Keď som si v decembri kúpil lístok na Niké Darts Night, bol to môj vianočný darček pre seba. Vidieť hráčov ako Price, Humphries či Cullen naživo, bude určite skvelý zážitok, hovoril som si. A úprimne? V duchu som rátal s tým, že sa pravdepodobne dostanem aj na autogramiádu (keďže tento typ vstupenky nás na to oprávňoval). Veď podľa plánika to vyzeralo celkom sľubne – pár stolov dole, pár desiatok ľudí…
Lenže keď sme tam prišli, hneď mi došlo, že to nebude také jednoduché. Aréna bola plná ako pri majstrovstvách sveta v Ally Pally. Dole to vyzeralo…. nie ako pár stolov a pár ľudí ale presne tak, ako to vídate pri Majstrovstvách sveta v telke, veľké stoly, milión ľudí, všade pivo…😀 V tej chvíli som vedel, ako tá autogramiáda bude asi prebiehať, a že od toho kľudného scenára, čo som si predstavoval to bude na míle vzdialené….😀 A budem mať problém. Ja tie tlačenice fakt nemusím – a ani ich nezvládam.
To bolo také moje malé sklamanie. Nie kvôli organizátorom, ale kvôli tomu, že som si to v hlave možno predstavil inak.
Načo ísť na šípky, keď všetko vidíš lepšie v telke?
To bola otázka, ktorú som si kládol už dávno. Prečo vlastne ľudia chodia na šípky naživo? Veď aj tak väčšinu času pozerajú na obrazovku. Na ten terč reálne z diaľky nevidíš – hráči sú kdesi ďaleko, všetko sleduješ cez veľkoplošnú projekciu.
A predsa v ten večer som sedel v hale medzi stovkami ďalších fanúšikov a zrazu mi to začínalo dávať zmysel. Nie kvôli výhľadu. Kvôli tomu, čo sa nedá preniesť z telky do obývačky. Kvôli atmosfére, kvôli pocitu. Ten výbuch radosti, keď hráč trafí 180-ku, v tom dave to stojí za to. Nie je to len o tom, čo vidíš ale aj o tom čo cítiš.
Za 60 eur bez podpisu? Jasné, že áno
V jednej chvíli mi oco hovorí: „Vieš čo, mohli sme kúpiť lístok za 30 a sedieť hore. Aj by sme lepšie videli.“
A mal pravdu – hore bol lepší výhľad. Ale v tej chvíli som vedel, že by som nemenil. Ani za svet.
Možno som tušil, že sa k tým hráčom nedostanem, že žiadna fotka s Cullenom a s Priceom nebude. Ale sedel som tam dole pod pódiom, medzi ľuďmi, ktorí to žili a cítil som, že tam patrím. Bol som súčasťou toho, čo som predtým poznal len z obrazovky. Tá energia, tie pokriky, tá kolektívna eufória… to si z tribúny nezažiješ. Tam by som bol len pozorovateľ. Dole som bol fanúšik. Bola to vlastne investícia do pocitu…
Kým to všetko začalo, pozoroval som dianie okolo seba. A bolo to naozaj pestré Dresy boli samozrejmosťou, bolo tam niekoľko Wrightov, Priceov, Humphriesov… ale aj všelijaké parochne, okuliare, kostýmy.
A potom si vedľa nás sadla rodina. Pravdepodobne starí rodičia s dvoma chalanmi. Teta, ktorá mohla mať pokojne po šesdesiatke, mala na sebe dres Nathana Aspinalla. Jeden s chlapov zas mal na hlave 180-ku. Bolo vidieť, že sú to naozaj vášnivý fanúšikovia šípok. A takýchto príbehov tam bolo vidieť mnoho. Títo ľudia ukázali, že šípky na Slovensku žijú a naberajú na popularite. Netrpezlivo som čakal, akú atmosféru spoločne vytvoríme. A veril som, že to bude stáť za to.
Najprv slzy, potom smiech… a prvý zápas večera
Prvý zápas večera nepatril hviezdam zo svetovej špičky, ale domácim menám – Gabriel Váraljay, známa postava slovenských šípok, si zahral po boku Dana Dangla proti Marcelovi Forgáčovi a Petrovi Jakubisovi. Vlastne, práve Peter bol prvou z hviezd večera.
Na pódium ho totiž vytiahli z publika. Netušil, že to príde, bol to narodeninový darček, šanca zahrať si na tomto podujatí pred vypredaným NTC. Keď mu aréna začala spievať „Happy Birthday“, mal čo robiť, aby ustál tie emócie.
