Keďže sa momentálne na športovom poli nedeje nič čo by stálo za zmienku tak som sa trochu pohrabal vo svojich archívoch a vytiahol článok, ktorý som uverejnil na jednej už nefungujúcej stránke a to konkrétne o mojich futbalových začiatkoch. Tento seriál mal myslím, v tom čase tri časti a plánoval som ho ďalej rozširovať čo sa napokon nepodarilo. Teraz je možno ten správny čas aby som svoje zásadné spomienky znovu oživil. Tu je teda ich prvý diel. Pokúsim sa úspešne dohľadať aj pokračovanie a plynule naň nadviazať.
——————————————————————————————————————–
Občas sa to stane, že človek nevie čo s načatou nedeľou. Podobne som to mal aj ja v tú inkriminovanú nedeľu. Až som si spomenul na hlásenie v miestnom rozhlase. Hlásili, že naši futbalisti sa chystajú na dôležitý zápas (čo je v určitom ohľade každý) do Rudiny.
Aby sa im lepšie hralo a ľahšie strieľali góly pozývajú na tento zápas aj fanúšikov, ktorých odvezú v autobuse s hráčmi za symbolický poplatok. Keďže táto ponuka znela lákavo a určite lepšie ako predstava nedele strávenej na gauči pred televízorom vybrali sme sa spoločne s kamarátom Peťom, ktorému nikto nepovedal inak ako Vočko na naše slávne ihrisko odkiaľ bol ohlásený odchod autobusu.
Čakali sme teda podstatne väčší fanklub ako sme na ihrisku našli. Z očakávaného fanúšikovského jadra rajeckého futbalu sme ostali my dvaja, dvaja páni v dôchodkovom veku, jeden fotograf, jeden ufrfľaný Peter a najväčšia hviezda našich prvých výjazdov Tibor. Popravde nepoznali sme takmer nikoho. Hoci som sa na futbal občas zatúlal aj predtým, osobne som z našich hráčov poznal iba hviezdneho Brandysima. Ostatných chalanov som síce nevidel prvýkrát v živote ale neodvážil som sa k ním prehovoriť.
Keď som dorazil na ihrisko autobus už bol tam. Treba povedať, že čo sa týka dopravy tak tú mal klub zabezpečenú celkom na úrovni. To platilo o technike. V tomto konkrétnom prípade som však nebol presvedčený o tom, že na úrovni sú aj znalosti a schopnosti medzikusu medzi sedačkou a volantom. Hneď po tom čo sme opustili ihrisko totiž sa totiž pán šofér opýtal: „Chlapci! A kdze to idzeme? Do Diviny či do Rudiny?“ Asi o 3 kilometre sme potom takmer zrazili cyklistu, keď sa pán šofér venoval ladeniu rádia a pri vyhýbacom manévri sme následne takmer skončili v priekope. Nakoniec sme chvalabohu šťastlivo do Rudiny dorazili aj keď nájdenie cesty na ihrisko nám trvalo hodnú chvíľu.
V Rudine to bola celkom sranda. Domáci fanúšikova nás posielali pokrikmi najskôr do kukurice, potom do brokolice a nakoniec rovno do hnoja. Domáci tréner Seďo mal pred zápasom silný motivačný príhovor ku svojim hráčom, ktorý však napokon ovocie nepriniesol, keďže Rajec zvíťazil 2:4.
Po zápase sme ešte podebatovali s tými čo nás posielali do hnoja a dozvedeli sme sa, že oni celý Rajec vystavali vlastnými rukami. Najväčší zážitok si ale určite z Rudiny odniesol Vočko, ktorého pred krčmou zastavil jeden z domácich fanúšikov a predniesol legendárnu vetu: „Boa, musím ti zebrať poldeci, konečne som stretol vyššieho človeka ako som ja.“
Po tomto priateľskom stretnutí bolo našou najväčšou úlohou nájsť strateného vedúceho fanklubu Tibora a mohli sme sa vydať na cestu domov s troma bodmi v kapse. Pravda je taká, že zápas to nebol taký jednoznačný ako výsledok napovedá. Prvých 15 minút sme sa nedostali poriadne ani za polku. Náš kamoš Brandysimo nám však hneď túto taktiku vysvetlil a úvodný úsek zápasu nazval ako fázu štartovania motorov…
Tento zápas ma svojou atmosférou očaril na toľko, že som sa rozhodol, že sa stanem pravidelným návštevníkom zápasov svojho domáceho klubu. V týchto časoch som na futbal chodil so svojím parťákom Vočkom.
Pravdou je, že som sa vždy o niečo viac tešil na zápasy vonku. Doma som totiž sledoval futbal len z tribúny a hoci aj tam zaznievali zaujímavé a vtipné hlášky ako napríklad: „To bol faul ako Brno….a Brno je velikéé.“ Vždy som sa tešil, že sa počas cesty autobusom dozviem nejaké zaujímavé pikošky zo zákulisia, ktoré iným fanúšikom ostanú neodhalené.
Druhý vonkajší zápas, ktorý som absolvoval bol zápas v Belej, ku ktorej sa mi viaže momentálne už aj množstvo iných spomienok, no spomínam si aj na niektoré fragmenty zo svojej prvej návštevy. Ako fanúšikovia sme samozrejme sedeli na tribúne a chytili sme si fleka pri zaujímavej dvojici domácich fanúšikov, z ktorých jeden bol koktavý a druhý šušľavý. Hlavne však boli obaja neobjektívny ako hovädo. S tým sa však musí na zápasoch vonku rátať.
V tomto zápase sme mohli vyhrať lenže to by náš svojho času najrýchlejší hráč, ktorý mal medzičasom asi milión prezývok ale volajme ho Drozd musel vedieť premieňať šance sám na brankára. V tomto konkrétnom zápase mal dve. Ako inak, nepremenil ani jednu. Aspoň som zistil, že sme susedia…. čo malo svoje výhody smerom do budúcna.
Inak v tomto zápase sa zranil Tibor a bol potom mimo dosť dlhú dobu, vlastne to bol jeden z jeho posledných zápasov v našom drese čo sa však ukázalo až neskôr. To ovplyvnilo aj účasť vedúceho nášho fanklubu Tibora staršieho na našich nasledujúcich výjazdoch. Prvý gól za mužov v tomto zápase zaznamenal Mičko, ktorý pred sezónou prišiel z dorastu a bol to asi jeho piaty zápas na poste stopéra.
Dedinský futbal ukázal po tomto zápase opäť svoje čaro. Starý Tibor totiž počas celého zápasu postával za bránou domácich a snažil sa vyviesť z koncentrácie brankára. Ten to asi 10 minút pred koncom nevydržal a vypenil na vedúceho fanklubu pričom mu sľúbil bitku. Možno aj zisk troch bodov však situáciu zmenil a žiadna bitka sa nekonala. Pri odchode dokonca obaja spoločne v družnej debate popíjali pivo a spoločne kontrolovali výsledky ostatných zápasov.
Takto teda vyzerali moje prvé dva zápasy vo fáze poctivého fanúšikovania.
