Úvod
Takto to dopadne, keď dočítaš My greatest defeat od Willa Buxtona, po dlhom čase si pozrieš preteky F1, popri tom čítaš knižku o športovej psychológií a začneš si to premietať na veci čo si zažil. Okrem toho ti kamarátka len tak mimochodom napíše, že by si raz mohol napísať knihu so športovými príbehmi, lebo isto ich máš kopu. A ty si vlastne hovoríš, že mohol ale zároveň, že veď ty píšeš iba reporty, rozhovory, že ty si vymýšľať veci moc nevieš. ALE. Pod vplyvom tohto všetkého to začneš skúšať…
Ďalší kamarát, ktorý mal tú česť to čítať ako prvý ti povie, že to nie je až taká somarina ako si myslíš, že je, a tak vzniklo toto…
Niko Baran, fiktívny športový novinár, ktorý sa stretáva s fiktívnymi športovcami (ale občas sa možno objaví aj niekto reálny :D) je Baggiov kamoš, ktorý sa nebojí hovoriť o veciach, o ktorých by Baggio tak úplne otvorene hovoriť nemohol. Niečo z tých vecí, o ktorých Niko píše sa stalo, niečo sa stalo trochu inak a niečo vôbec….ale kľudne sa mohlo. Tak ako tento nie úplne veselý príbeh Lucu Belliniho.
Majstrovstvá Európy v kartingu – Kristianstad, Švédsko
Niekedy si myslím, že karting ma naučil viac o ľuďoch než o motoroch.
Na okruhoch som videl víťazstvá, ktoré nič neznamenali, aj prehry, ktoré v človeku zanechali hlbokú stopu.
Niektoré deti jazdia pre radosť.
A niektoré… sú ako Luca.
Volám sa Niko Baran, mám 25 rokov a venujem sa športovej žurnalistike, okrem iného mapujem aj karting, teda po našom motokáry ak by niekto nevedel. Mnohí ma poznajú vďaka blogu Zákruty za horizontom, kde sa snažím prepájať výkony na trati s ľudskými príbehmi. Vždy ma najviac zaujímali pretekári, ktorí za sebou nemajú len víťazstvá, ale aj príbehy. Luca Bellini je jedným z nich.
Spomínam si na neho ešte z čias, keď jazdil v kategórii Mini – výrazná prilba, agresívny štýl ale zároveň, bol jeden z tých, ktorý vedel nájsť správny moment na predbiehanie. Nebol to typ, ktorý by dominoval každý víkend, no keď mu sadol okruh, vedel bojovať o pódium aj proti favoritom. Práve vtedy som si ho všimol prvýkrát.
Pochádza z talianskeho mestečka Balocco, kde medzi vinicami a zastrčenými dielňami leží nenápadná kartingová trať – technická a úzka, ideálna škola pre každého mladého jazdca. Tam Luca urobil svoje prvé kolá. Dnes jazdí za Green Arrow Junior Team, ktorý je známy tým, že hľadá jazdcov s potenciálom a snaží sa ich trpezlivo formovať.
Luca má dlhé, rozcuchané blond vlasy a nosí prilbu na ktorej vyniká farebná kombinácia zelenej a zlatej farby, ktorú na trati neprehliadnete. Jeho štýl je nevyspytateľný, no vášnivý – presne taký, ako chalan, ktorý miluje jazdenie aj napriek tomu, že nie je prvý vo výsledkovej listine. Teda, aspoň som si to myslel…. Všetko nakoniec bolo trochu inak ale to som zistil, až keď sa naše cesty pretli.
Stalo sa tak na trati Kristianstad Karting Klubb, vo Švédsku, počas letného európskeho šampionátu.
Do Švédska som priletel deň vopred. S ruksakom, malou kamerou a hlavou plnou predpovedí počasia. Lietadlo pristávalo v Malmö. Bolo chladnejšie než som čakal – švédske leto má úplne inú príchuť než to slovenské.
