Po minulotýždňovom rozhovore s trénerom FA United Michalom Chasníkom, sa pri tomto klube pristavíme opäť aj dnes, keďže aj môj ďalší respondent je momentálne hráčom tohto klubu. Adrián Čelko je ale spojený aj s ďalšími dvoma klubmi, o ktorých sa na týchto stránkach píše najčastejšie. Začínal totiž v Domaniži a po tom čom bol nútený ukončiť svoje pôsobenie v MŠK Žilina zo zdravotných dôvodov pôsobil dve a pol sezóny u nás v TJ Zbyňov.
Kvôli korone však odohral prakticky vždy iba pól sezónu, keďže jar sa dvakrát nehrala. Celkovo za Zbyňov nastúpil v 34 zápasoch, v ktorých zaznamenal 48 gólov. V minulej sezóne to bolo v jedenástich zápasoch 32 gólov. To si všimli aj zástupcovia FA United, kde Aďo zapadol do novotvoriaceho sa tímu mladšieho dorastu. Tam sa stretol s niekoľkými svojimi spoluhráčmi, s ktorými predtým spoločne pôsobili v Žiline… Viac o svojej doterajšej futbalovej kariére a aj jej najťažších momentoch a plánoch do budúcnosti už prezradíme v nasledujúcom rozhovre.
Ako si spomínaš na svoje futbalové začiatky?
K futbalu som bol vedený už odmalička. Chcel som byť ako môj otec, ktorý taktiež hrával futbal či už za Domanižu alebo Malé Lednice. Pamätám si ako ma so sebou brával ale samozrejme iba vtedy, keď ma mama pustila. Jeho najkrajší gól, ktorý si pamätám dal, keď hral za Malé Lednice. Na strede ihriska mu nadskočila lopta a on vystrelil a skončilo to v bráne. Pamätám si to akoby to bolo dnes. Ja som svoj prvý súťažný gól strelil za Domanižu na turnaji v Prečíne pod trénerom Žibrúňom.
S futbalom si teda začínal v Domaniži, ako si spomínaš aj na trénera Žibrúňa, ktorý nás žiaľ nedávno opustil?
V Domaniži som bol síce krátko, ale tie spomienky sa nedajú zabudnúť a boli samozrejme hlavne pozitívne. Vždy sa mi snažil pomôcť ako sa len dalo. Potom už som pôsobil v Žiline…
Ako si sa vtedy dostal do Žiliny? Všimli si ťa oni alebo si bol na nejakom tréningu či nábore?
Kamarát Nikolas ma vtedy prehovoril aby som tam s ním išiel na tréning, no a nakoniec sa mi tam zapáčilo, takže som tam zostal.
Za tie roky, keď si tam pôsobil ste toho pochodili a povyhrávali určite dosť. Na čo si z toho obdobia najradšej spomínaš?
Spomínam napríklad na svoj prvý zápas, ktorý som hral za Žilinu, to bolo v Banskej Bystrici. Tiež si rád spomeniem na zápas na turnaji, ktorý sa hral na ihrisku v Závodí, kde som nastúpil v druhom polčase za Samuela Dikoša a kde som prvýkrát v živote dostal aj kapitánsku pásku. V priebehu toho druhého polčasu som potom strelil hetrik.
Keď si hrával v Žiline a chodil si do športovej školy asi si nemal veľa voľného času na kamarátov a tak… Ako si človek na to zvykne?
No, to som veru nemal. Človek si to postupom času nastaví v hlave, že ak chce niečo dosiahnuť, tak sa musí s niečim aj rozlúčiť. V mojom prípade to boli kamaráti a aj ten voľný čas, ktorého bolo niekedy až moc málo. Dá sa na to zvyknúť ale človek sa musí vedieť na to nastaviť. V škole mi kamarátov nahrádzali spoluhráči, ktorí boli aj mojimi spolužiakmi.
Keď je už človek takto nastavený potom je ťažké sa dozvedieť, že už tam nemôžeš pokračovať. Ako si sa s tým vyrovnal?
Toto bolo zatiaľ jedno z mojich najťažších období, ktoré som mal. Hlavne kvôli tomu, že sa mi začalo dariť a musel som skončiť. Neviem, či sa niekto vie vcítiť do toho, keď vlastne na niečom roky pracuješ a musíš sa toho vzdať. Roky tvrdej práce, skóre ranné vstavanie na zápasy, obety a financií mojich rodičov, premeškaných rodinných osláv a času bez rodiny. Nepoznal som nič iné len skóre ranné vstavanie do školy, po škole futbal a neskoré príchody domov po futbale. Zrazu predomnou stála otázka ako sa zaradiť do „normálneho života“…
V týchto chvíľach mi najviac pomohla rodina. Ukázala mi aj iné stránky života, ako si ho užívať. Začal som jazdiť na bicykli, na motorke, hral som rekreačne futbal tu v Zbynove aby som úplne nezdrevenel. A tu som prišiel na to, že sa dá futbal hrať aj pre zábavu, kamarátov a dobrý pocit.
