Ťažko sa slovami opisuje neopísateľný zážitok. Lenže sa to už odomňa všeobecne očakáva. Odkedy sme sa totiž vrátili z Rakúska každý kto ma stretne sa ma pýta aké to bolo. A ja každému vysvetľujem, že nie je ľahké o tom rozprávať, tak aby som obsiahol celý náš zážitok ale hovoril som počkaj, ja to v sebe spracujem a potom niečo napíšem. Tak som si na seba uplietol bič. Nezostáva mi nič iné ako skúsiť Vám tu napísať o tom aké to je, keď idú chalani, ktorých stretávate každý týždeň a sú to vaši dobrí kamaráti, ktorí chodia do roboty a do školy ako hociktorý bežný človek idú hrať zápas proti reprezentácií krajiny, ktorá sa predstaví na Majstrovstvách sveta vo futbale.
Keď mi raz jeden rozhodca písal po tom čo som mu poslal fotky zo zápasu v Domaniži, že snáď budem raz fotiť aj Ligu majstrov, tak som sa nad tým len pousmial. Pravda je, že Ligu majstrov som stále nefotil a asi ani tak skoro nebudem ale zážitok, ktorý sme zažili spoločne s futbalistami Domaniže počas uplynulého víkendu sa k tomu svojou výnimočnosťou priblížil.
Všetko sa to začalo, keď mi Dominik Augustín jedného pekného dňa napísal správu: 27. augusta si nič neplánuj, ideme hrať do Rakúska proti Kataru, a hneď za tým doplnil: Ale ozaj, nerobím si srandu... Bolo to ešte týždeň predtým ako táto informácia vyšla oficiálne a Domaniža sa na chvíľu stala najskloňovanejším futbalovým klubom na Slovensku. Popravde, tiež som si chvíľu pretieral oči ale reku prvý apríl bol už dávno a Domino je kamarát on by si takto zo mňa srandu nerobil. 😀
Potom mi to potvrdil aj tréner Domaniže, Miňo Svoboda, no a za týždeň to vyšlo von a nastal ten cirkus, keď chudák Miňo nerobil tri dni nič iné len dvíhal telefóny hádam od všetkých slovenských médií, ktoré chceli vedieť ako sa to stalo. Nečelil však tomu iba tréner ale aj hráči a dokonca aj ja sám, keďže ľudia vedeli, že tam chodím fotiť pravidelne. Tak som tie okolnosti sám vysvetľoval asi 30 krát dookola ako pokazený gramofón….😀 Ako sa to stalo ste si mohli prečítať hádam všade, takže môžeme prejsť k veci ako to prebiehalo, ako to dopadlo a aký dojem to v nás zanechalo.
V prvom rade si veľmi vážim, že som mohol túto cestu s chalanmi absolovovať a že mi zverili úlohu hlavného fotografa zájazdu, lebo ževraj bola na tento post tlačenica…😀 Vyrážali sme v sobotu o 6:00 ráno, keďže nejaký beťár si rozmyslel čas výkopu a z pôvodne plánovaných 17:00 to nakoniec posunuli na 12:00. Prvé komplikácie nastali ešte pred štartom. Chalani totiž zabudli zobrať svoj milovaný reprák čo sa rovnalo katastrofe. A tak Kiko so starostom nasadli rýchlo do auta aby stihli túto galibu napraviť. Reprák sme naložili ako posledného pasažiera a mohli vyraziť smer Katar….teda Rakúsko. Za nami išli tiež autobusy s fanúšikmi, ktoré však vyrážali o niečo neskôr.
Na odpočívadle Zamarovce sme si urobili krátku zástavku a chalanov opäť dobehla popularuita z posledných dní. Na pumpe sa totiž našiel človek, ktorý ich spoznal a chcel sa s nimi odfotiť. Chvalabohu, konečne sa s nimi chcel fotiť aj niekto iný ako ja…😀
Na druhom odpočívadle sme si spravili spoločnú selfie, ktorá neskôr obletela internety. Inak cesta prebehla v pohode polovica ľudí si pospola, niekto raňajkoval a kapitán Mikino (Miroslav Kvaššay) nás všetkých presviedčal, že v Rakúsku je všetko úplne iné ako na Slovensku, stačí sa len pozrieť z okna a hneď uvidíš ten rozdiel. 😀 Až kým chalani nedospeli k záveru, že ten štadión, na ktorom máme hrať vyzerá na fotkách celkom obyčajne, skoro ako ten v Piešťanoch. 😀
Prišli sme na ten obyčajný štadión, vystúpili sme z autobusu a tam čakali na náš príchod dvaja fotografi, ktorý cvakali ako diví náš príchod na miesto činu. Keď vidíš pred zápasmi Ligy Majstrov ako natáčajú hráčov vystupujúcich z autobusu ako prichádzajú na štadión asi tak sme sa tých 50 metrov cítili. Keď sme vošli do útrob štadióna, schmatol si ma tam nejaký nemecký hovoriaci človek (aké prekvapko v Rakúsku) a niečo začal hovoriť…. moc som mu nerozumel… prišlo mi to celkom vtipné vzhľadom na moje posledné skúsenosti. Nedávno, keď som bol na majstrovstvách Poľska v motokárach rozumel som tam každému skoro všetko. Prídeš hrať zápas do Rakúska na štadión a nerozumieš domácemu usporiadateľovi nič. Nebol by to až taký prúser keby som sa 6 rokov neučil Nemčinu. 🙄🙈
Prekladal teda nakoniec pán manažér, ktorý tento zápas vybavil a dozvedeli sme sa, že realizačný tím Kataru nechce aby tam bolo moc fotografov na čo sa hneď do debaty zapojil starosta Domaniže asi štýlom, že: Ostatní nech idú kľudne preč (to akože myslel tých z Plusky) ale tento tu bude, to je náš klubový fotograf! (to akože ja). Nakoniec sa nejako dohodli. Myslím, že im vysvetlili, že to nie oni sú hlavné hviezdy dnešného dňa, že Katar dnes vlastne nikoho nezaujíma a všetci prídu kvôli Domaniži. 😀 Dostali sme vesty a ostali všetci ale aj tak to bol dobrý pocit, keď ma takto ochraňoval sám starosta Domaniže aby chlapci nedajbože neprišli o fotodokumentáciu z tohto historického zápasu.