No a potom prišli na rad šípky. Nuž…
Povedzme, že na „vážne športové výkony“ sme si ešte počkali. Šipky lietali sem-tam, bodov málo, ale smiechu veľa. Nebola to športová bitka, skôr humorný úvod, ktorý ukázal, že šípky sú aj o zábave.
Zápas sa skončil nerozhodne. Podstatné bolo, že sme sa naladili. A teraz sme boli pripravení na svetovú triedu.
Milanko, ideme!
Ešte predtým, než nastúpila svetová štvorka, prišiel na pódium Dano Dangl s ďalšou nečakanou správou. Vraj sa tu natáča film o šípkach. A že hlavná postava sa volá Milanko.
O pár sekúnd celá hala skandovala „Milanko! Milanko!“ ako keby práve šiel do finále Premier League. Boli sme komparz. A boli sme skvelí. Atmosféra na počkanie, spontánna, zábavná.
Aj toto bol dôkaz, že šípky nie sú len o presnosti na terči, ale aj o tom, ako sa ľudia bavia A my sme sa bavili.
Cullen s policajtom, Whitlock s legendou
Prvý exhibičný zápas priniesol prekvapivo napínavý duel. Joe Cullen nastúpil po boku Štefana Hájeka, ktorý je v našich šípkach známy ako „spievajúci policajt“ z Rimavskej Soboty. Na opačnej strane stáli Simon Whitlock a Otto Zmelík – legenda slovenských šípok s viac než 40 titulmi z domácich turnajov.
A hoci išlo o exhibíciu, zápas mal serióznu úroveň – hralo sa na štyri víťazné legy. Cullen s Hájekom začali lepšie, viedli 3:1 a vyzeralo to, že si idú po výhru. Ale potom prišiel obrat. Simon z Ottom zápas otočili a vyhrali 3:4. Navyše, slovenská legenda zaznamenala aj jednu 180-tku a hala to patrične ocenila. Pre nás fanúšikov bol bonus, že sa hralo na maximálny počet 7 legov a tak sme si to naozaj užili.
Keď Majo zavrel leg, hala skoro spadla
Potom prišli hviezdy. Nie šípkarské, ale naše – slovenské. Petra Vlhová a Marián Gáborík. Peťa sa pridala k Lukeovi Humphriesovi, Majo hral s Gerwynom Priceom.
Zápas mal exhibičný charakter, ale na emóciách mu to vôbec neubralo. Celá hala žila každým hodom. Petra, čerstvo po druhej operácii kolena, síce nebola úplne v pohode, ale bojovala. S úsmevom, s chuťou, s odvahou. A za každý hod – aj ten, čo šiel úplne mimo si vyslúžila potlesk. Lebo všetci sme cítili, že si to prišla užiť s nami.
No a Majo? Ten prekvapil.
Skóre 60 – bum. Potom 70. A keď zavrel leg na double 5, oslávil to ako keby strelil gól vo finále Stanley Cupu. 😂 A my s ním. Spolu s Gerwynom Priceom napokon zvíťazili 4:1, ale v tomto zápase nešlo o výsledok. Šlo o radosť. A tú rozdávali obaja.
Zábava skončila, teraz sme boli ako na Premier League
Po exhibičných dvojiciach a poriadnej dávke zábavy prišli na rad aj „seriózne“ zápasy – také, pri ktorých sme sa cítili ako na Premier League.
Joe Cullen vs. Simon Whitlock
Luke Humphries vs. Gerwyn Price
A hoci sa hralo len na štyri víťazné legy, bolo cítiť, že to nie je len tak. Žiadne naťahovanie, žiadna hra pre oko – jednoducho, každý chcel vyhrať. Aj keď išlo o exhibíciu.
Joe Cullen porazil Whitlocka 4:1, Gerwyn Price rovnako 4:1 Humprhiesa. Luke pôsobil trochu, že nenašiel v tento večer svoju top formu ale to vôbec nebol problém. Vyzeral, že tento večer bol jeden z tých, ktoré mu možno nevyšli na terči ale zapamätá si ich dlhšie ako do najbližšieho turnaja. A my sme si užívali, že môžeme sledovať túto sympaticky pôsobiacu svetovú jednotku na vlastné oči.
A Gerwyn? Ten si to u nás očividne užil. A išlo mu to výborne.
V týchto zápasoch sa všetko spojilo – publikum, výkony, emócie….
