Domaniža v nedeľu odohrala prvý domáci zápas sezóny. Dôvodom prečo sa tak stalo až na konci septembra bola rekonštrukcia ihriska. Takže zápas proti Hlohovcu bol zápas veľkého návratu a to nie jedného. Okrem toho že sa Domaniža vrátila na domáci trávnik sa totiž vrátil aj Matúš Haviar do základnej zostavy.
406 dní
Matúšov návrat do zostavy ma veľmi teší, odkedy prišiel do Domaniže, odvtedy bol jej pravidelnou súčasťou. Potom prišlo nešťastné zranenie kolena.
Kým sa naplno vrátil po tomto zranení trvalo to 406 dní.
Je to fakt dlhý čas ale vravím si, že ty kokos, to nie je možné, že to bolo až toľko. Totiž či bol zranený alebo nie, bol stále s nami. Žiadne, že ja teraz nehrám tak si spravím doma pohodičku, budem mať viac času. 
A tak bola vlastne zmena len v tom, že Matúš zase behá po ihrisku a máme menej času sa porozprávať na lavičke.
V dnešnej dobe je už takýto prístup vzácny (aj keď v Domaniži takých hráčov bolo viac…teda skoro všetci
) a ja mám takýchto srdciarov rád.
Tak len pekne hraj a už sa na tú lavičku ku nám dlho nevracaj!
Matúš napokon svojím výkonom pomohol k víťazstvu 4:1, ktoré zariadili Sebo Čiernik, Marek Gajdošík a dvoma gólmi aj Kristián Sádecký.
„Súper ma prekvapil hlbokým blokom, na čo sme museli reagovať v našej hre. Našťastie disponujeme inteligentnými hráčmi, ktorí dokážu hľadať riešenia aj v zložitých situáciách. Obranu hostí sme otvorili až po dvoch rýchlych góloch na za čiatku 2.polčasu. Zápas sme zvládli s prehľadom. „ povedal na margo zápasu tréner Domaniže Milan Svoboda.
Oveľa menej bol už s priebehom zápasu hosťujúci tréner Miroslav Karhan. Tu by som sa nachvíľu pristavil.
Sklamanie po zápase
Nebojím sa Miroslava Karhana označiť za legendu slovenského futbalu, keď som sa pred zápasom dozvedel, kto je trénerom Hlohovca úprimne som sa potešil, že ho budem môcť stretnúť, možno mu podať ruku, vyjadriť rešpekt. Lenže….
Hlohovec mal vo svojom kádri hráčov, ktorý boli od prvej minúty zrelý na nejaké tie karty. Asi v 10. minúte som si hovoril, že aspoň jeden z tých dvoch dnes nedohrá. Nedohrali obaja… a treba povedať, že úplne zaslúžene a mohli byť vonku už skôr a môžu si za to len a len sami.
Nuž a tréner Karhan to niesol ťažko, komunikoval s rozhodcami, komunikoval s lavičkou súpera, a to nie úplne kamarátsky….
Bolo z toho cítiť také to, že on má niečo za sebou a my…však viete…to mu nikto neberie.
Na jednej strane tomu rozumiem, zápas, emócie… Väčšinou sa však podarí po záverečnom hvizde ich ovládnuť a ísť súperovi aspoň podať ruku. Trénerovi Karhanovi sa to v nedeľu nepodarilo a zamieril po zápase rovno do šatne. Pre mňa to bolo sklamanie, nie kvôli tomu, že som mu tú ruku nakoniec nepodal… ale čakal som od neho, že hráč a tréner jeho formátu tie emócie zvládne trochu inak… 
Väčšinou to končí inak
Ale aby sme neboli len negatívny. Domaniža doma väčšinou vyhráva. Chodili tam aj iný bývalý ligisti. A väčšinou tiež prehrali…😂 Našťastie, nie vždy to končí takto, väčšinou úplne inak.
Hrávala tu aj Prievidza, ktorá je teraz v tretej lige. A veru často v Domaniži prehrávala, napriek tomu taký Filip Hlohovský, vtedy ešte ako hráč po zápase nemal problém prehodiť pár slov a ešte aj zavtipkovať o tom aké to bolo hrať v Kórei.
Palo Kováč dostal 5 gólov a po zápase mi tiež venoval čas. Mužstvo Pavla Majerníka dostalo trojku, Peter Kleščík zahodil v poslednej minúte penaltu. A každý z nich nemal problém sa po zápase pristaviť a prehodiť pár slov. Potom si to človek váži, že aj po prehre sa vedia takto zachovať, keď vidí ako to môže niekedy dopadnúť.
Mirovi Karhanovi samozrejme nikto neberie, že je to skvelý futbalista, dokázal toho veľa a veľa toho urobil aj pre Slovensko ale v nedeľu bol pre mňa trošku sklamaním.
Lebo byť dobrý futbalista je jedna vec ale ja mám radšej futbalistov s charakterom.
Našťastie toto bola len taká krátka epizóda, ktorá ma síce nepotešila ale po tomto zápase prevažujú pozitívne emócie z víťazstva, návratu futbalu do Domaniže a Matúšovho návratu na ihrisko. 🙂
📸 Otvoriť fotogalériu zo zápasu
