Neznášam konce sezóny…
Za prvé väčšinou sa práve na konci sezóny píšu také smutné príbehy, že niekto koho si bol zvyknutý roky stretávať na ihrisku končí ako v tomto prípade Čelo (Lukáš Čelko) a pravdepodobne aj Mišo Haviar v Domaniži.
A potom je ti z toho smutno…
Za druhé môže to dopadnúť tak ako včera, že tím s ktorým si bol prakticky celú sezónu a celú sezónu bojoval zápas čo zápas o postup skončí druhý. O jeden jediný bod. A to teda vôbec nie je dobrý pocit.
Môžeš si nahovárať, že…. o rok sa to podarí, že nevadí, aj tak sme boli dobrí, hlavne že je partia a ja neviem čo… ale toho pocitu, že ťa to extrémne škrie sa nezbavíš. Lebo vieš čo tí chalani do toho dali, čo za tým všetko je, ako blízko to bolo a že to všetko stroskotalo na jednom nevydarenom zápase. Áno, v podstate si môžeme za to sami ale….
Strašne ma vytočil jeden článok istého pána Ivana.
Keď bolo treba ísť do Viedne na Katar senzácia wau… zoberte ma zo sebou… Potom o Domaniži dlho dlho nič. Možno jeden článok z Gajdym aby som mu nekrivdil.
A teraz?
Článok napísaný tak, že ten titulok kričal že: Títo hrali s Katarom a teraz išli postúpiť ale nepostúpia lebo prehrali dve kolá pred koncom. Senzácia…..
Hej, takže vlastne sme celú sezónu neexistovali, ale keď sa niečo nepodarilo už si senzácia.
Nebola senzácia že Gajdy (Marek Gajdošík) dal 28 gólov a bol najlepší strelec. Nebola senzácia, že keď bolo treba prišiel Zduro (Michal Zdurienčík) z dôchodku a vychytal nulu v Kanianke a ďalšie víťazstvá, nebola senzácia ako to mužstvo celú sezónu parádne hralo. Ale to, že niekto kto celý rok drie a nevyjde mu posledný (alebo predposledný) krok to už senzácia je.
Vytočilo to mňa, nechcem vedieť čo si o tom pomysleli chalani. Ale ak sa ma niekto pýta, že prečo sa nevenujem tej žurnalistike, keď som to študoval, tak tu má názorný príklad.
Ja tu radšej napíšem ako nám budú Čelo aj Mišo v kabíne a na ihrisku chýbať, lebo takých hráčov a osobnosti nenahradíš len tak. Len toto by asi v Novom čase a na Sportnete nikoho nezaujímalo, lebo to nie je senzácia ale veci čo sa občas dejú všade.
Lenže za tým všetkým je vždy trochu iný príbeh….
A niekedy….podľa mňa vlastne vždy je ten príbeh omnoho viac ako tá senzácia.
Miňo
Keď som dneska videl túto fotku, neviem či kvôli tej modrej farbe – ale zamyslel som sa nad tým, že tak ako mali hokejisti Nitry Tonda Stavjaňu a furt sa tam vracal a išlo im to s ním vždy najlepšie, Domaniža má Miňa.
Miňo je teraz sklamaný a smutný, tak ako všetci, lenže… Ja to vidím tak ( možno je to len môj pocit ale možno nie len môj), že keby sa nevrátil ku kormidlu v rozbehnutej sezóne, tak o žiadny titul do posledného kola by sa v Domaniži ani nehralo.
Pred sezónou mi hovoril, že už je tých povinností toľko, že už tréner nebude… Našiel náhradu. Len potom sa ukázalo, že to nefunguje úplne tak ako by si všetci želali, a tak to znova zobral. S tým prišla do mužstva jedna zásadná vec – pohoda (opäť môj pocit :D) a to začalo šľapať ako hodinky, lebo pohoda je základ.
A skončilo to… Skoro najlepšie ako mohlo ale vlastne aj tak super… Lebo partia funguje.
Taký @_vapno_ (Matej Vápeník) by vám porozprával… 😀 Ako sa teší na každý zápas, aj keď vie že bude hrať tak 10 minút, lebo má toľko povinností, že tréningy moc nestíha ale aj tých 10 minút s touto partiou si užije…. 🙂
Matúš Haviar už nehral neviem koľko ale na zápasoch je vždy s nami. A takto by som mohol pokračovať…
Takže Miňo nemusí byť až taký sklamaný a smutný. Lebo čo by v iných kluboch dali za to, keby sa hráči tešili na každý zápas a držali spolu… 🙂 Miňo, dobre to robíš! 😉
