Keď som bol na jednom z posledných ligových zápasov minulej sezóny v Predmieri jeden z domácich futbalistov Michal Pobiják mi spomínal, že bol na diakonskej vysviacke svojho kamaráta, ktorý bol predtým jeho spoluhráčom v MŠK Žilina, no nakoniec sa rozhodol ísť inou ako futbalovou cestou a vraj bude počas letných prázdnin pôsobiť práve u nás v Rajci.
Prešlo pár dní a diakon Adam Štefanec sa nám predstavoval počas svojho prvého príhovoru v kostole. Povedal aj čo to o svojej predchádzajúcej futbalovej kariére a teda, že pôsobil aj v MŠK Žilina či Slovane Bratislava, kde bol spoločne so svojim bratom a zatiaľ čo ten si to zo Slovana namieril do Talianska, tak Adam do seminára.
Tento príbeh ma zaujal a chcel som sa o Adamovi, jeho futbalovej kariére ale hlavne o tom prečo sa mladý športovec rozhodol vymeniť dobre rozbehnutú futbalovú kariéru za prípravu na kňazstvo dozvedieť viac. Adam ochotne súhlasil a v jedno slnečné piatkové dopoludnie mi vyrozprával svoj príbeh, ktorý vám teraz prinášam v nasledujúcich riadkoch. Keďže Adam má naozaj dar reči a nemusel som sa veľa pýtať nejde o klasický rozhovor ale skôr o Adamove rozprávanie o jeho futbalovej kariére, nečakanom konci v Slovane až po jeho pôsobenie v seminári.
Nedávno som dostal otázku od jedného môjho kamaráta čo mladého človeka, vedie k tomu aby sa stal kňazom. V nasledujúcom texte teda možno nájdete odpoveď….
——————————————————————————————————————–
Tým, že pochádzam zo Žiliny bola celá moja kariéra úzko spätá s týmto mestom a klubmi, ktoré v ňom pôsobia. S futbalom som začínal v klube Juventus Závodie a neskôr nás spoločne aj s bratom náš ujo, ktorý trénoval v MŠK Žilina takpovediac zlanáril do tohto klubu. Takže od svojich deviatich rokov som hrával v MŠK.
Trénovali sme každý deň, tréningy boli na vysokej úrovni a veľmi ma to bavilo. Neskôr som dokonca kvôli tomu menil školu. Začínal som na škole Kráľovnej pokoja a na druhý stupeň som prestúpil do Závodia, kde sa otvárala športová trieda.
V MŠK sa mi darilo a od 14-tich rokov začali prichádzať rôzne výbery – najskôr krajské a potom neskôr aj celoslovenské a od 15- tich rokov sa tak začala aj moja reprezentačná cesta.
V 15-tich rokoch sme zažili so spoluhráčmi výrazný úspech, keď sme sa stali majstrami Slovenska. Bolo to na Majstrvostvách Slovenska v Banskej Bystrici, kde Žilina bola ako najlepší tím za stred, za západ tam bola Nitra, za východ Prešov a za Bratislavský futbalový zväz Slovan Bratislava. Prvé dva zápasy sme vyhrali a v poslednom s Nitrou nám stačila remíza. Zápas skončil 1:1, a tak sme sa stali majstrami Slovenska. Veľa z nás sa potom dostalo aj do reprezentácie do 15 rokov. Zahral som si proti Maďarsku, Fínsku, Švajčiarsku či Belgicku. Bol to veľký zážitok a tiež povzbudenie na futbalovej ceste. Neskôr som bol v reprezentácií do 16 aj do 17 rokov.
Pokračoval som ďalej v mládežníckych kategóriách v žilinskej akadémií. Keď som skončil v U15 išiel som do U17 a následne do U19, pričom vždy som hrával so staršími spoluhráčmi. Snažili sa tých lepších hráčov vždy posúvať vyššie ale nie vždy to bolo dobré rozhodnutie. Už nikdy sme nevytvorili taký silný kolektív ako v tej 15-tke, keď sme sa stali majstrami Slovenska. Po jeseni sme boli napríklad prvý aj v 17-tke ale na jar nás preradili vyššie a mužstvo prvenstvo neudržalo. Podobné to bolo aj v 19-tke. Keby mužstvá mohli ostať pokope, tých úspechov by bolo určite viac.