Potom sa začali šíriť fámy, že Katar chce hrať iba 2×35 minút ako starší žiaci, lebo hrali predtým zápas s Jamajkou, a že ich chudákov dokopali ako niekde v tretej triede a piati išli rovno po zápase bohviekde, lebo najskôr sa spomínala nemocnica a potom kúpele, možno sa teraz kúpu kdesi v Rajeckých Tepliciach. Keď už sme sa tam trepali 3 a pol hodiny a idú za nami ďalšie autobusy plné ľudí čo spravíš. Lepší aj zápas 2×35 ako žiadny zápas.
Pomaly začali prichádzať autobusy a autá z Považia. Domáci (nie Katar ale Rakúšania) sa pomaly začínali chytať za hlavu, lebo zistili, že to pivo čo majú nachystané by im asi ani nemuselo stačiť. Nakoniec sa hore na tribúnu navláčili nespočetne veľa bedničiek. (hej, čapované nemali, galiba) Fanúšikovia Domaniže boli zladený v špeciálnych tričkách venovaných tejto udalosti, nechýbali šály či vlajky a hoci absentovali bubny hukot tam bol väčší ako na koncerte. Povzbudovali od začiatku do konca bez prestávky vo vysokej intenzite a asi ani Katarčania sa nestačili čudovať, že čo sa to deje.
Nakoniec sa hralo v prvom polčase dokonca iba 30 minút, aj keď sme stále boli v tom, že sa bude hrať aspoň 35. Bolo celkom smiešne ako bol vyrovnaný prvý polčas ukončený. Domaniža mala kopať priamy kop. Na tabuli padol čas 30:00 a asistent rozhodcu dostal pokyn od trénera Kataru, že má prvý polčas ukončiť, ten sa teda rozbehol z čiary až do stredového kruhu aby pošepol hlavnému do uška, že končíme, lebo tréner povedal. Tak sme skončili prvý polčas 0:0. Najväčšiu šancu Domaniže mal Mišo „Šanoba“ Haviar ale z uhla neprepálil obrancu s brankárom. Na druhej strane najslávnejší DJ medzi futbalistami Trambus (Martin Kubiš) zostal neprekonaný lebo pred koncom prvého polčasu vytiahol zákrok ako jeho vzor Iker Casillas, keď vyhrával tituly v Lige majstov.
Rozmýšľal som, prečo sme nakoniec nehrali ani tých 35. Buď sa tréner Katarčanov bál, že by sme mohli nebodaj dať gól, tak to ukončil ešte skôr. To by sedelo vzhľadom na to, že Miňo mi tvrdil, že cez prestávku stiahol katarský tréner troch hráčov z tribúny, teda takých čo vôbec nemali v tomto zápase nastúpiť. Ale aj tak si myslím, že sme hrali 30 minút preto lebo Katarčania boli nedočakví. Starosta dal totiž pred zápasom každému hráčovi tašku plnú suvenírov z Domaniže. Jasné, že chceli chytro utekať na prestávku a pozrieť sa čo za darčeky to dostali…
Darček sme si na začiatku druhého polčasu skoro dali aj my. Teda presnejšie chcel nám ho dať Dominik Augustín, keď svoju strelu mieril presne pod brvno, no ten beťár brankár to vyrazil ani dnes ešte sám nevie ako. Stále rozmýšľam nad tým čo by sa dialo, keby to tam padlo, hovorí Dominik a my rozmýšľame s ním a ešte chvíľu asi budeme. Pravdepodobne by bol minimálne v súťažiach ZSFZ známy ako „ten čo dal gól Kataru“, takto bude známy len v Domaniži ako „ten čo dal skoro gól aj Kataru“ ale to vôbec nevadí, lebo je to super futbalista a super chalan a máme ho radi, čo tam po Katare. A tá posledná veta vlastne platí o všetkych hráčoch Domaniže a hlavne preto na tom zápase bolo toľko fanúšikov, ktorí vytvorili elektrizujúcu a neopakovateľnú atmosféru, na ktorú len tak nezabudneme. Bolo to fakt super a všetci sme si to užili, lebo takýto zápas odohráme možno raz za život. Som rád aj za chalanov, že sme mohli niečo také spoločne zažiť a hoci sme prehrali bol to neskutočný zážitok a diváci boli fantastickí. Dúfam, že po takomto zápase nás bude chodiť podporovať viac ľudí aj na zápasy do Domaniže. Povedal po zápase stopér František Krčmárik.
