Nie je žiadnym tajomstvom a mnoho z vás, ktorí ste niekedy v minulosti navštívili tento blog si určite všimlo, že s jedným zahraničným mužstvom mám obzvlášť dobré vzťahy z čoho sa veľmi teším. Sú to chalani z Lechu Poznaň, konktrétne z ročníka 2010. Je to celkom zaujimavá história a všetko sa to jedným listom vďaka, ktorému som spoznal Borysa. Odvtedy som chalanov sledoval na pár turnajoch a postupom času spoznal viacerých z nich.
Teším sa, že dnes vám môžem prostredníctvom tohto rozhovoru predstaviť kapitána tohto skvelého tímu Jakuba Pawlika. Kuba, okrem toho, že je skvelý futbalista je taktiež aj ideálny adept na rozhovor, keďže sám o sebe hovorí, že rád veľa rozpráva a tréneri vraj hovoria, že nikto z tímu nerozpráva viac ako on. 🙂 Vážim si ho aj preto, že si vždy nájde čas aby ma informoval ako sa chalanom darí.
Pravda je taká, že sme tento rozhovor mali na pláne už dlhšie, lenže obaja sme chceli nech to naozaj stojí za to, a tak vznikol prakticky hneď po skončení sezóny, pretože nájsť si čas na podobné veci v rozbehnutej sezóne nie je ani pre hráča tak veľkej akadémie jednoduché.
Myslím, že sa nám podarilo napísať naozaj výborný rozhovor. Musím Kubovi poďakovať a zároveň ho aj pochváliť, že robil zo svojej pozície naozaj všetko pre to aby sme vám priniesli kvalitný článok. Ten je nabitý informáciami či už o ňom ako hráčovi a chlapcovi, ktorý naozaj miluje futbal a venuje mu takmer všetok svoj čas. Pritom je veľmi cieľavedomý ale zároveň skromný a tímový hráč. A snáď sme poodhalili aj trochu o tom ako funguje akadémia poľského majstra Lechu Poznaň. Prajeme vám príjemné čítanie. 🙂
——————————————————————————————————————-
Kuba, aké boli tvoje futbalové začiatky a kto ťa priviedol k futbalu? Bol si súčasťou akadémie Lechu Poznaň od svojich úplných futbalových začiatkov?
Na prvý tréning do LPFA (Lech Poznaň Football Academy) som prišiel, keď som mal 5 rokov, bolo to v septembri 2015. V roku 2016 som bol z lokálnej LPFA Luboň pozvaný na testy do prvej skupiny nášho ročníka – teda ročníka 2010. V roku 2017 som začal trénovať na Bulgarskej. (sídlo akadémie a tiež štadióna Lechu Poznaň) Momentálne teda už 5 rokov hrávam v prvých tímoch našej akadémie. Na začiatku nás bolo 20 a ja som jeden zo šiestich chlapcov z tohto ročníka, ktorí zostali v Lechu od svojho úplného začiatku až doteraz.
Ak sa pýtaš kto ma priviedol k futbalu, tak futbal som si vybral sám pretože, aj keď je celá naša rodina športovo založená, futbalu sa v nej okrem mňa nikto nevenoval. Obaja rodičia sú medailistami z Majstrovstiev Poľska vysokých škôl. Mama získala zlatú medailu vo volejbale a otec bronzovú v basketbale. No a sestra začala pred rokom trénovať hádzanu, takže máme doma 4 lopty na štyri rôzne športy.
Máš nejaký futbalový vzor?
Mojim obľúbeným hráčom je Trent Alexander-Arnold z Liverpoolu. Páči sa mi jeho štýl hry a hrá tiež na podobnej pozícií ako ja.
Jednoduchá otázka. Čo pre teba znamená hrať za Lech Poznaň?
Určite teraz nepoviem nič nové. Každý chlapec z nášho kraja, ktorý hráva futbal sníva o tom zahrať si v drese Lechu. Môžeme povedať, že ja som mal blízko ku klubu už od prvých rokov svojho života, pretože môj dedko býva asi tristo metrov od štadióna a tiež tam chodím do školy. Štadión Lechu máme takpovediac za plotom.
Otec ma zobral na môj prvý zápas, keď som mal štyri roky. Lech hral vtedy s Lechiou Gdaňsk a vyhrali sme 2:1. Vtedy sa to všetko začalo.
