Včera som večer nemohol spať, a tak som si čítal nejakú múdru knižku o mentalite športovca. Písali tam ako pozitívne myšlienky ovplyvňujú to čo sa deje okolo nás. Tak som si zase hneď spomenul na Milana a jeho včerajší príhovor pred zápasom s Bolerázom. Vedel, že ich čaká kvalitný súper, tiež vedel, že hrajú vo veľmi oklieštenej zostave, (len aby ste mali predstavu chýbali Mišo Petrík, Dominik Augustín, Marek Kvaššay, Matúš Haviar, Paľo Braciník, takže vlastne pol mužstva a hráči, ktorí pravidelne nastupujú v základnej zostave) no Milan ani na chvíľu nezapochyboval, že by jeho mužstvo nemalo v tomto zápase uspieť.
Takže to vyzeralo asi tak, že chalanom povedal niečo v zmysle, že súper je síce kvalitný ale ako vždy idú za víťazstvom a keď každý zo seba odovzdá sto percent, tak budú nakoniec odmenený. Možno si niekto povie, že aha, to sú len také frázy, takých vecí som už počul. Lenže, kto pozná Milana vie, že on tieto veci myslí naozaj vážne. Včera sa opäť ukázalo, že mal pravdu, keď chalani vyrovnali z priameho kopu v 86. minúte na konečných 1:1 a boli odmenení za svoju bojovnosť a včera hlavne poctivú defenzívu. Keď išiel Kiko ten priamy kop kopať, nastala rozprava, či by to nemal ísť kopnúť radšej niekto iný, ktorú ale Milan rýchlo ukončil s tým, že ak si Kiko verí, musia veriť aj oni jemu. Za dôveru sa napokon odvďačil najlepšie ako mohol. Vlastne to ani nemohlo dopadnúť ináč, keďže si to najmenší domáci fanúšikovia takto vymodlili… :).
Keď ma vtedy Trambus pozval a začal som chodiť do Domaniže bolo to super, doma sa im darilo a takmer vždy sa vyhralo, jasné, že bola aj dobrá nálada. Vždy sa mi ale ešte viac ako futbal páčila tá chémia v šatni. To som ešte asi nikde predtým nevidel a nezažil. Aj noví chalani, ktorý prišli či už to bol Marek Kvaššay alebo Matúš Haviar okamžite zapadli.
Táto sezóna bola trochu iná. Aj keď sa káder nezmenil herne to nešlo, tak ako sme boli zvyknutí, navyše prišli zranenia a postupne pribúdali, takže káder sa zužoval. Napriek tomu ešte Domaniža v tejto sezóne doma neprehrala. Aj keď bolo viac zápasov, v ktorých inkasovala prvý gól, vždy to dokázala otočiť alebo aspoň vyrovnať.
Myslím, že je to hlavne zásluhou toho, že šatňa funguje na sto percent, chalani veria svojim spoluhráčom a trénerovi, aj keď sa zápas nevyvíja priaznivo.
Napríklad také Trebatice dokázali vyrovnať na 2:2 v 93. minúte z poslednej akcie čo bolo celkom ťažké na psychiku a o dva týždne Domaniža hostila doma Trenčianske Stankovce. Hostia zase dali gól na začiatku a dlho viedli. Potom ale Milan desať minút pred koncom vymyslel geniálny ťah, keď poslal najrýchlejšieho hráča štvrtej ligy Matúša Haviara na hrot, kde si s ním nevedel rady ani Peter Kleščík. Matúš najskôr vyrovnal a potom vybojoval penaltu, z ktorej išla Domaniža do vedenia. Lenže prišla posledná akcia a hostia kopali penaltu. Zase by to bolo skončilo 2:2. Lenže v bráne bol Zduro, ktorý chytil penaltu aj proti Trebaticiam a tak sme všetci verili, že sa mu to podarí aj teraz. Podarilo sa a pred dobiehajúcim útočníkom odkopol loptu na Mars opäť Matúš Haviar a tak tri body zostali doma.
Verím tomu, že iné mužstvo by povedzme v miernej hernej kríze a s toľkými zranenými toľko bodov ako Domaniža nepozbieralo. Lenže toto mužstvo spolu žije. Tak napríklad všetci tí zranení, ktorých som tu vymenoval včera boli na zápase aby chalanov povzbudili, to sa potom hrá hneď ľahšie.
Som rád, že občas môžem byť súčasťou toho a vidieť to ako jedno mužstvo drží spolu aj keď sa darí, aj keď sa nedarí. Mnohí by si mohli brať príklad.
