Pred prvým zápasom tretieho predkola Konferenčnej ligy UEFA ponúkal Spartak Trnava svojim fanúšikom letecký zájazd do Poznane za krásnych 999€ a ako najväčší benefit sľuboval jedinečný zážitok. 😀 Určite, byť v Poznani na futbale je zážitok, na čom sa nakoniec zhodli aj naši športový redaktori, ktorí na tom zápase boli v podcaste Bavme sa o lige. Akurát sa to dá asi urobiť aj ekonomicky výhodnejšie. 😀 Nuž a ja som mal to, šťastie, že pre môj jedinečný zážitok s Lechom stačilo prísť do Žiliny…😀
Tam sa totiž hral počas uplynulého víkendu Škriniar Cup, teda turnaj pre kategóriu U14. V tejto sezóne sú hráčmi tejto kategórie chlapci narodený v roku 2010. Kto ma trochu lepšie pozná tak vie, že naše vzťahy s chalnmi z ročníka 2010 z Poznane sú tak trochu (fajn, myslím, že viac ako trochu) špeciálne. Takže, keď mi kapitán tímu Kuba Pawlik oznámil, že chalani sa sem chystajú veľmi som sa potešil. 🙂 Všetko som si zariadil tak, aby som mohol na turnaji byť čo najdlhšie. No a pripravil som sa aj inak. Hoci to bolo tu na Slovensku celkom náročné, napokon sa mi podarilo zohnať tričko Lechu Poznaň, že keď už sa teda máme stretnúť, nech spolu ladíme aj farebne. 😀
Popravde som sa trochu obával toho aké budú reakcie, keď prídem do Žiliny v tričku Lechu ale naši chalani zo Žiliny sú super a chápali to, že nastala výnimočná situácia, keďže vedia, že inokedy samozrejme fandím im. 😀 V podstate bolo všetkým všetko jasné, hneď ako chalani prišli a okamžite sme sa zvítali, viac sa už nikto nič nepýtal, teda s výnimkou toho ako to všetko vzniklo. 😀 Jednu zaujímavú situáciu to však prinieslo, a to keď si najlepší strelec turnaja z Plzne pýtal odomňa fotky z turnaja a poslal mi na Instagrame najskôr správu v Poľštine….😀
Keďže chalani mali pred zápasom svoje povinnosti mňa sa zatiaľ ujali rodičia, z ktorých ma už niektorí taktiež poznajú a taktiež boli radi, že sme sa mohli stretnúť. Takže ako prvé prišli na rad fotky s rodičmi, na čo Jakubova mama Dorota reagovala, že naše Instagramy dnes vybuchnú 😂 (čo sa potvrdilo, keďže dnes je štvrtok a stále je čo pridávať a o čom písať…😀) Následne ma teda rodičia pozvali do „svojho sektoru“, ktorí sme zriadili na kraji tribúny aby sme mohli chalanov povzbudzovať spoločne. Vivesili sme vlajku a spustili pár chorálov na skúšku. 😀
Na prvý zápas som bol naozaj zvedavý, Lech hral totiž so Žilinou, ktorá v tomto ročníku u nás na Slovensku nemá moc konkurenciu, a tak ma zaujímalo porovnanie týchto mojich dvoch obľúbených tímov. V prvom polčase to však bolo vyrovnané viac na tribúnach, kde to rozprúdili oba fanúšikovské tábory ako na ihrisku. Prvý gól Lechu zaznamenal symbolicky Borys Sawala, teda prvý človek, ktorého som kedy z tohto mužstva spoznal. Keďže sme sedeli celkom blízko brány, do ktorej gól padol Borys dobre vedel, kde sa má ísť z gólu tešiť a vznikla pritom táto skvelá fotka…😀
Druhý gól o chvíľu strelil Jędrzej Jaroszewski teda jeden z troch hráčov ročníka 2011, ktorý hrali za Lech na tomto turnaji. Hoci boli títo chlapci o rok mladší, ak by som o tom nevedel nikdy by som to na základe ich výkonu na ihrisku nepovedal, ukázali veľkú kvalitu a zastali si svoje miesto v mužstve. Do polčasu bolo 3:1, keď sa presadil ešte Maciej Malecki a za Žilinu Mário Charamza z pokutového kopu.