Keď si prišiel sem (do Zbyňova) chvíľku ešte trvalo kým si si to začal znova užívať. Je to trochu iný futbal ako na tej najvyššej úrovni. hral si v jednom tíme aj s dievčatami, dokonca so sestrou…. Nakoniec sme však vytvorili super kolektív… Ako si ty vnímal tento tím?
Chvíľu som si som si musel zvyknúť na nových ľudí a na nový prístup ale našli sme si k sebe cestu. Áno a musel som si začať zvykať aj na sestru, ktorá so mnou začala hrávať, dokonca v jednom tíme, to bolo celkom zvláštne 😂.
Tvoja sestra Ema začínala v podstate úplne od nuly dosť neskoro, pýtala si od teba aj nejaké rady? 😀
Áno, pýtala sa. Snažil som sa jej pomôcť ako som vedel ale asi som sa mohol aj viac.
U nás si bol potom aj kapitán a najlepší strelec, vlastne sa všetci na teba spoliehali, že to potiahneš. Ako sa s takým pocitom hrá?
Nebol som zas až tak dlho kapitánom ale je to dobrý pocit. Byť kapitán je i povinnosť, že ja som ten, ktorý musí povzbudiť mužstvo, keď to potrebuje a potiahnuť to tam, kde je v danej chvíli treba. Je to zodpovednosť, keď sa na teba všetci spoliehajú.
Mali sme tam aj veľa hráčov, ktorí boli výrazne mladší. Snažil si sa im ísť príkladom?
Áno, ale neviem či si to všimli. Ale možno to ani tak nevyzeralo. Snažil som sa im pomôcť – počas zápasu nahrávať na góly a podobne. Ale stále som bol v tom nastavení, že chalani sú na úrovni ako v Žiline. Ale nemôžeš chcieť od o dva alebo tri roky mladšieho chalana aby zastavil chalana, ktorý je pomaly o 4 hlavy väčší ako on.
Na jar pred novou sezónou si párkrát absolvoval tréning aj s mužmi Domaniže, aké to bolo?
Bolo to dosť náročné, fyzicky ale aj časovo 😉.
Tie väzby medzi vašou rodinou a Domanižou sú dosť silné. Oco tam hrával bratranci tam hrávajú… Vieš si predstaviť že by si tam niekedy v budúcnosti hral? Možno aj spolu s nimi? 🙂
Zaujímavá otázka ešte som nad týmto neuvažoval.
Každopádne, zo Zbyňova si prešiel do dorastu v FA United. Ako k tomu prišlo?
Dostal som ponuku či by som to tam nešiel skúsiť, tak som to skúsil. Nebolo to ľahké rozhodnutie, lebo som nevedel ako to budem zvládať a ako to tam bude vyzerať. Tu som mal zabehnutý systém i priateľov a bolo to blízko. Mnohí sa možno hnevali. Ale v FA United som sa hneď zaradil. Bolo tam pár chalanov, ktorých som poznal a v minulosti s nimi hrával. Takže sme si rýchlo „sadli „. Tréneri i štýl hrania je zas o niečom inom a v mnohom ma to posunulo ďalej. Našťastie i kolektív je super, len to dochádzanie mi robí občas problémy. 😀
Vytvorili ste mladší dorast a ako nováčik ste začali nastupovať v III.lige dorastu. Po jeseni vediete tabuľku s pekným náskokom. Všetko teda zatiaľ asi ide podľa predstáv. V čom si myslíš, že je vaša hlavna výhoda oproti súperom?
Hlavne v kolektíve. Vzájomne sa motivujeme. Nehráme každý individuálne – za seba, ale spoločne ako mužstvo. V Žiline som taký pocit nemal, často to bolo o individualizme. Za úspechom nášho tímu stoja i naši tréneri. Musím ich spomenúť lebo si ich veľmi vážim za ich prístup k nám ako k hráčom aj ako k mladým chalanom. Za čo im chcem i takto poďakovať.
Vlastne ste sa tam stretli viacerí chalani, ktorí ste predtým pôsobili spolu v Žiline. Je to zaujimavé, minimálne v tom, že kým oni tam pôsobili doteraz alebo aspoň dlhšie ty si zatiaľ hral na dedine a teraz ste všetci rovnako platnou súčasťou tímu…
Keď to tak počítam tak nás je tam osem chalanov, ktorí sme hrávali spolu za Žilinu v jednom tíme. Je to taký zvláštny paradox.
Keď vidíš koľko chalanov zo Žiliny skončilo teraz v United rozmýšľal si niekedy nad tým, či by si sa tam dokázal udržať keby si nemal tie zdravotné problémy….?
Ja si myslím, že po fyzickej stránke by som sa tam dokázal udržať. Skôr by som odišiel pre zlé vzťahy, tlak zo strany vedenia a neférový prístup trénerov.
Aké sú tvoje ďalšie ciele do jarnej časti ale aj do ďalšej futbalovej kariéry?
Byt najlepším strelcom (Aďo má 21 gólov, je druhým najlepším strelcom tímu aj súťaže a stráca jeden gól na svojho spoluhráča Marka Nového pozn.) pomôcť mojmu mužstvu udržať sa na čele tabuľky. Poprípade pomôcť starším dorastencom postúpiť do vyššej sútaže a ak to bude možné ukázať sa v reprezentácii.