Kristianstad nie je typická kartingová destinácia. Ale práve tým si ma získala.
Dlhé rovinky lemované stromami, ticho prerušované len vrčaním motorov. Namiesto betónu – tráva. Namiesto chaosu – severský poriadok.
V ten víkend sa tu stretli tí najlepší z Európy. Talenty, ktoré už podpísali zmluvy na vyššie série i chlapci, ktorí ešte stále spia v karavanoch a veria, že ďalší závod zmení ich život.
Medzi nimi – Luca Bellini.
Boli to moje prvé preteky majstrovstiev Európy, ktoré som sledoval naživo mimo Slovenska a Česka. Dovtedy som poznal len tie „naše“ trate, ale do Švédska som sa vybral s cieľom zažiť tú pravú európsku atmosféru – a aj ju zaznamenať pre blog. Luca Bellini nebol dôvod, prečo som tam išiel, no stal sa dôvodom, prečo som si z toho víkendu odniesol oveľa viac, než len poznámky z tribúny a paddocku.
Jeho meno som už dávnejšie poznal z výsledkov a prenosov. Luca mi bol niečím sympatický – hoci sme sa dovtedy nestretli, pôsobil ako jazdec, ktorý má iskru. Nie len v rukách, ale aj v povahe, no naše cesty sa nikdy predtým reálne nepretli.
Luca si v kategórii Mini urobil meno. V tejto vekovej kategórii často bojoval o pódiá, a hoci nie vždy vyhrával, mal rešpekt. Mal drive, cit pre predbiehanie a vnútorný pokoj, ktorý v kontraste s jeho talianskou krvou pôsobil zaujímavo, aspoň navonok.
No po prestupe do staršej kategórie – do triedy OK Junior – ako keby sa ten rozbehnutý vlak zasekol. V priebehu roka vystriedal viacero tímov, no v žiadnom nenašiel istotu. Dobré výsledky sa mu vzďaľovali, kvalifikovať sa do 36-členného finále bývalo často nad jeho sily, a na stupne víťazov už mohol len spomínať. Jeho meno na zozname štartujúcich akoby strácalo lesk. A možno to bolo práve v tomto období, kedy začal bojovať nielen s pretekármi – ale aj sám so sebou.
A práve teraz, keď sa výsledky nedostavovali a jeho kariéra sa zadrhla som sa rozhodol, že Luca bude jedným z jazdcov, ktorých počas víkendu v Kristianstade budem pozornejšie sledovať. Nie preto, že by bol favoritom. Skôr preto, že ma zaujímalo, čo sa deje medzi riadkami. Čo sa stalo s chlapcom, ktorý kedysi v Mini jazdil s vášňou a mal aj výsledky.
Rozhodol som sa, že s ním skúsim urobiť profilový rozhovor pre môj blog. Tušil som však, že to nebude jednoduché. Nechcel som sa len rozprávať o tom, aký je rýchly. Práve naopak – chcel som sa dotknúť aj nepríjemných tém. O tom, čo prežíva, keď sa mu nedarí. O pochybnostiach, ktoré prichádzajú, keď človek nenapĺňa očakávania. Dúfal som, že bude súhlasiť. A že nájde odvahu rozprávať.
Samozrejme, v takýchto prípadoch to nikdy nie je len o samotnom jazdcovi. V kartingu sú pri deťoch vždy prítomní rodičia – a čím je dieťa staršie, tým viac sa do toho zapájajú aj ďalší – manažéri, tréneri, niekedy až celé „okolité ekosystémy“. No v Lucovom prípade som vedel, že jeho výkonnostný pokles po prechode z Mini do vyššej kategórie momentálne nepriťahuje záujem väčších tímov. Takže to bolo predovšetkým o jeho rodičoch a o tom, či pochopia môj zámer.