Byť súčasťou takej veľkej akadémie si určite vyžaduje aby si na sebe neustále pracoval na sto percent. Čo všetko musí človek obetovať a aké vlastnosti musí mať aby sa dokázal presadiť a udržať sa v takom veľkom klube?
Kedysi mi jeden z trénerov povedal: Buď pracovitý, pokorný a trpezlivý a to ostatné príde. Čas ukáže či mal pravdu. Je pravda, že voľného času mám strašne málo, pretože futbal to nie sú len tréningy na štadióne. Treba sa venovať aj škole, vzedlávať sa. Občas mi zostane trochu času aj na zábavu a zahrám sa napríklad na konzole ale naozaj väčšinu svojho času venujem futbalu.
Vzhľadom na to, že je to naozaj veľká akadémia, každý z nás je si vedomý, že nemôže v žiadnom momente poľaviť, pretože za dverami čakajú ďalší kandidáti na to aby si mohli zahrať za Lech. Na jednej strane ma to niekedy znervózňovalo, no vždy sa snažím zo seba dávať všetko, nikdy som nič nevypustil. Napríklad v čase pandémie sme urobili na našom dvore malé tréningové centrum s niekoľkými ihriskami, ktoré sme využívali spolu s rodičmi aby som mohol trénovať trochu viac.
Ako sa ti darí skĺbiť školu a futbal? Máš kvôli tomu nejaký individuálny plán alebo sa učíš rovnako ako ostatní tvoji spolužiaci?
Ako som už skôr hovoril, školu mám vedľa štadióna takže učenie je pre mňa ľahšie ako pre niektorých mojich spoluhráčov, keďže sa nemusím učiť napríklad cestou v aute. Ak skončí vyučovanie a mám pred tréningom čas snažím sa učiť pred tréningami. Ak idem ráno na neskoršiu hodinu učím sa ráno. Zdá sa, že mi to ide dobre, v práve skončenom školskom roku som mal dobré známky, takže dá sa to.
Je super hrať v tak veľkom klube ale občas sú určite aj chvíle kedy to nie je ľahké. Každý v Poľsku pozná Lech a každý ho chce poraziť…Občas aj za akúkoľvek cenu. Určite to nie je jednoduché. Ako s tým bojujete?
Je to niečo čo tu vždy bolo a bude aj naďalej. Hocikde, kam prídeme, každý nás bude chcieť poraziť a máš pravdu, občas sa o to snažia rôznymi spôsobmi. Nie je to však naša vina, my sme neurobili nič zlé, iba to, že sa nám podarilo dostať do Lechu pretože vieme hrať dobre futbal. Tréneri nás učia, že sa nemôžeme kvôli tomu opustiť. Nie vždy sa to však podarí, aj keď sa o to vždy snažíme. Vieš aký je šport, sú tam emócie ale všetci pracujeme na tom aby sme sa nikdy nedali vyviesť z rovnováhy.
V jednom z turnajov – bol to práve váš domáci Lech Cup nastala zaujimavá situácia. V zápase o tretie miesto proti FC Porto rozhodovala o víťazovi nekonečná séria pokutových kopov (rozstrel skončil 21:20), v ktorej ste sa všetci niekoľkokrát vystriedali a prakticky pri každom pokuse ste boli pod tlakom, že ak nedáte gól, bude koniec. Ako sa v takej chvíli hráč cíti a o čom premýšľa?
Myslím, že treba začať od toho, že sme boli všetci smutný a nespokojní po zápase so Šachťarom Doneck, ktorý sme prehrali 3:2 pričom remíza alebo výhra by nás posnula do finále. Prišiel však zápas o tretie miesto a my sme veľmi túžili stáť na stupni víťazov, našťastie sa nám to podarilo.
Už sa mi predtým podarilo premeniť pokutový kop, ktorý rozhodol o našej výhre na väčšom turnaji, takže trochu poznám ten pocit. S každým ďalším poktovým kopom sme boli viac a viac vyčerpaní a unavení ale mali sme len jednu úlohu…prísť k lopte a vystreliť. Bol to pre každého z nás veľký zážitok a myslím, že nie len pre tých ktorí hrali na turnaji ale aj pre spoluhráčov, ktorí tam s nami boli hoci nenastúpili. Vedeli sme o tom, že je to dôležitý turnaj pre celú akadémiu. Našťastie sa nám nakoniec podarilo vyhrať a všetko to vyčerpanie náhle zmizlo, keď sme sa mohli tešiť z tohto víťazstva.