Cez polčas nastal čas opäť oprášiť poľštinu v rozhovore s otcom Jakuba, Maciejom (ktorý zohral v minulosti významnú úlohu pri vzniku nášho rozhovoru s Kubom 😀) Myslím, že to prebehlo celkom úspešne, podobne ako druhý polčas tohto zápasu, hoci v tom už bola Žilina vyrovnanejším súperom ale Lech napokon zvíťazil 4:2 aj vďaka intenzívnej podpore celého fanklubu, v ktorom podstatnú úlohu zohrávala Kubova sestra Maja, ktorá tak trochu prebrala rolu vedúcej fanúšikovského kotla a často práve ona začínala pokriky, ku ktorým sme sa následne pridávali. 😀
Myslím, že poznaňský fanklub zapôsobil aj na ostatných prítomných, pretože cez zápas prišiel za mnou náš legendárny okresný rozhodca Stanko Nemček, ktorý mal práve voľno a poprosil ma aby som mu spravil jednu fotku s členmi najlepšieho fanklubu….😀
Po zápase nastala ďalšia pekná chvíľa pre mňa osobne, poprosil som totiž chalanov aby sme si dali spoločnú fotku. Chalani samozrejme súhlasili ale ešte predtým ma prekvapili, keď mi venovali ako darček podpísanú loptu. Možno aj preto, že vlastne vďaka podpisom sa celé toto naše priateľstvo začalo. Tento darček ma samozrejme veľmi potešil ale tentoraz to pre mňa vôbec nebolo o podpisoch. Hlavné bolo stretnúť sa a povzbudiť kamarátov a to sa podarilo. 😉
Samozrejme, bolo by to úplne super, keby sa naše spoločné stretnutie skončilo víťazstvom na turnaji a v podstate taký bol aj plán. 😀 Tento plán však nečakane dostal trhlinu v duhom sobotnom zápase, keď Lech nečakane podľahol Plzni 2:3. Plzni tento zápas vyšiel, naopak Lech pykal za každú chybu, stále však bolo dosť času všetko napraviť. Vedeli sme, že stačí vyhrať oba nedelné zápasy a pohár poputuje do Poznane. Ako správny fanúšik som samozrejme veril, že chalanom sa to podarí, podobne bol o tom presvedčený aj fanklub. Dokonca aj rozhodca Stanko, keď videl ako veľmi chalanom fandím ma upokojoval, že sa mu taktiež páči akým futbalom sa prezentujú a že to zajtra môžu v pohode zvládnuť.
Po zápase proti Plzni nasledoval ešte jeden milý moment, keď si obe mužstvá takto po zápase tľapli s rodičmi z oboch táborov, bolo to pekné gesto a bol by som rád, keby som to vídal aj častejšie.🙂
Toto sa podarilo aj vďaka tomu, že v sobotu sa hralo na štadióne v Závodí, kde vládla uvoľnená atmosféra v podstate každý sa mohol dostať do kontaktu s hráčmi alebo fanúšikmi ktoréhokoľvek tímu. Tušil som, že v nedeľu, kedy sa malo hrať na hlavnom štadióne MŠK Žilina to už asi bude o niečo oficiálnejšie, a tak sme si v sobotu pred odchodom s chalanmi dali ešte pár fotiek ak by náhodou už v nedeľu nebola príležitosť.
Vlastne som ani netušil či sa mi v nedeľu na štadióne podarí fotiť pri hracej ploche, našťastie som si už v sobotu našiel spojenca, usporiadateľa Mirka, ktorý si ma vraj pamätal ešte z čias keď on hrával futbal a ja som vypomáhal v Rajci. 😀 Týmto ho teda podzravujem a ďakujem mu, že mi v podstate celý víkend pomáhal a napokon ma dostal aj v nedeľu ku hracej ploche a pomhol mi tak k množstvu ďalších skvelých fotiek. 🙂
Taktiež to však znamenalo, že v nedeľu som musel opustiť miesto vo fanklube, ktorý ostal na tribúne. Bol som teda takým vyslancom nášho fanklubu pri ihrisku. A všetko sme si to napokon vynahradili po záverečnom zápase, ale nepredbiehajme…😀
Podstatná časť tohto tímu sa môže pýšiť taktiež titulom Majstrov Poľska U13, ktorý získali ako súčasť tímu WZPN asi dva mesiace dozadu a určite to nebolo ľahké. Takže chalani sú zvyknutí na tlak a situácie ako nastala v nedeľu, teda že už nemôžu zaváhať. Ak v sobotu hrali dobre, tak v nedeľu prišiel na štadión ešte lepší Lech odhodlaný ísť pevne za svojim cieľom a nikomu nič nedarovať. Bola to naozaj skvelá reakcia na sobotné zaváhanie. Ráno si to odniesol tím Al Wahda zo Spojených Arabských Emirátov, ktorý chalani doslava vyprášili po výsledku 6:0, keď celý zápas jednoznačne dominovali. Dominancia bola taká veľká, že chudák môj kolega fotograf Dano mi hovorí, že dostal zadanie fotiť hlavne arabské mužstvo ale nevie či sa mu to podarí, keďže sa hrá stále na jednu bránu. 😂
Hoci sebavedomie bolo z chalanov vidieť a cítiť, vedeli sme že proti Slávií, ktorá sa dovtedy na trurnaji prezentovala taktiež kvalitnou hrou to rozhodne nebude jednoduché. Ak chcel byť Lech prvý musel zvíťaziť, remíza znamenala titul pre Sálviu. Chvíľu to vyzeralo, že veci sa výrazne skomplikujú už na začiatku, Slávia totiž dala gól asi v tretej minúte, našťastie z postavenia mimo hry.