Prvým krokom teda bolo predstaviť sa. Nájsť vhodný moment a jemne načrtnúť, prečo som prišiel. Že ma nezaujímajú len víťazi. Že píšem o športe trochu inak – cez ľudí, ktorí ho tvoria, aj keď nestoja na stupňoch víťazov.
Odhodlal som sa. Zaklopal som na dvere karavanu.
Bolo krátko po tréningu, paddock už mierne utíchal a ja som veril, že je to ten správny moment. Predstavil som sa ako novinár z blogu Zákruty za horizontom, povedal som, že sledujem Lucovu cestu už dlhšie, a že by som s ním chcel spraviť profilový rozhovor – nie klasický, ale taký, čo ide trochu pod povrch.
Ale veľmi rýchlo som pochopil, že to nebude jednoduché.
Dvere otvoril jeho otec. Muž v stredných rokoch, výrazne opálený, s unaveným pohľadom, ktorý akoby odrážal celú sezónu. Už prvý dojem nebol najvrelší, no skúsil som to. Na jeho tvári sa však okamžite objavil tieň podráždenia.
„Nie sme teraz v stave na rozhovory,“ povedal stroho. „Lucovi sa nedarí, ako by sme si priali. Nie sme žiadne hviezdy. Nemáme sa o čom rozprávať.“
Neznel ani nahnevane, skôr vyčerpane. Ale jeho tón bol konečný. Dvere sa zavreli. Zostal som stáť pred karavanom s otázkou, či som zvolil správny moment – alebo správneho jazdca.
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď v sobotu ráno – teda v deň, keď sa už pretekalo – prišiel za mnou samotný Luca. Našiel si ma v paddocku. Videl som ho, ako kráča smerom ku mne s trochu váhavým pohľadom.
„Viem, že si bol v karavane,“ povedal bez obalu. „A viem, že si sa na mňa pýtal.“
Zostal som chvíľu ticho. Mal som pripravených milión viet, ako pokračovať, ale on ma predbehol.
„Ak ťa fakt zaujíma, čo sa deje, môžeme sa porozprávať. Ale nie ako rozhovor. Nie do článku. Len tak, medzi štyrmi očami. A hlavne…“ – odvrátil na chvíľu pohľad – „…aby o tom nevedeli moji rodičia.“
V tej chvíli som pochopil, že všetko, čo som si predtým plánoval – témy, otázky – ide bokom. Dôležité bolo iba to, že sa rozhodol prehovoriť. Nie preto, že potrebuje publicitu. Ale preto, že niekto konečne prejavil záujem, nie ako novinár, ale ako človek.
Dohodli sme sa, že sa stretneme počas obednej prestávky – v čase, keď celý paddock na chvíľu stíchne. Nie v jeho stane, samozrejme. Vybral si stan druhého tímu, kde jazdil jeho dobrý kamarát. Miesto, kde nebude na očiach.
Bolo to trochu ako tajné stretnutie. Prišiel, sadol si oproti. Vyzeral pokojnejšie ako ráno. V očiach mal však stále niečo, čo naznačovalo, že to, čo povie, nebude len tak.
„Máš teda chvíľu?“ spýtal sa potichu, akoby si ešte stále nebol úplne istý, že robí správnu vec.
Prikývol som a zavrel som zápisník.
„Neboj, dnes to bude bez poznámok. Tak ako si chcel….
A potom to začalo. Nie ako výpoveď, skôr ako odvíjanie uzla, ktorý sa dlhšie sťahoval. Luca rozprával. A ja som počúval.
Začal som sa pýtať ja.
Nie na to, čo nefunguje. Ale na to, kedy to ešte fungovalo. Chcel som sa vrátiť späť – k časom, keď ho to očividne bavilo, keď na trati lietal s istotou. Kedy naposledy jazdil pre seba, nie pre výsledky?
Začali sme od úplného začiatku.
Luca začal rozprávať.