Hovoríš, že z tohto úspechu ste sa tešili všetci, aj tí spoluhráči, ktorí sa nedostali do nominácie na turnaj, takže určite máte silného tímového ducha. Čo by si ešte povedal o vašom tíme. Čím je výnimočný?
Myslím, že práve to, že tam bol celý tím spolu s nami nám veľmi pomohlo. Všetci spoločne každý deň trénujeme a keby nebolo ostatných spoluhráčov, určite by sme ani na tomto turnaji nehrali tak dobre, navzájom sa posúvame. No teraz už treba ísť ďalej a pozerať sa dopredu.
Myslím, že tréneri z akadémie potvrdia, že náš tím je taký „dynamit“, všetci si v šatni radi zažartujeme.
Teraz často vedieš tím do zápasov ako kapitán. Cítiš väčšiu zodpovednosť, keď máš na ruke kapitánsku pásku? Snažíš sa podporovať spoluhráčov, keď sa im niečo nepodarí a povedzme hecovať tím na ihrisku?
Bez ohľadu na to či mám kapitánsku pásku alebo nie snažím sa dávať pre tím zo seba to najlepšie. Samozrejme nosiť kapitánsku pásku je pre mňa veľká česť a najviac ma teší fakt, že si ma za kapitána vybrali spoluhráči a tréneri s tým súhlasili. Občas sa teším, že ju mám aj preto, lebo môžem veľa rozprávať, čo sa často deje…. aj s rozhodcami. Na ihrisku však ropzrávam veľa aj, keď ju nemám. Napríklad keď sa cez zápas so spoluhráčmi upozorníme ak niečo nie je v poriadku.
Máte za sebou náročnú sezónu, v ktorej sa vám na jednej strane podarilo vyhrať turnaj SBG Cup, byť tretí na Lech Cupe, no v lige sa vám príliš nedarilo. Aj keď hra bola dobrá, chýbali lepšie výsledky. Bola to pre teba prvá podobná skúsenosť, že ste sa museli dostať z väčšej výsledkovej krízy?
Je pravda, že to bola veľmi zvláštna sezóna. V prvej polovici súťaže sme sa bili o prvé miesto. Potom bol Lech Cup a zimná prestávka, po ktorej sme mali veľmi nevydarený vstup do sezóny keď sme prehrali s AP Reissa 6:0. Na druhej strane, sme cítili, že naša hra vyzerala dobre, aj keď neboli výsledky. Pamätám si, že pred štyrmi rokmi ešte pod naším bývalým trénerom sme mali podobné problémy. Potom sme sa však z toho dostali a na štarte novej sezóny sme vyhrali 3 veľké turnaje. Takže verím, že naša ďalšia sezóna sa začne podobne dobre ako vtedy a nie ako teraz na jar.
Keď sme spomínali SBG Cup… Tam si po chorobe nehral ale v posledný deň turnaja si nechýbal na tribúne aby si podporil svojich spoluhráčov spolu s ostatnými rodičmi. Už som pár krát videl, že vaši rodičia vedia vytvoriť naozaj skvelú atmosféru. Aké je to pre teba ako hráča? S takou podporou musí byť odhodlanie a motivácia poraziť súpera určite ešte o niečo väčšia…
Samozrejme, radšej by som hral ako sa len pozeral ale to platí asi pre každého a nie len pre mňa. Občas sa stane, že z rôznych príčin chýbam na ihrisku ale vždy keď je to možné som s chlapcami pretože sme jeden tím a musíme sa navzájom podporovať – každý každého.
Naši rodičia sú majstri sveta. 🙂 Úprimne, je to skvelé ako nás na turnajoch povzbudzujú. Kedysi sme tiež započuli rozhovor chlapcov z iného tímu, ktorý sa pýtali svojho trénera: Čo musíme urobiť aby sme mali takú podporu ako Lech? On sa vtedy obrátil na svojich chlapcov a povedal: Choďte sa porozprávať so svojimi rodičmi.
Keď sa nám podarí urobiť nejaký dobrý výsledok a to nie len na turnaji ale aj na zápase, tak vždy po zápase pre nás vymyslia niečo nové, niečo extra.
Kuba, poznám ťa ako chlapca, ktorý stále myslí pozitívne a nikdy sa nevzdáva, aj keď sa tímu nedarí alebo máte ťažšie obdobie. Nemávaš však niekedy aj také chvíľky, keď si nahnevaný, že vám niečo nevyšlo alebo sa ti jednoducho nechce trénovať a podobne?