Katar nakoniec pridal plyn a dal v druhom polčase dva góly (a keď vyhrávali zrazu mohli hrať druhý polčas aj 35 minút…), hoci Zduro (Michal Zdurienčík) spoločne s obrancami robil čo mohol aby im zabránil, kvalita súpera sa prejavila. Katarčania ukazovali kvalitu v oboch polčasoch, v tom prvom sme viac vládali a niektoré situácie sme tam ustáli aj so šťastím, keď nás podržal brankár. V druhom polčase sme prestriedali a naša hra bola trošku rozbitá, nedržali sme tak dobre postavenie čo Katar svojou kvalitou dokázal využiť, pokračoval Krčmárik, ktorý nakoniec priznal, že držať krok s Katarom bolo náročné aj 2×30 minút. Boli sme pripravení hrať 2×45 minút ale mne ako obrancovi dalo zabrať aj tých 2×30 minút. Bola to makačka, v takom teple, presne na obed proti tak kvalitnému súperovi to bolo dosť náročné.
Skutoční víťazi tohto zápasu však boli jasný už pred ním. Chalani si za tie dva týždne zažili popularitu, mediálne povinnosti, okolo zápasu bol humbuk ale nezľakli sa toho. Odohrali ho zo cťou, nebola to žiadna hanba a žiadny výlet, normálne išli hrať futbal a vydať zo seba maximum a možno nakoniec prekvapili aj samých seba. Jasné, bola to jedna veľká zhoda náhod, že sa sťastena usmiala práve na nás ale chalani z Domaniže urobili všetko pre to aby dôstojne reprezentovali nie len seba, obec, klub ale aj amatérsky futbal na Slovensku.
Keď sme odchádzali všetci boli šťastní. Fanúšikovia, rodinní príslušníci, hráči, funkcionári, tréner a dokonca aj niektoré rakúske deti. Jedno z nich Ferko dokonca obdaroval dresom, keďže mal jeden navyše. Akurát, že bol jediný a tak vznikla mierna patália, pretože keď bol obdarovaný jeden, chceli byť aj ostatní, lenže už nebolo čo rozdávať. Napokon sa svojho dresu vzdal v prospech detvákov ešte aj Zduro. Že však doma má v zálohe. Keď sa robili nové dresy, tak som dostal dva, prvý mi bol malý, takže mi dali urobiť druhý. Ten menší som odovzdal malému chlapcovi, ktorý prišiel po zápase a spýtal sa ma či by som mu nedal dres. Keďže som ho mal zo sebou, tak prečo nie…😊 Bohužiaľ, ostatní chalani nemali takú možnosť, nakoniec pýtali odomňa aj kopačky ale toľko ich veru nemám aby som ich mohol rozdávať….😂 Povedal k situácií ktorá nastala po zápase Feri.
Starosta bol rovnako nadšený, lebo takú reklamu ako mala jeho obec počas dvoch predchádzajúcich týždňov ani sám nečakal a vlastnými silami by pravdepodobne nedokázal Domanižu tak spropagovať, ale samozrejme treba povedať, že sa o to patrične pričinil.
Sediac tak v autobuse cestou domov, premýšľal som o tom, koľko takých zápasov sa v histórií futbalu asi odohralo, v ktorých nastúpila reprezentácia nejakého štátu proti chlapcom, ktorí cestou zo zápasu vytiahnu v autobuse harmoniku a celú cestu spievajú. Ktorých tréner prerobí pesničku Mám ťa rád a spieva svojim zverencom: Ja mám vás rád.
Pre Katarčanov to bol možno úplne bezvýznanmný prípravný zápas ako sa píše v múdrych komentároch na Facebooku. Keby ste sa ale opýtali chalanov či by si to zopakovali alebo by do toho išli znova, určite by vám každý jeden povedal, že áno. Vieme, že už sa nám to asi nepodarí, toto sú veci, ktoré človek zažije raz za život a práve preto sme si to tak užili. Pohľad na trénera Svobodu, ktorý žiaril šťastím a spokojnosťou s tým ako jeho hráči tento boj zvládli a ako reprezentovali obec a klub a bol na nich za to všetko patrične hrdý bol naozaj na nezaplatenie. 🙂