Vlastne som hral tri sezóny v kategórií U19. Prvý rok ako mladší, ktorého posunuli z U17. Keďže kategória U18 neexistovalaa hráči prechádzali rovno z U17 do U19, takže v mojom druhom roku v 19-tke sa k nám pripojili aj spoluhráči z môjho ročníka.
V tretej sezóne sme spoločne s bratom Šimonom prestúpili do Slovana Bratislava. V Žiline nám chceli ponúknuť zmluvu ale my sme tam nechceli ostať a chceli sme sa posunúť do zahraničia. Žilina však vtedy hráčov do zahraničia nepúšťala. Neskôr sme sa dozvedeli, že boli na nás nejaké ponuky ale my sme o nich vôbec nevedeli. To sa nám nepáčilo.
Najskôr sme rozmýšľali, že pôjdeme do Trenčína, keďže mal podobnú filozofiu. Trenčín však moc nechcel do toho ísť, keďže mal dobré vzťahy zo Žilinou, nechceli si to takýmto spôsobom pokaziť, zatiaľ čo Slovanu to bolo jedno. V Slovane boli radi, že chceme ísť k ním a že uchmatne rivalovi, jedných z najlepších hráčov, navyše tam bol tréner Ladislav Pecko, ktorý nás poznal z reprezentácie. V tých časoch Slovan začínal budovať akadémiu a viac sa zaujímať o mládež, hoci stále bolo skoro nemožné dostať sa do áčka.
Brat po polroku odišiel do Talianska, do Helassu Verona. Na jar som tam teda ostal sám a v zimnej prestávke sa nám vymenil tréner. Na jeseň sme patrili k najvyťaženejším hráčom, bol som chvíľu dokonca aj kapitánom, takže sa dá povedať, že na nás stavali. Mali sme však dosť kolísavé výsledky. Na jednej strane sme mali výborné zápasy, kde sme porazili Trnavu 4:0 ale potom sme prehrali zápasy s papierovo ľahšími súpermi. Výsledkom bolo, že sme sa pohybovali niekde v strede tabuľky, čo samozrejme pre klub ako je Slovan nebol uspokojivý výsledok, takže prišlo k zmene na trénerskom poste.
Zo začiatku to vyzeralo celkom dobre. Myslel som si, že budem pod ním hrávať, počas zimnej prípravy som pravidelne nastupoval. Keď sa však začala jarná časť, tak ma v podstate vyradil zo zostavy. Paradoxom bolo, že zatiaľ čo v jesennej časti som mal plnú minutáž a ani minútu som nevynechal, tak v jarnej časti som ani na minútu nenastúpil. Trénoval som, dorábal si školu a nastupoval som na prípravné zápasy… Trénoval som stále naplno, dokonca aj spoluhráči sa čudovali prečo nehrávam, takže tam boli asi aj nejaké osobné veci, hoci sme nemali nikdy žiadny konflikt.
Dva zápasy pred koncom sezóny si ma tréner zavolal aby mi oznámil, že už so mnou nepočíta, takže ma v podstate vyhodil. Tréner, s ktorým som mal po jeho príchode dobrý vzťah a za pol roka sa všetko zmenilo.
Spočiatku to bol šok, lebo som prišiel do Bratislavy kvôli futbalu a ten zrazu nebol. Keď si zvyknutý na to, že pravidelne hrávaš, patríš ku kľúčovým hráčom, dokonca nosíš kapitánsku pásku, je ťažké sa s niečím takým vyrovnať. Človek si však zvykne na všetko. Aj keď som stále trénoval naplno, venoval som sa aj iným veciam.