Myslím, že nikdy som nemal takú chvíľu, že by som myslel na niečo zlé v spojení s futbalom. Skôr bola vo mne veľká zlosť, keď som nemohol z rôznych dôvodov hrať. Našťastie, veľmi rýchlo potom prišiel vždy ďalší tréning, na ktorom som mohol ďalej pracovať a zlepšovať sa. Verím, že všetky tie skúsenosti, sa mi podarí neskôr zúžitkovať, pretože moje ciele sú veľké a chcel by som ich dosiahnuť.
Už vieme, že ste super tím. Skvelý tím však potrebuje aj výborného trénera. Čo by si povedal o vašom trénerovi, ktorým je Mikolaj Patek?
Myslím, že v takej akadémií sú samí super tréneri a tréner Mikolaj je jedným z nich. Je to môj ďalší tréner, ktorý ma v akadémií vedie a je to podobné ako s predchádzajúcimi trénermi. Máme spolu veľmi dobrý vzťah, veľmi dôkladne nám všetko vysvetľuje a vždy je energický pri postrannej čiare. Občas preto hovoríme, že je podobný jednému trénerovi z Premier League, keďže má aj podobnú bradu 🙂 . Nepatrí asi k pokojným typom trénerov ale v jeho prípade sa to všetko veľmi dobre spája do jedného celku.
Okrem toho sa trénerom podarilo zorganizovať pre nás stretnutie s hráčmi A-mužstva, konkrétne to boli Pedro Tiba a Jakub Kaminski. To bola naozaj skvelá vec.
Okrem toho, že si kapitánom svojho tímu tak si sa stal tiež kapitánom výberu WZPN (Veľkopoľského futbalového zväzu) s ktorým sa vám napokon podarilo vyhrať aj väčší turnaj…
Už len dostať sa do výberu WZPN je veľká česť a ešte väčšia bola pre mňa byť jeho kapitánom. S výberom sme boli na prvom takomto väčšom turnaji v Ostróde. Odohrali sme tam 11 zápasov, z ktorých sme 10 vyhrali a v jednom remizovali. A ako sa turnaj končil? No samozrejme, že penaltami… 🙂 . Tiež som mal príležitosť strielať pokutový kop. Potom vypukla veľká radosť a cesta domov z pohárom bola veľmi veselá.
Ale vieme, že to je len začiatok nášho dobrodrúžstva a v novej sezóne nás čakajú s výberom Veľkopoľska boje o majstrovstvá Poľska.
Predstavujem si, že nie je vôbec ľahké sa do takého výberu dostať. Ty si však bol jeho kapitánom. Rozmýšľal si nad tým prečo ťa vybrali? Máš podľa teba vodcovské schopnosti alebo niečo iné na základe čoho si sa práve ty stal kapitánom tímu?
Je to pre mňa ťažké, súdiť samého seba. Som však vždy otvorený, rád v šatni žartujem, ako som spomínal rád rozprávam a to nie len na ihrisku… a tréner Mikolaj nám často hovorí aby sme na ihrisku veľa rozprávali. Som rád, že môžem občas niečo povedať, aj keď nie vždy to urobím v správnom momente.
Keď si spolu píšeme, nikdy nezabudneš pochváliť svojich spoluhráčov, to značí, že si naozaj tímovým hráčom. Myslím, že si typom hráča pre ktorého je tímový úspech dôležitejší ako individuálne štatistiky. Je to tak?
Futbal nie je individuálny šport, vyhrávame aj prehrávame všetci spoločne. Je fajn strieľať góly ale ja sa teším aj z toho, keď peknou prihrávkou pripravím gól pre spoluhráča. Keď sa to podarí, urobí mi to naozaj veľkú radosť. Občas volím prihrávku aj v momentoch kedy by som už mohol sám zakončiť.
Obaja vieme, že tvoja futbalová kariéra je eštelen na začiatku a pred tebou je veľa ťažkej práce aby si sa stal profesionálnym futbalistom….
Myslím, že zatiaľ to nie je žiadna kariéra, nazval by som to radšej futbalovým dobrdorúžstvom, ktoré ma raz dúfam zavedie aj na Bulgarsku (na štadión Lechu) a potom neskôr sa už porozprávame o kariére, ak sa mi podarí tieto ciele splniť.
