozmýšľať – či chcem pokračovať v tom nastavení, v akom som fungoval doteraz, či nie je čas niečo zmeniť.
Zdravie na prvom mieste
Ďalšia vec je, že sa začalo ozývať moje zdravie, ktoré mi dosť jasne naznačuje, že takýto spôsob fungovania nie je dlhodobo udržateľný. Fotiť päť zápasov za víkend a potom celé dni sedieť pri počítači a upravovať tisíce fotiek – to sa postupne začalo prejavovať aj na mojom zdraví a pohode.
Popravde, keď som išiel do Prievidze len ako divák na zápasy Banskej Bystrice, bol som zvedavý, ako na to chalani zareagujú. Keď som však Bubovi povedal, že dnes som sa prišiel na hokej iba pozrieť a podporiť ich ten ma privítal so slovami: „ To vôbec nevadí, aspoň si to užiješ, ja som ti to hovoril, že to bude lepšie,“ potešil som sa. Uvedomil som si, že pre niektorých chalanov už nie som len fotograf. A to je vlastne super zistenie.
Návrat k foteniu a realita
Počas Vianoc a sviatkov som si oddýchol a potom som si povedal, že budem pokračovať vo fotení – hlavne preto, že som nechcel sklamať chalanov, ktorí sa na fotky tešili. Už som to však nerobil z radosti, ale skôr z povinnosti. Tá radosť z fotenia sa postupne vytrácala.
Potom prišiel jeden víkend, keď som sa vrátil do starého režimu – v sobotu dva hokejové zápasy, v nedeľu dva futbalové. Prišiel som domov a mal som 7 000 fotiek. Hovoril som si… Čo teraz s tým? Samozrejme, pustil som sa do postprodukcie. Prišiel štvrtok a ja som si uvedomil, že stále nemám hotové fotky z nedele. Strávil som pri tom nekonečné hodiny a stále som musel odpovedať na správy, kedy budú hotové. A to boli ešte len zimné mesiace. Čo sa bude diať v lete, keď sa fotí aj počas týždňa? Nebol by som schopný si ani oddýchnuť. A tak som začal pochybovať, či to takto naozaj chcem ďalej robiť.
Rozhodnutie
Fotografovanie ma vždy bavilo. Nikdy som sa na to nepozeral cez peniaze, hoci mi to doma často vyčítali – že do toho investujem priveľa času a viac sa tým ničím, než by som z toho mal osoh. Chcel som, aby boli všetci spokojní, aby mali rýchlo hotové fotky. Často som myslel na druhých viac ako na seba. A práve to bol ďalší faktor, ktorý prispel k môjmu rozhodnutiu.
Povedal som si, že radšej budem ešte roky chodiť na futbal a hokej ako divák a užívať si ho, ako by som mal ešte rok alebo dva fungovať v tomto tempe a úplne sa zničiť.
Preto som sa rozhodol, že s fotením v rozsahu ako som to robil doteraz skončím a budem fotiť len vtedy, keď na to budem mať chuť. Možno si foťák vezmem do ruky raz za dva týždne, možno raz za týždeň, možno raz za mesiac….
Samozrejme, nedá sa to, po toľkých rokoch s tým skončiť len tak zo dňa na deň. Sú tam nejaké veci, ktoré som ešte sľúbil, sú tam nejaké veci, ktoré cítim tak, že ich treba dorobiť aby som to mohol sám v sebe uzavrieť a prejsť do tohto úsporného a prijateľného módu.
To však neznamená, že by som nechcel zostať pri športe. Práve preto som si koncom roka založil túto stránku, pretože som už uvažoval nad tým, že takáto situácia môže nastať. A keď som premýšľal nad tým, ako zostať pri športe bez fotografovania, prirodzene mi napadla prvá možnosť – novinárčina. Študoval som žurnalistiku, istý čas som sa videl ako novinár alebo redaktor, takže s tým mám už nejaké skúsenosti.
Tento smer nie je tak fyzicky náročný a hlavne nie je taký žrút času. Navyše si ho môžem regulovať – písať vtedy, kedy to tak budem cítiť. Verím, že takto môžem prinášať radosť nielen sebe, ale aj druhým – či už dobrým článkom, rozhovorom alebo zaujímavým príbehom.
Baggio na cestách nikam neodchádza
Som rád, že keď som toto rozhodnutie komunikoval s niektorými chalanmi a ďalšími ľuďmi, povedali mi, že by im nevadilo, ak by som zostal súčasťou tímov, v ktorých som sa pohyboval, aj keď už nebudem fotiť tak často ako doteraz. Dokonca mi dali najavo, že by boli radi ak by som tam bol. To ma naplnilo optimizmom a utvrdilo v tom, že som nebol len „fotograf“, ale že som si vybudoval vzťahy, ktoré budú ďalej fungovať aj bez objektívu.
Takže dúfam, že nám to bude fungovať a budeme sa stretávať ďalej na športoviskách a zápasoch. Možno sa budem viac venovať rozhovorom a písaniu…. Určite chcem prinášať zaujímavé príbehy zo športového prostredia a z mojich ciest, takže Baggio na cestách nikam neodchádza.
Samozrejme, sem-tam budem aj fotiť. Koniec koncov aj do článkov potrebujem nejaké fotky. Ale na to mi postačí aj kompaktný fotoaparát. Bude to pre mňa nová výzva – či som nestratil fotografické oko na zaujímavé zábery, aj keď ich bude možno len 10 namiesto 100.
Som sám zvedavý, čo mi táto nová etapa prinesie. Viem, že niektorí ľudia môžu byť sklamaní, ale verím, že ich to postupne prejde a že budú rešpektovať moje rozhodnutie.