Rodičia nás odmalička viedli k viere, pravidelne sme chodievali do kostola a vždy som mal k tomu vzťah. Počas toho druhého polroku v Bratislave, keď tie futbalové veci nešli tak ako by som si predstavoval som mal trochu viac času aj na „svoje veci“ a teda aj vieru, a tak som sa snažil chodiť do kostola aj cez týždeň. Chodil som do kostola sv. Vincenta de Paul a na jednej večernej sv. omši v kázni hovoril kňaz o príbehu, kostola ktorý bol zrúcaný v Nemecku počas II. Svetovej vojny a v ktorom ostal stať iba kríž s telom Ježiša, a to telo bolo bez rúk. Namiesto tých rúk tam vojaci doplnili: „Teraz vy buďte mojimi rukami“. Kňaz to v kázni rozvinul tak, že Boh chce aby sme boli my jeho rukami na tomto svete. Táto myšlienka ma silno zasiahla a začal som o nej viac uvažovať. Pamätám si, že keď som potom prišiel na izbu do akadémie, tak som mojej mame napísal stručnú SMS-ku: Mami, Ježiš sa ma dotkol. Vtedy som ešte presne nevedel ako to bude ale vedel som, že toto bude moja cesta, a že to chcem. Prišlo to v tom najvhodnejšom čase.
Všetko čo som robil, teda dovtedy hlavne futbal som sa snažil robiť naplno a neuvažovať nad tým, čo sa stane, ak to nebude. Bol som úplne presvedčený o tom, že sa stanem futbalistom, podriadil som tomu úplne všetko a všetko nasvedčovalo tomu, že sa mi to podarí. Až prišiel ten „pád z koňa“. Obetoval som futbalu veľa času, kvôli kariére som nemal čas napríklad chodiť von s dievčatami, hoci som sa modlil za svoju budúcu manželku a chcel som mať veľkú rodinu. Napriek tomu, Boh si ma pripravoval na inú cestu. Keď ten moment prišiel tak som neváhal, vedel som, že je to odpoveď na Božie volanie.
Vedel som, že chcem s futbalom skončiť ale nevedel som ako to urobiť. Nevedel som čo by som povedal. Vtedy si ma práve zavolal ten tréner a povedal, že už so mnou nepočíta, že môžem ísť študovať. Takže to čo som chcel urobiť ja, urobil za mňa.
Hoci mama si nepredstavovala, že bude mať syna kňaza, ako veriaca to prijala. Vidím, že teraz to aj ona aj všetci v rodine vnímajú ako požehnanie. Spočiatku to bol pre ňu asi trochu šok, keďže ja som bol vždy živý a napríklad na základnej škole som bol všade kde sa niečo zomlelo. Ten, kto ma poznal, vedel, že som cieľavedomý a že keď som sa pre niečo rozhodol, tak to neberiem na ľahkú váhu a rešpektovali to. Počas druhého polroku v Slovane to videli aj spoluhráči, že keďže nehrávam, tak sa tak nejak prirodzene uberám trochu inou cestou. Rešpektovali to a podporovali ma, dokonca sa ma aj viackrát pýtali na rôzne veci a na to ako ich vidia kresťania.
Potom čo som odišiel zo Slovana som sa vrátil do Žiliny a dokončil som tam školu. Potom som začal chodiť v Žiline k Saleziánom. Ako deti sme s nimi chodili na tábory, poznal som tých kňazov, páčilo sa mi, že sa venujú mladým a majú blízko k športu. Bolo to v roku 2016, kedy sa konali Svetové dni mládeže v Krakove, tak som tam bol spoločne s nimi. Prežili sme tam skvelý čas a zdalo sa, že toto bude pre mňa to pravé. Asi aj oni čakali, že k ním pôjdem, takže som s nimi bol aj na nejakých akciách. Začali sme riešiť to, že vstúpim k ním. Začalo sa to však komplikovať a čím bolo bližšie to, že k ním mám vstúpiť tým menej mi bolo jasné či je to to pravé, takže nakoniec som od toho upustil.