Čo ťa motivuje do práce na tréningoch? Pretože určite nie je jednoduché udržať stopercentné nasadenie deň čo deň…
Myslím, že motivácia do práce na tréningoch mi nikdy nechýbala a chcel by som aby to tak zostalo. Trochu sme si už sme zvykli na to, že niketorí chlapci odídu a iní čakajú na svoju šancu. Všetkých nás poháňa do práce tá myšlienka, že nič netrvá večne a ako som už predtým hovoril, vieme, že za dverami už čaká ďalší kandidát, ktorý by chcel hrať v našej akadémií. Nemožno sa tým však stresovať. Jednoducho vždy musím hrať najlepšie ako viem.
Viem, že si veľmi intenzívne prežíval cestu Lechu za majstrovským titulom ako aj nevydarené finále pohára. Aké to boli pre teba pocity či už keď Lech oslavoval storočnicu alebo potom majstrovský titul. Myslím, že určite ste si so svojim spoluhráčmi povedali, že by ste chceli niečo podobné zažiť aj ako hráči Lechu…?
Bol to veľmi vtipný príbeh. V ten deň sme vyrážali na rodinnú oslavu a rodičia povedali aby sme si zobrali dresy pretože bola šanca, že práve v ten deň sa Lech môže stať majstrom. Keď sme odchádzali z oslavy vedeli sme, že Lech už vyhral a zápas Rakówa ešte prebiehal, a tak sme čakali na konečný výsledok zápasu. (Raków Częstochowa musel prehrať zápas proti Zaglebiu Lubin aby sa Lech stal majstrom už v predposlednom kole) Spojili sme sa s pár chalanmi z tímu a rozhodli sme sa s rodičmi ísť pred štadión. Keď sme boli už neďaleko štadióna, tak Zaglebie Lubin malo penaltu, ktorú premenilo a bolo jasné, že sa to podarí. Čakali sme teda pred štadiónom čo sa bude diať. Fanúšikov bolo čoraz viac a na koniec vyšli naši futbalisti. Vtedy sme sa rozprávali o tom, že by bolo skvelé zažiť niečo také nie len ako fanúšikovia ale raz aj ako hráči.
Tvoj život je spojený s futbalom každý deň… Na aké futbalové zážitky okrem vašich víťazstiev na turnajoch rád spomínaš?
Keď mám príležitosť tak rád navštevujem aj iné futbalové štadióny, aj v zahraničí. Podarilo sa mi byť napríklad na San Siro alebo v Allianz Arene na zápase Bayernu s Manchesterom United, bol som na zápase Hajduku v Splite a spoločne s niekoľkými spoluhráčmi z tímu sme boli v Berlíne na zápase Herty s Borussiou Dortmund.
Veľký zážitok pre mňa bol tiež zahrať si za Lech proti tímom ako Chelsea, Manchester City, Southampton, Fulham, či Luton Town na turnaji v Anglicku či musžvám ako Glasgow Rangers a Bröndby Kodaň na turnaji v Dánsku.
Môžeš sa s nami podeliť aj s nejakou vtipnou príhodou, ktorá je spojená s tvojim futbalovým príbehom?
Ako vieš, som rýchlym hráčom a s tým je spojený jeden vtipný príbeh. Všetci tréneri sa ma totiž pýtali odkiaľ mám tú rýchlosť a veľmi sa divili, keď som im hovoril, že to je preto, lebo jem červenú papriku a každý sa na tom smial. 😀 Rodičia ma totiž chceli povzbudiť v tom aby som jedol zeleninu, a tak mi povedali, že keď budem jesť papriku, budem rýchlo behať. 😀 Papriky som jedol veľa…. a v akadémií sa smejú, že Kuba je rýchly, lebo jedol papriku. 😀
Na záver povedz aké sú tvoje futbalové sny? Čo všetko by si chcel dosiahnuť ak všetko dobre pôjde?
Najbližší cieľ je aby sme sa v tíme posúvali a naša hra sa stále zlepšovala. A čo sa týka snov… Chcel by som si zahrať na zrekonštruovanej časti akadémie vo Wornkach (tu hrávajú tímy akadémie Lechu od kategórie U15 až po seniorské rezervy) no a neskôr na štadióne na Bulgarskej plnom fanúšikov.
One thought on “Jakub Pawlik: Pre tím sa snažím dať zo seba vždy to najlepšie, hlavné je aby sme sa stále posúvali vpred”