Naposledy som tu písal ako som fotil ligové mužstvo a spravil som pri tom veľa fotiek. Nie vždy je to ale pravidlo. Občas sa deje menej zaujímavého, občas neprídu pred bránu, ku ktorej sa nainštalujem, tak často ako som očakával…. A potom sú zápasy ako ten, ktorý spomínam nižšie. Napínavé, emotívne, kedy sa prepnem z módu fotograf do módu vedúci družstva (ešteže mám túto funkciu, aspoň mám výhovorku) a fotiek je nejak menej ako som pôvodne plánoval. Chvalabohu, pomaly sa mi podarilo vychovať si aj zástupcov….alebo inak. Ešteže mám uja Vlada 😀 .
Odkedy chodím s foťákom snažím sa to tak neprežívať a robiť to čo mám ale občas sa to nedá. Mali sme pár takých zápasov aj tento rok. Napríklad, keď sme išli do Kotešovej bez brankára keď, nám náš Gigi ráno napísal, že má soplík… Teda bez brankára…to by sa Hugo mohol uraziť… povedzme to takto…bez dovtedajšej brankárskej jednotky. V lete sme museli riešiť brankársku otázku v oboch mužstvách, lebo brankár zo starších žiakov nám skončil, keďže bol ročník 2006 a brankár v mladších žiakoch sa najskôr rozhodol, že už nebude brankár a po pár zápasoch sa rozhodol, že už pre istotu nebude u nás ani hrať. Chvalabohu sa všetko vyriešilo. V starších žiakoch vyhral konkurz na brankára jeden z najvyšších a najstarších teda Paľo alias Gigi. No a potom sa Hugo v lete nejako sám od seba rozhodol, že on bude teda brankár, a tak chytá za mladších žiakov. Ide mu to super, akurát, že tá veľká brána je ešte trochu moc veľká…aspoň sme si to hovorili.
Bol to jeden z tých zápasov čo boli napínavé jak štrumpadľa. A opäť nastalo to čo sa mi občas stane, že viac pozerám futbal ako fotím. Lenže teraz som nie, že viac pozeral, teraz som iba pozeral. Takže som po desiatich minútach odložil foťák a fandil spoločne s našim najlepším rodičovským fanklubom. Urobil som prosím pekne za celý zápas až 9 použiteľných fotiek. Vyhrávali sme 0:2 potom domáci dali taký gól, že by ho nechytil ani Donnarumma v najlepšej forme. Domáci sa už videli, že to otočia, a aj mohli. Lenže náš najmenší a najtenší brankár v súťaži (chcel som napísať v lige ale to by sa mohol niekto hádať…) vytasil z talónu také zákroky, že sme všetci len čumeli a mama sa len modlila aby nemal po tých bombách čo pochytal dolámané ruky. Všetko ale dopadlo dobre a nakoniec sme vyhrali 1:4. 😀
Inak sa to celé skončilo celkom zaujímavo a to tak, že tréner, ktorý chcel byť vtipný nakoniec musel na tréningu visieť na bráne…. 😀 . A Hugo za odmenu chytal vo veľkej bráne aj o týždeň a pripísal si prvé čisté konto v starších žiakoch.
Keď bol na pláne ďalší takýto zápas, kde sme vedeli, že to bude asi vyrovnané a napínavé, tak som radšej svoje náradie odovzdal môjmu zástupcovi – ujovi Vladovi a zápas si v kľude pozrel. No isto…. kto ma pozná vie, že v kľude to nebolo a asi nebude pre mňa nikdy ale aspoň boli aj fokty… 😀 .
Za to v Domaniži sa mi celkom darí robiť si svoju robotu a nenechať sa vyrušovať nejakými bočnými vplyvmi. Aj keď…. Minule Koky senior (Maťo Košút) vymyslel na nás peknú habaďúru. Feri Krčmárik dal gól tak som si bol pacnúť s chalanmi a Miňom na striedačke a kým som sa stihol vôbec otočiť Koky už strieľal gól na 3:1, beťár jeden. 😀
Inak máva Domaniža doma silné závery, raz v posledných minútach vyrovná, alebo otočí zápas a Zduro chytí penaltu. To potom človek nevie čo má robiť, či byť profík a fotiť alebo byť normálny a ísť sa s chalanmi tešiť. Nakoniec vyhráva kompromis aby som stihol aj jedno aj druhé. Kašľať na to, že je o pár fotiek menej, tie správne emócie sú na celom futbale najkrajšie.