Pokračoval som teda vo svojej farnosti, prihlásil som sa, že cítim povolanie, že chcem miništrovať a pripravovať sa na vstup do seminára. Tam sa ma ujal jeden kňaz, ktorý ma pripravoval a spoločne sme zisťovali či je to pre mňa to pravé. Nakoniec som sa rozhodol, že áno a rozhodol som sa pre vstup do seminára. Priťahovala ma univerzálnosť diecézneho kňazstva, možnosť byť tu pre všetkých. Nasledovalo teda podanie prihlášky do seminára, pohovory u biskupa, pohovory v seminári, prihláška na fakultu, psychotesty a viacero iných vecí, ktoré tomu predchádzali. Tu už som vedel, že toto je to čo chcem a už to bolo presne ako predtým s futbalom, že som vedel, že za žiadnu cenu sa toho nechcem pustiť. Občas som mal pochybnosti či na to mám ale vždy som si povedal, že sám by som si to nikdy nevybral, a že je to Boží plán so mnou.
Na šport som nezanevrel, aj keď už som bol v seminári, tak cez leto som si chodil zatrénovať do Makova, kde som ešte odohral aj pár zápasov a je to niečo čo by som si možno vedel predstaviť aj v budúcnosti, možno aj tu v Rajci. Je to tiež jedna z možných foriem evanjelizácie. Ísť na futbal alebo si aj zatrénovať či zahrať s tunajšími futbalistami. Viem si napríklad predstaviť, že v nedeľu odslúžim sv.omšu a poobede si pôjdem zahrať futbal, to je podľa mňa úplne v poriadku.
Diakonská vysviacka bola pre mňa veľmi radostným momentom. Veľmi som sa na to tešil pretože 5 rokov je dlhý čas na prípravu a je to o celoživotných rozhodnutiach, keďže už aj táto diakonská vysviacka je celoživotná. Napriek tomu, že ešte nemôžem všetko vykonávať, tak už som skladal sľuby, celibát, poslušnosť, modlitbu… Uvedomoval som si do čoho idem a myslím, že ten čas v seminári bol dostatočne dlhý a aj dobre prežitý. Chcem to robiť naplno, celým srdcom a celou mojou osobnosťou, všetko čo som dostal chcem do tej služby dať. Myslím, že tých 5 rokov v seminári mi dalo veľa aj po tej stránke, že zatiaľ čo pri futbale sa o nás všetci starali, aby sme sa mi mohli venovať iba futbalu, teraz som sa o veľa vecí musel postarať sám. Pohľad do cirkvi takpovediac zvnútra je iný. Kým som nešiel do seminára netrávil som moc času rozhovormi s kňazmi a videl som to takpovediac zvonku. Teraz vidím, že je naozaj veľa dobrých ľudí, ktorí chcú robiť dobré meno cirkvi a Bohu.
Prihovárať sa ľuďom prostredníctvom kázni, je niečo na čo som sa veľmi tešil. Vždy som mal rád vystupovanie pred ľuďmi, mali sme aj rôzne prednášky ako vystupovať pred médiami, ako pracovať so sociálnymi sieťami a podobne. Vždy som sa na to tešil. Možno niekto má z toho väčší stres alebo trému ale pre mňa je to odovzdávanie niečoho čo som sám načerpal. Baví ma kázať ale napríklad aj učiť, teším sa na učenie náboženstva. Mám rád spoločnosť, tým, že som bol v športovom prostredí tam tých stretnutí bolo dosť a v podstate sa na teba pozerali ako na verejnú osobu. V dnešnej dobe sa športovcov pýtajú aj na rôzne veci mimo športu pretože sú verejne známymi osobami. Mám radosť z toho že sa môžem ľuďom prihovárať, na druhej strane sa stále snažím čerpať, vzdelávať a učiť sa nové veci aby som mohol ľuďom ponúknuť niečo čo ich obohatí a čo ich posunie ďalej.
