Minulý rok v januári som sa zúčastnil vernisáže výstavy fotografií kamaráta Daniela Stehlíka. Jedna fotka ma tam oslovila natoľko, že som sa ho spýtal čo s nimi po výstave plánuje robiť. Nakoniec mi ju po výstave venoval a mám ju doma, za čo mu samozrejme veľmi pekne ďakujem.
Tá fotka vznikla na motokrose vo Veľkých Uherciach a volá sa (teda autor ju tak nazval) Pohľad do duše pretekára, myslím, že celkom to pasuje aj k tomu o čom chcem hovoriť v ďalších riadkoch.
Keď som sa totiž dozvedel že vo Veľkých Uherciach budú opäť preteky Majstrovstiev Európy bol som rozhodnutý tam ísť. Chcel som zažiť tú atmosféru motkrosových pretekov ale samozrejme mal som tam aj svojich favoritov, hoci som nepoznal veľa jazdcov dvojicu Matej Masár a Jett Gardiner už nejaký čas sledujem. Mateja samozrejme dlhšie keďže je náš ale toto bola ideálna príležitosť stretnúť oboch.
Lenže… Potom som začal rozmýšľať či to s mojimi obmedzeniami na motokrosovej trati vlastne zvládnem. Napísal som teda práve Danovi čo si o tom myslí keďže tam už bol a dobre pozná aj mňa. Ten ma od návštevy motokrosového areálu neodhováral ale ani nemaľoval veci na ružovo, v tom zmysle, že by skonštatoval, že by to bolo pre mňa úplne jednoduché.
To už som začal váhať. Bolo to iné ako napríklad v kartingu, kde som bol s chalanmi v kontakte už predtým ako sme sa stretli na pretekoch. My sme pred týmito pretekmi v žiadnom kontakte neboli. Čo je v podstate úplne normálne veď aj v F1 fandíš niekomu s kým si v živote neprehovoril (dobre pri Kimim Antonellim to v mojom prípade úplne neplatí 😀) ale v podstate je to úplne normálna vec. V tomto prípade to bola ale dosť rozhodujúca vec, že ty tam „poznáš“ iba dvoch chalanov ale oni o tebe nevedia. Keď sa k tomu pridala fyzická náročnosť, ťažký deň predtým…. zaváhal som… a nakoniec som tam naozaj nešiel.
Čo sa stalo? Jasné, zákon schválnosti… Jett vyhral celý víkend, Maťo bol štvrtý, vidíš to na Instagrame a vieš, že si zase niečo zmeškal… Ale aspoň som sa potešil, že to chalanom vyšlo.
Potom však motokros ukázal aký je nevyspytateľný a nebezpečný. Po pretekoch v Uherciach nasledovali Majstrovstvá sveta. Matej si tesne pred nimi zranil ruku a musel ich vynechať. Jettovi zas nevyšli podľa predstáv ale chystal sa vybojovať výborný výsledok na finálových pretekoch ME v českom Lokti. Lenže si doma na pretekoch nešťastne zlomil nohu… takže sa v Lokti nepredstaví…aj taký krutý vie byť motokros.
Vedel som, že nič nezmením, keď mu napíšem správu, zaželám skoré uzdravenie a prejavím trochu podpory…možno si to ani neprečíta, hovoril som si.
Prečítal… Nebolo to len také obyčajné prianie skorého uzdravenia, bola to dlhšia správa trochu aj o tom ako som sa chystal do Uheriec a nakoniec sa neodhodlal ale verím, že keď sa dá dokopy a ja zamakám na sebe aby návšteva trate pre mňa nebola problém tak sa snáď stretneme.
Keď som si to čítal s odstupom uvedomil som si, že tá správa bola možno viac o mne ako o podpore pre neho čo bol hlavný cieľ. Navyše, mal veľa svojich starostí, mohol to úplne ignorovať. Namiesto toho mi poďakoval za podporu s tým, že čoskoro sa určite uvidíme na trati.✊ Dosť to pre mňa znamenalo, že v tom všetkom čo práve prežíval dokázal sám podporiť niekoho, o kom doteraz ani nevedel, že existuje.
Vtipné je, že tento text píšem pri návrate z dovolenky a práve sme prechádzali cez Veľké Uherce. V aute zaznela otázka: Tu si to chcel ísť na tie motorky?
Áno chcel a viem, že nabudúce už nezaváham… vďaka Jettovi.