„Vieš… ja žijem v malom mestečku. A sú tam v podstate len dve veci – futbalové ihrisko a motokárová trať. No a keď máš otca, ktorý je zažratý do áut, motorov a motoršportu… veľmi si nenavyberáš. Skúšal som aj ten futbal. Ale to mi až tak nešlo. A tak som skončil pri kartingu.“
„Aj keď… úprimne? Nebolo to úplne moje rozhodnutie.“
Nepovedal to nahnevane. Skôr ako fakt. Niečo, čo v ňom zostalo a čo teraz definuje spôsob, akým sa na celý ten šport pozerá.
„Začal som jazdiť. Trénoval som dosť. Otec to celé platil, veril tomu, videl v tom budúcnosť. A hoci to nebolo úplne moje rozhodnutie, začal som sa postupne zlepšovať. Skúsili sme prvé preteky… nešlo mi to tak, ako si predstavoval. Zo začiatku som sa dosť trápil“
Na chvíľu sa pozrel niekam do stanu, akoby si prehrával tie momenty späť.
„Ale potom… našli sme nejaký rytmus. Začal som vyhrávať lokálne preteky. Prišli majstrovstvá Talianska – ťažké, iný level, iný tlak. Ale postupne som sa prepracoval na nejakú úroveň. A keď som videl, že je spokojný… tak som bol šťastný aj ja.“
„A on už viac nepotreboval,“ pokračoval ticho. „Zabezpečil mi miesto v tom najlepšom tíme v kategórii Mini – vieš, ten, čo vychoval najviac šampiónov. Vybavil to, zaplatil to. A ten tím sa ma snažil pretvoriť na jazdca, ktorý bude konkurencieschopný v Európe, vo svete…“
Pozrel sa mi do očí.
„Ale nikto sa ma nepýtal, či z toho mám radosť. Či to chcem ja. Urobil som to, išiel som tou cestou. A mali radosť… oni. Moji rodičia mali radosť z toho, že som úspešný.“
„A dokonca… sa mi asi dvakrát podarilo skončiť na pódiu,“ povedal, akoby to bolo dávno a týkalo sa niekoho iného.
„Ale bola to skôr zhoda okolností. Jasné, pár pretekov mi naozaj vyšlo. Mal som šťastie. Mal som aj najlepšiu techniku, akú som mohol mať. A áno…“ odmlčal sa na chvíľu, „je to tak, že aj v tejto kategórii sa niekedy robia veci, ktoré nie sú úplne v duchu fair play.“
Pozrel sa bokom, akoby zvažoval, či to má povedať nahlas.
„Občas sme to spravili. Občas to trochu pomohlo. A aj keď som z toho nemal dobrý pocit… všetci sa tešili. A tak som to bral ako súčasť toho kolotoča.“
Pozrel som sa na neho. A v tej chvíli som pochopil všetko.
Sedel tam predo mnou chalan, ktorý síce nosí prilbu s vlastným menom a farby prestížneho tímu…. Zrazu som si uvedomil, že sa pozerám na chlapca, ktorý je tu – niekde na okruhu vo Švédsku – pretože to chcú všetci ostatní. Otec. Mama. Tím. Ale nie on.
Luca Bellini tu bol, preto aby robil radosť druhým. Ale sám ju už dávno necítil.
Opýtal som sa ho to napriamo:
„A prečo im to nepovieš? Prečo jednoducho nepovieš, že ťa to už nenapĺňa?“
Chvíľu mlčal. Nakoniec len potichu povedal:
„Pretože otec do toho investoval toľko času. A peňazí. A mama… tá s nami stále cestuje. Obetovali sa pre mňa. Aj keď, ak mám byť úprimný… obetovali sa hlavne pre to, čo chceli oni.“
Zdvihol oči a prvýkrát sa mi pozrel priamo do tváre:
„Ale ja som im nikdy predtým nepovedal, že to robiť nechcem. Nikdy som sa im nepriznal. A tak žijú v tom, že to, čo robím, robím rád.“
Potom som chvíľu nevedel, čo povedať. Naozaj. Bolo ťažké hneď nadviazať, keď vám niekto takto otvorene prizná, že žije život, ktorý si pre neho vysnívali iní.
