Keď som tak v marci sedel pri počítači a pozeral si nejaké staré pred koronové fotky netušil som (a popravde som ani neveril), že bude tento rok čo sa týka rôznych fotení a zážitkov taký výživný ako napokon bol. Svedčí o tom aj počet fotiek, ktorý som v tomto pomaly ale isto končiacom sa roku urobil. Naposledy, keď som to kontroloval, bolo to nejakých 6800 fotiek, čo je jednoznačne najviac čo som zatiaľ za rok spravil. (Fotím od roku 2017)
Všetky zápasy a akcie priniesli nejaké zážitky, z ktorých teraz boh vie dokedy budeme žiť, kým nás opäť vypustia. Rozhodol som sa, že o tých pár najväčších zážitkoch pre mňa napíšem jeden z posledných článkov tohto roka, lenže potom som zistil, že to by bol velice dlhý článok a neviem kto by ho dočítal do konca. Takže to sem budem dávať postupne.
Konečne sa mi podarilo fotiť ligové mužstvo
Keďže sa pohybujem s foťákom väčšinou na zápasoch mládeže alebo na nižších seniorských súťažiach, tak to bolo pre mňa niečo výnimočné. Navyše, išlo hneď o moje najobľúbenejšie mužstvo, teda MŠK Žilina. Dovtedy som bol k tomu najbližšie asi, keď hrala v pohári Domaniža a v prípade výhry nad Malženicami by sa stretla so Senicou, ako sa jej to už kedysi podarilo. Lenže Malženice vtedy vyhrali v Domaniži 6:3, a tak som si musel na takú príležitosť počkať. Vyšlo mi to v Bánovej, trochu vďaka vlastnej iniciatíve, ale hlavne vďaka domácemu manažérovi, ktorému som pred zápasom písal či by som mohol prísť fotiť s čím nemal žiadny problém. Nakoniec mali z historického zápasu fotiek až až, keďže sme sa na tomto zápase stretli spoločne s Danom Stehlíkom a legendou menom Rudko Kulijovský, ktorý je známejší skôr na Kysuciach. 😀
Každopádne, som si to užil, nepamätám, si že by som z nejakého zápasu tento rok urobil viac fotiek. Za prvé to bol pocit zodpovednosti, že keď už ma tam teda pustili tak, nech z toho majú riadnu fotodokumentáciu ako sa patrí. Za druhé som sa venoval len foteniu čo sa mi vlastne málokedy tak úplne podarí. Väčšinou totiž fotím mužstvá, ktorým aj fandím a občas viac pozerám futbal ako fotím čo sa potom prejaví na tom, že fotiek je menej… 😀 Hoci tento zápas bol dramatický až do konca, podarilo sa mi tentoraz sa tomuto zlozvyku vyhnúť. Bolo to celé výnimočné, atmosféra, priebeh a skoro aj výsledok, hoci sme na gól čakali až do penált.
Jednu tradíciu som ale neporušil a to pozápasovú fotku. Matúš Rusnák, je dlho jedným z mojich najobľúbenejších hráčov Žiliny a nemal s tým po zápase žiadny problém. Dokonca môžem povedať, že nám fotku robil víťaz najväčšej fotografickej súťaže u nás Slovak Press Photo Dano Stehlík. To, že som zabudol dať dole vestu a som tam dokrútený jak paragraf to už je len taký malý, nepodstatný detail. 😀 Človek si na seba za tie roky zvykne…:D
Dokonca sa mi naskytla možnosť fotiť Žilinu dvakrát behom jedného týždňa, keďže ďalšie kolo pohára hrala v Považskej Bystrici. Na tento zápas ma však nepustila choroba, to je asi jediný moment z celého roka, ktorý ma celkom mrzí. Hlavne preto, že kapitánom bol v tom zápase bol Majo Vala, ktorý nás občas príde pozrieť do Domaniže a ten zápas mu fakt vyšiel. Pozeral som to na Youtube a bolo mi fakt celkom ľúto, že tam nie som lebo aj cez ten monitor bolo vidieť, že atmosféra bola fakt vynikajúca. Majo mi potom dokonca písal, že lepšiu atmosféru ešte v živote nezažil. No čo, nie vždy všetko výjde, tak ako by sme chceli. 🙂