V Rajci sa mi páči, zatiaľ je tu veľmi fajn. Vždy som bol naučený žiť vo veľkých mestách či už to bola Žilina alebo Bratislava, keď som bol v seminári mal som možnosť žiť mesiac v Ríme a mesiac v Paríži, takže som aj rád, že teraz môžem byť v trochu menšom meste. Spoznávať aj bežný život ľudí na vidieku, hoci Rajec je mesto ale napríklad sme boli aj na farme v Drieňovej a pre mňa bolo niečo nové spoznávať prírodu takto zblízka. Som skôr mestský typ, ktorý si skôr vyberal či pôjde do Auparku alebo do Mirage a nie či pôjdeme na vyhliadku alebo na hradisko. Hoci by som v budúcnosti ešte chcel ísť do sveta, viem si predstaviť, že takýto bežný život vie byť naozaj veľmi pekný a hodnotný.
Najviac si vážim tie medziľudské vzťahy, ktoré tu sú. Zatiaľ vnímam, že aj ľudia na mňa dobre reagujú, čo sa týka tej diakonskej služby už som tu stihol absolvovať všetko: Krstil som, sobášil aj pochovával, kážem… Keďže je to pomerne veľká farnosť, je tu čo robiť a určite sa nenudím. Snažím sa venovať aj deťom a mladým ľuďom, lebo sa stále považujem za mladého človeka, ktorý im rozumie. Verím, že môžem priniesť do života ľudí niečo obohacujúce. Už aj v Rajci vidím, že Boh ma sem poslal z nejakého dôvodu a zatiaľ je to tu veľmi pekný čas. Všetko je nové, učím sa, tak majte so mnou trpezlivosť. 🙂
Niektorí ľudia sa možno čudujú, že mladý človek ako ja sa rozhodol pre kňazstvo a musel sa vzdať mnohých vecí, ktoré mladí ľudia bežne robia. Ale nie je to o tom, že kňaz nemôže nič. Kňaz si môže občas aj vypiť, kňaz môže občas aj žiť ale mal by mať pri tom mieru. Mal by mať rozum čo si môže dovoliť a čo nie. Ja si uvedomujem, že som mladý človek, možno príťažlivý pre dievčatá ale to je úplne normálna vec. Motivácia môže byť rôzna, niekto môže prísť na omšu pretože som pekný ale dôležité je, keď už do toho kostola človek príde nezostať na povrchu a ísť hlbšie. Boh môže hovoriť cez všetko. Myslím, že je v dnešnej dobe dôležité ukázať svetu, že sa dá žiť život ako žijú aj iný ale dá sa ho žiť zároveň aj s hodnotami.
Zmyslom života je byť šťastný a záleží len na nás v čom to šťastie budeme hľadať. Vždy je to o ponuke ja tiež nikomu nechcem vnucovať môj životný štýl. Je to o tom snažiť sa ponúkať vždy to najlepšie ale ten výber je na tebe. Nie je to o tom, že toto musíš a toto nesmieš ako dnes mnohí mladí vnímajú cirkev. Prikázania sú tu na to aby nám ukázali cestu, že život je naozaj pekný a dá sa žiť aj hodnotne a potom z toho plynie radosť, ktorá tu zostáva.
Chcel by som ukázať ľuďom, že žiť s Bohom sa dá normálne, že to nemusí byť žiadny extrém, nemusí to byť len o tom, že som každý deň v kostole. Boh chce byť prítomný v našom bežnom živote. Budem šťastný, keď ľudia dokážu nájsť napríklad prepojenie Biblie s bežným životom. Ja som snažil učiť aj náboženstvo cez rôzne filmy, skladby, videá a dokázali sme nájsť napríklad na Netflixe prepojenie s nejakou situáciou z Biblie. Snažím sa ukázať aj tým ľuďom mimo kostola, že sa to dá, keďže aj moja cesta bola taká, že som sa pohyboval v tom bežnom a hlavne športovom svete. Preto sa cítim byť povolaný pre hľadajúcich ľudí, ktorí sa pýtajú a chcem im ukázať, že viera sa dá žiť normálne a že žiť s Bohom je normálne.
Palec hore.