Potom sa tento zápas zmenil na súboj brankárov. Na jednej strane Daniel Woźniak a na druhej František Fukna si povedali, že v tomto zápase gól tak ľahko nepadne a predháňali sa v tom, kto predvedie lepší zákrok. Ja som sedel s fotoaparátom za bránkou Slávie a čakal na gól Lechu. Šancí bolo dosť ale všetko pochytal brankár a keď už bol prekonaný loptu na ceste do brány zastavilo brvno. Polčas teda skončil výsledkom 0:0.
Cez polčas sa chalani snažili upokojiť navzájom, keďže bolo zjavné, že herne sú o niečo lepší, stále sme verili, že ten gól príde, keďže visel vo vzduchu. Potom to však začalo znova. Jedna šanca, brankár chytá, druhá šanca, brankár chytá, tretia šanca…. a pomaly sa vkrádala nervozita, lebo čas sa krátil. Až asi 6 minút pred koncom dal Marcel Kropp skvelú prihrávku Borysovi a ten konečne prekonal brankára Slávie. Ja som sa celú situáciu samozrejme snažil zachytiť a asi by sa mi to aj bolo podarilo, keby sa Filip Borczykowski nerozbehol oslavovať gól skôr ako bola lopta v bráne. 😂 Takže to dopadlo asi takto:
Lenže do konca ostávalo ešte asi 6 minút, v ktorých sa hralo zo strany na stranu. Daniel tam mal jeden fantastický zákrok, ktorým odvrátil vyrovnanie, pri ktorom sa však aj zranil a bol chvíľu ošetrovaný, takže rozhodca sa rozhodol nadstaviť dve minúty. Lenže nakoniec to bolo hádam aj 5 minút a tie boli nekonečne dlhé. To už sme boli všetci naozaj nervózny. Ja sa priznám, že som za tých posledných 11 minút od gólu neurobil ani jednu fotku. Iba sme spoločne s Borczykom nervózne čakali za čiarou, kedy už konečne bude koniec…😀
Dokčali sme sa a tie emócie naozaj stáli za to. S Borysom a Kubom sme sa v stredovom kruhu spoločne tešili a boli to pre mňa naozaj veľmi silné emócie. 🙂 Borys je zdá sa špecialista na rozhodujúce góly, podobne ako teraz rozhodol aj pred dvoma rokmi na Lech Cupe, kde ukončil penaltový rozstrel v 23. sérií. Celkovo strelil v 4 zápasoch na turnaji 4 góly a pridal jednu asistenciu. V poslednom zápase išli všetci na doraz ale nedá mi nevyzdvihnúť jedného hráča.
To čo si totiž robil s obranou Slávie v druhom polčase Marcel Kropp, tak to klobúk dole. Zobral si loptu na polovici ihriska, obrancovia ho ťahali, drápali, on nepadal, lebo chcel ísť do zakončenia, a tak sa rozhodcovia rozhodli, že to nebudú pískať. To sa opakovalo asi 3x. Iný hráč by dávno dostal nervy, vypenil ale Marcel išiel ďalej a poslal rozhodujúcu prihrávku Borysovi. A v poslednej minúte po všetkých tých šprintoch, keď už musel mať toho plné zuby a fakt neviem odkiaľ zobral tú energiu prešprintoval opäť celé ihrisko aby nahral spoluhráčov do čistej šance. Bol to z jeho strany ozaj obdivuhodný výkon.
Daniel sa stal napokon najlepším brankárom turnaja, k čomu mu určite pomohol aj výborný výkon v poslednom zápase. A na konci turnaja nastal čas na pár fotiek z pohárom…😀
Samozrejme, človek má vždy nejaké očakávania a občas sa niečo nevydarí tak ako si to predstavoval. Toto však nebol ten prípad. Tu vyšlo naozaj všetko, tak aby som na tento víkend dlho, dlho nezabudol a to nie len po stránke športovej a výsledkovej. Najväčšiu radosť mám z toho, že sa mi potvrdilo, že všetci títo chalani a ich rodičia sú naozaj skvelí ľudia a nelúčilo sa s nimi ľahko. 🙂
Verím však, že sme sa nevideli poslednýkrát. Keďže som dostal oficiálne pozvanie do Poznane, budem robiť všetko pre to aby to tentoraz už vyšlo a verím, že niekedy si tam takúto parádnu akciu zopakujeme. 😀