Po chvíli som sa spýtal….
„Takže teraz… v tej juniorskej kategórii… hľadáš sa? Skúšaš rôzne tímy. Myslíš si, že je ešte šanca, že nájdeš tím, v ktorom by ťa to začalo baviť znova? V ktorom by si si to možno po prvýkrát naozaj užil?“
„Ja vlastne ani sám neviem…“ začal po chvíli ticha.
„Hľadám skôr odvahu na to, aby som im povedal pravdu. Ale ešte som ju stále v sebe nenašiel. Neviem, čo by sa stalo. Neviem si predstaviť, ako by reagovali. Asi by mi nadávali. Určite by boli nahnevaní. Ja cítim tú zodpovednosť. Možno by to bolo pre mňa fajn… lebo by sa mi uľavilo. Ale neviem, ako to spraviť.“
Chvíľu sme len tak sedeli. On sa hral s fľašou vody, ja som premýšľal, či vôbec ešte niečo povedať. Ale nedalo mi to. Spýtal som sa teda:
„A prečo si vlastne tu? Prečo si teraz vo Švédsku, na tomto kole majstrovstiev Európy? Čo tu chceš dosiahnuť, keď je to všetko takto?“
Luca sa pousmial. Takým tým smutným úsmevom, ktorý poznáš len vtedy, keď vieš, že niečo robíš, lebo musíš – nie preto, že chceš.
„Chcem sa pokúsiť o niečo, čo by ich potešilo. Ale myslím, že už som v takom stave, že sa mi to nepodarí. Odkedy rozmýšľam nad tým, že im to poviem… už mi to vôbec nejde. Ani tak, ako mi to občas išlo. Tie dobré dni sa vytrácajú. Som úplne márny.“
Pozrel sa niekam do zeme a dodal:
„A dúfam, že možno im to ani nebudem musieť povedať. Že keď sa budem motať stále na konci, tak to možno ukončia sami. Možno si sami povedia, že to už nemá zmysel. A že to nebudem musieť byť ja, kto to vysloví.“
V takých chvíľach rozmýšľaš ako by si mu mohol pomôcť…..
Chceš mu pomôcť. Ale zároveň vieš, že najväčší dar, ktorý ti práve dal, je dôvera, že si to necháš pre seba. Že nikomu nič nepovieš. Ani jeho rodičom. Ani jeho tímu. Ani svetu.
A tak to v sebe nosíš.
Od toho momentu, celý víkend.
Každý jeho prejazd v tréningu, každý moment, keď sa jeho meno zjavilo na výsledkovej tabuli, všetko si zrazu videl inak. Už nie ako reportér. Ale ako niekto, kto vie.
Celý víkend som sledoval, ako sa mu darí. Teda skôr… ako sa mu nedarí.
Naozaj to bola katastrofa.
Trápil sa.
Každé kolo, každá rozjazda.
Na live-timingu jeho meno neustále svietilo na posledných miestach.
Vidieť to zvonka – boli to „len“ zlé časy.
Ale ja som vedel, prečo to tak je.
A to je niekedy ťažšie, než byť len pozorovateľom.
A potom sa stalo niečo…..čo ma zasiahlo najviac z celého dňa.
Bola sobota, po jeho poslednej rozjazde. Luca bol opäť posledný.
V paddocku sa to hemží ľuďmi – mechanici tlačia motokáry na vozíkoch späť do boxov, jazdci zvyčajne kráčajú po ich boku.
Ale toto bolo iné.
Mechanik tlačil motokáru
A za ním… za ním išiel Luca. Nie vedľa, nie spolu – za ním.
So sklopenou hlavou, schovanou v prilbe.
