Som človek, ktorý už nejaký ten piatok funguje pri športe a hoci by si to možno málokto myslel mal som dosť problém s tým byť počas zápasu pokojný, nech sa vyvíjal akokoľvek. 
Spomínam si na situáciu, keď sme v Rajci hrali o postup do štvrtej ligy a ten zápas sa vyvíjal veľmi dobre, v podstate sme mali všetko pod kontrolou vyhrávali sme 4:0 až asi 20 minút pred koncom znížil teraz už môj starý kamoš Maťo Strhár na 4:1 a v podstate to u mňa spôsobilo úplne iracionálny pocit, že ešte nie je rozhodnuté, že sa to ešte môže pokaziť. Samozrejme, že sa nepokazilo a oslavovali sme titul. Ale ja som málokedy bol v takom móde, že sa mi podarilo užiť si zápas bez stresu.
Možno to má niečo spoločné s tým, že ja som na tom ihrisku nikdy nebol. Vždy som stál za čiarou, nemohol som to priamo ovplyvniť. Ale vlastne som bol rád, že mi nikto nevidí do hlavy, lebo občas by to mohlo vyzerať, že hráčom neverím. Ono to tak nebolo ale vždy som mal v hlave to… Čo ak?
Samozrejme, to, že to bežalo hlavou mne nie je až taký problém, horšie by bolo keby sa to dialo niektorým hráčom. Lenže…. ono sa to občas určite deje…. Samozrejme nikto sa s tým nechváli.
Bol som napríklad na finále slovenského pohára v hokeji medzi Žilinou a Humenným. Samozrejme, že Žilina bola favorit, lenže dlho to bolo 1:0. Čo robila moja hlava? Samozrejme, odrátavala čas do konca bez toho, že by verila tomu, že ešte dáme nejaký gól, proste prešla do režimu koľko ešte ostáva do konca aby sme to ubránili?
Jasné, že keď sa Rudymu (Tomášovi Tomekovi) zasekla hokejka v mantineli a Humenné vyrovnalo 3 minúty pred koncom. Bolo ťažké sa preprogramovať na to, že treba ešte dať nejaký gól. Nezvládol som to ja a ani hráči na ľade.
Basketbalisti Žiliny hrali kedysi dávno-dávno zápas v Komárne, vtedy sme chodili na basket pravidelne a fakt sme to žrali. Pozerali sme to…no pozerali, refreshovali live stats, každej pol minúty. Ale toto som po polčase vypol. Naši prehrávali o 22 bodov. Zrazu mi kamoš Miro volá, že čo si blázon, zapni to už je to len o 5. Adam McCoy vyrovnal v poslednej sekunde. Ako vyzeralo predĺženie? Žilina jasne vyhrala. Pretože Komárno sa dostalo do stavu buď to ubránime alebo nás to položí…
Koniec koncov sa to stalo aj Slovensku na Eure proti Angličanom.
Na majstrovstvách Slovenska v Martine kde som bol s Baranmi sme si na Liptovský Mikuláš fakt verili, vedeli sme, že keď to chalani zvládnu bude medaila. Lenže sa stalo presne to čo v Žiline…. tretia tretina a stále 1:0. Furt pozeráš na tabuľu, koľko ešte…. a potom príde jedna chyba, vyrovnané, chceš to napraviť, príde ďalšia…. Našťastie potom to chalani napravili proti Trenčínu a to už bola celkom iná pesnička.
Ja som si ale sám pre seba hovoril, že s tým musím niečo robiť, lebo si nechcem vytvárať zbytočné stresy ešte aj pri športe. A možno aj preto som sa začal v tom období, keď som mal pauzu od fotenia začal zaujímať o športovú psychológiu, začal som to čítať, pozrel si nejaké webináre a snažil sa pochopiť o čom sa tam rozpráva.
A teraz keď mi niekto povie, že to nie je dôležité alebo aspoň užitočné, tak s ním nebudem súhlasiť.
Potom som totiž stál na striedačke v jednom hokejovom zápase šiestakov proti Detve. A hovorím si, že toto je naozaj ťažký zápas….ale zvládali sme ho. A ja som sa zbadal, že už tam nestojím s tým, že koľko je do konca a čo sa môže stať. Ale hovorím si, že dnes hráme fakt dobre a jediné čo môžeš, je ich povzbudiť aby každé striedanie odohrali tak zodpovedne ako doteraz. A keď náhodou dostaneme gól? Tak zabojujeme o to aby sme dali ďalší… Podarilo sa, prežili sme aj oslabovku 6 na 4, brankári podržali a bola z toho výhra. A celkom dobrý pocit, že si o tom ani na chvíľu nepochyboval.
Na Majstrovstvách v Trenčíne som si mohol opäť vyskúšať či som sa niekam posnul, v zápase so Slovanom išlo opäť o medailu. Bolo to 0:1 potom v tretej tretine 2:2 ale pozrel som si to tentoraz z tribúny relatívne v kľude…a dopadlo to chvalabohu dobre.
Takže áno… posun nastal. Keď potom Samo Boháč rozhodol v KNM zápas proti Námestovu v poslednej minúte a po zápase za mnou prišiel s tým, že to bolo aj vďaka tomu, že som veril až do konca, tak som mohol s kľudným svedomím povedať že áno. Len tam zostalo také malé nevypovedané TERAZ…. po tom všetkom, po tom čo som zmenil pohľad. Teraz som už veril až do konca a verím, že v novej sezóne to už bude pravidlom. 