Celý večer moderoval Slavo Jurko. A hoci sa netajím tým, že ho nemusím ako športového komentátora či už pri futbale, alebo pri lyžovaní – tu mu musím dať kredit. Moderovanie eventov mu ide. Výborne pracoval s publikom, vedel vyhecovať ľudí, vedel kedy čo povedať, vedel kedy dať priestor emóciám.
Vlastne, dodal tomu večeru presne tú šťavu, ktorú to potrebovalo. Aj vďaka nemu to nebol len večer o šípkach. Bol to večer o zážitku. A ten bol, po všetkých stránkach – výborný.
Pochopil som
Po poslednom zápase prišiel jeden z najemotívnejších momentov večera. Celá hala opäť spustila Sweet Caroline. Tentokrát ešte silnejšie, ešte úprimnejšie, ešte srdečnejšie.
Každý z hráčov, chcel na záver povedať pár slov, ale nešlo to, nepustili sme ich totiž k slovu. Vytlieskali sme ich. Dlho. Niekoľkokrát. A nie a nie prestať. Ale nakoniec predsa len každý mohol povedať aký mal z toho pocit.
Aj samotný Luke Humphries povedal, že toto bola ak nie najlepšia exhibícia, tak určite jedna z najlepších, aké zažil. A sľúbil, že sa vráti. To je pocta. Pre nás, pre slovenské publikum, pre tú energiu, ktorú sme tam všetci spolu vytvorili.
A vtedy som si spomenul na tú otázku, ktorú som si kládol ešte predtým, než som si kúpil lístok: „Prečo tí ľudia chodia na šípky, keď vlastne nič nevidia?“
Odpoveď som dostal.
Kvôli atmosfére. Kvôli tej chvíli, ktorú doma na gauči nezažiješ. Kvôli tomu, že si súčasťou niečoho, čo sa nedá zopakovať.
Autogram mi nechýba
Po tom všetkom prišla ešte autogramiáda. A bola presne taká, ako som čakal. Davy, tlačenica.
A tak som si povedal:
„Nemá to zmysel. A ani to nepotrebujem.“
Áno, rád by som sa stretol s Joeom Cullenom – mojím najobľúbenejším šípkarom z celej zostavy. Rád by som si podal ruku s Gerwynom Priceom – kontroverzným, ale niečím zvláštne sympatickým. A samozrejme aj s Whitlockom a Humphriesom. Ale niekedy si človek musí povedať, že už toho dostal dosť. A že ten zážitok samotný bol viac než akýkoľvek podpis.
Jedna fotka predsa len bola
Hoci som sa na autogramiádu napokon nedostal, predsa som si z Niké Darts Night odniesol jednu fotku so šípkarom.
Miško Markievič – mladý šípkar z Levického klubu. Poznám ho z YouTube, kde sa často objavuje vo finálových zápasoch turnajov, ktoré jeho klub streamuje. A práve keď sme prichádzali do Národného tenisového centra a krúžili po chodbách, stretli sme ho. Oslovil som ho a odfotili sme sa.
Neskôr som ho videl na veľkoplošnej obrazovke – ako jedného z tých šťastlivcov, čo stáli pri nástupnej uličke a fotili sa s hviezdami. Doprial som mu to. Viem, že šípkami žije. A verím, že pre neho to bol impulz, ktorý by chcel zažiť každý mladý športovec.
A hoci ja nemám fotku s Cullenom, Priceom, Whitlockom či Humphriesom, mám aj takto ďalšiu spomienku, na tento skvelý večer. S chalanom, ktorý raz možno bude stáť na pódiu – nie ako fanúšik, ale ako hráč.
Stálo to za to
Vôbec neľutujem, že som sa rozhodol dať si na Vianoce takýto darček. Bol to jeden z najsilnejších športových zážitkov, ktoré som zažil. Miestami som sa cítil ako na vypredanom hokeji, napríklad keď Žilina postupovala do extraligy. Tá atmosféra bola podobná – hlučná, intenzívna, strhujúca – ale emócie boli iné.
Na hokeji to človek prežíva hlbšie, lebo má k tomu klubu osobný vzťah. Tu to však bolo špeciálne niečím iným – tým, že som vedel, že toto je možno jedinečná príležitosť. Niečo, čo sa už viac nezopakuje.
Zostal mi krásny zážitok a ešte krajšie spomienky. Videl som svetových hráčov – aj keď z diaľky, predsa len som ich mal pár metrov od seba. A môžem si povedať: „Áno, bol som tam.“
Tá atmosféra bola neopakovateľná. A preto – ak niekedy budete mať možnosť ísť na šípky a zažiť to na vlastnej koži, neváhajte. Choďte. Stojí to za to.