A v tej chvíli som pochopil, že ju mal na hlave aby nikto nevidel, čo sa pod tou prilbou odohráva.
Jeho krok bol rýchly, preto, že chcel čo najrýchlejšie zmiznúť.
Z tohto miesta, z tej chvíle, z vlastnej prehry. A možno aj zo života, ktorý si nevybral.
Práve som šiel náhodou okolo jeho stanu.
Naozaj som nechcel byť ten, kto špehuje, kto hľadá senzáciu.
Ale keď som to uvidel…
Prilba pristála na podlahe stanu.
Luca si sadol. Odovzdaný, zlomený, opustený. Ako niekto, kto už nechce byť videný ako jazdec.
Zastavil som sa.
V tej chvíli sa vo mne spustil boj.
Ísť za ním? Niečo mu povedať?
Ale potom som si spomenul, že nikto nevie, čo viem.
Iba on a ja.
A tak som ostal stáť.
Ako svedok, ktorý vidí viac, než by mal.
Sledoval som. Ticho. Bez fotoaparátu. Bez poznámkového bloku.
Len ako človek, ktorý práve cíti niečo veľmi ťažké a nevie, či má právo s tým niečo urobiť.
Sadol si na stoličku, hlava okamžite v dlaniach.
Čakal som.
Možno príde otec. Možno príde mama.
A povedia mu niečo ako: „Nevadí, to sa stáva. Sme tu s tebou.“
Ale prišlo niečo úplne iné.
Najskôr prišiel otec. Hneď za ním mama.
A namiesto opory, ktorú by tak veľmi potreboval, prišli slová, ktoré bolia viac než posledné miesto.
„Vieš, koľko to všetko stojí?“
„Vieš, čo sme do teba investovali?“
„Toto nie je výkon. Toto je hanba.“
A Lucovi došlo, že hoci on sám už prišiel na to, že chce skončiť jeho rodičia to stále nevideli. Hľadali výsledky, on hľadal pomoc. A nedostal ju.
Najprv mlčal. Jednu minútu. Dve. Snažil sa to zniesť. Ale potom… potom to v ňom všetko prasklo. Vyletel na nich. Kričal po vlastných rodičoch. Možno prvýkrát v živote.
„Ja to už nerobím pre seba! Ja to robím len pre vás! A vy ma za to ešte karháte! Mňa to nebaví! Ja už nechcem jazdiť!“
V tom momente skončila jeho kariéra.
A hoci sa to nemá – hoci kričal na svojich rodičov, istým spôsobom som bol na neho hrdý. Hrdý na to, že našiel odvahu. Vedel som, čo to pre neho znamená. Bola to úľava, zlomový moment.
Odišiel som. Viac som nepotreboval vidieť. To podstatné sa už stalo.
Asi o pol hodinu sme sa stretli dole pri trati. Stál vedľa rodičov, ale cítil som, že tam nechce byť. Naznačil som mu jemne pohybom hlavy, aby sme išli na chvíľu bokom
Prišiel. Už som nemyslel na to, kto nás vidí. Povedal som mu:
„To, čo si urobil, bolo odvážne. Verím, že ti to pomôže. Bude to chvíľku trvať, ale oni to pochopia. Určite ťa majú radi – aj keď už nebudeš jazdec. Si ich syn. A to stačí.“
Usmial sa a povedal mi, že bez nášho rozhovoru by to asi nikdy neurobil. Ani by nekričal, ani by nehovoril to čo naozaj cíti.
Luca nakoniec dokončil ešte dva pretekárske mesiace. A potom sa od kartingu úplne odstrihol. Dnes o ňom neviem nič. Ale viem, že už nejazdí.
A úprimne dúfam, že je teraz spokojnejší. Že našiel kúsok pokoja. A že doma to klape.
Každopádne, v ten víkend pre mňa vôbec nebolo podstatné, kto vyhral na trati.
Podstatné bolo, kto vyhral sám nad sebou.
