Pred vianocami sú na dennom poriadku rôzne akcie, časopisy ponúkajú rozšírené vydania a rôzne prílohy. Myslím, že v tomto ohľade nebudeme v jednom z posledných rozhovor tohto roka zaostávať. Rozhodol som sa totiž vyspovedať Mareka Stráskeho, ktorý napriek svojmu mladému veku má vo svojej futbalovej kariére už čo-to za sebou. Okrem toho má dar veľa a pútavo rozprávať… 😀 Takže tento rozhovor je pravdepodobne najdlhší aký som kedy vydal.
Venujeme sa v ňom, jeho futbalovej kariére, počas ktorej vystriedal viacero klubov a teda všeličo zažil. Taktiež sme sa rozprávali o jeho pôsobení pri mládeži v Zbyňove a ambícií stať sa trénerom s licenciou a ďalej sa v tomto smere rozvíjať. Napokon prezradil prečo je takým veľkým a oddaným priaznivcom MŠK Žilina.
Marek sa v tomto rozhovore naozaj dosť otvoril, a tak verím, že či už fanúšikovia zbyňovského futbalu, rodičia jeho zverencov či hocikto iný, kto bude tento rozhovor čítať sa dozvie veľa zuajímavého.
Ako si spomínaš na svoje futbalové začiatky, ktoré si absolvoval v Bytči?
S futbalom som začal približne v siedmych rokoch. Ako bolo zvykom v tej dobe, tak som sa k futbalu dostal úplne prirodzene na ulici a v škole. Vtedy ešte neboli mobily takmer vôbec dostupné a o internete sa vôbec ani nedalo hovoriť, (maximálne tak v škole na informatike) a tak sme hrali futbal hocikde, hocikedy, vždy, keď bola možnosť.
V tom období ma fascinovali brankári ako Dida, Buffon, Lehmann, Čech, Van der Sar či Casillas. Logicky som teda pri pouličnom futbale chytával a s tým, že budem brankárom som sa chcel prihlásiť aj do prípravky. Po príchode do prípravky bol však brankársky post obsadený, a tak som sa stal hráčom v poli a do brány som sa nikdy nepozrel. Čo sa týka prípravky nemalo to vôbec takú úroveň akú majú prípravky dnes.
Keď som dovŕšil vek 10 rokov, tak som sa presunul k mladším žiakom, kde mi urobili registračku a pomaly som sa začal zapájať do pravidelného futbalového kolotoča. Tam už to bolo na inej úrovni. Trénoval nás pán Kendy, ktorý ma naučil všetky futbalové základy a jeho tréningy boli veľmi dobré. Vedel s nami posrandovať ale aj zvýšiť hlas, keď to bolo potrebné. Na tieto časy mám veľmi dobré spomienky a podľa môjho názoru sme dostávali presne to, čo sme potrebovali. Myslím, že vtedy to v mládeži v Bytči dobre fungovalo a vedeli sme vychádzať aj so staršími chalanmi. Hneď mi napadne napríklad náš spoločný kamarát Jano Masný, ktorý vtedy v starších žiakov bombardoval súperove siete gólmi ale nemal problém s nami vychádzať.
K starším žiakom neskôr prišiel nový tréner, ktorý mi dával dostatok príležitosti na ihrisku a vyzeralo to fajn ale postupom času to bolo horšie a horšie. Neustále si mýlil naše mená, bol nervózny, nadával nám, neustále po nás kričal. Naše tréningy vyzerali tak, že sme často len behali bez lôpt lebo však… “neviete strieľať tak budzeme behac.” Pre mňa to je ukážkový príklad toho ako by nemal vyzerať mládežnícky tréner a mňa osobne to odradilo. Navyše bol zarytý trnavák, čo mne nebolo vôbec po chuti a bolo to ďalšie mínus. 😀
V tom období som bol znechutený z futbalu a bál som sa hrať. Bál som sa prejaviť na ihrisku a zobrať nejakú zodpovednosť, vypýtať si loptu, čo určite nebolo správne. Kamoši a spolužiaci ma zavolali do Rašova a nakoniec som zvolil odchod tam.
Čo sa týka hráčov s ktorými som sa stretol v Bytči, tak myslím, že tam bolo veľa talentovaných chalanov, ktorí sa už v tej dobe ukazovali veľmi dobre a bolo vidno, že sú inde. V prípravke som začínal s Braňom Šušolíkom, ktorý si nakoniec zahral Fortuna ligu, Maťo Dybala a Dano Hundák sa taktiež živia futbalom a dotiahli to pomerne ďaleko. O pár bytoviek ďalej býval Martin Slaninka, ktorý taktiež začínal v Bytči a nakoniec bol hrdinom Slovenska na MS do 17 rokov a patril k výbornému ročníku 1996 v MŠK Žilina. Možno to málokto vie ale rok s nami v Bytči hral aj terajší kapitán MŠK Žilina Ján Minárik, ktorý sa k nám prišiel rozohrať po zranení. Už z tých čias si ho pamätám ako pohoďáka, ktorý s nami vychádzal a vôbec nebol namyslený preto, že prišiel z MŠK. Futbalovo bol inde a bolo tam už v tom veku vidieť značnú kvalitu.
Hrával som aj s Dávidom Hrobárikom, ktorý je momentálne talentovaným rozhodcom. Dovolím si tvrdiť, že vtedy tam bolo aj viac chalanov, ktorí boli naozaj dobrí a mali na to, aby to dotiahli vysoko. Na provinčné mesto s cca 10 tisíc obyvateľmi bola podľa môjho názoru mládež v Bytči v tej dobe na vysokej úrovni a dokázali sme hrať vyrovnané partie aj s oveľa zvučnejšími a väčšími klubmi.
My sme sa prvýkrát spolu stretli, keď si sa prisťahoval do Rajca a stal si sa súčasťou kádra dorastu vtedy pod vedením Tomáša Kiša. Tam si sa ale moc nepresadil, a nastupoval si väčšinou na pár minút ako striedajúci hráč. Kde s odstupom času vidíš hlavné dôvody, toho že si si tam moc nezahral?
Objektívne treba povedať, že som na to v tej dobe prosto nemal. Prišiel som fyzicky nepripravený do letnej prípravy, bol som po ročnom výpadku, keďže som nestíhal skĺbiť rozhodovanie s hraním a futbal som prosto rok nehral. Ak sa nemýlim rajecký dorast mal vtedy niekoľko sezón po sebe len tie najvyššie ambície a bol tu kvalitný mančaft s lepšími hráčmi. Ja som potreboval hrať, nabrať kondíciu a znova sa do toho dostať. V Rajci na to nebol priestor. Svoju šancu som na začiatku dostal ale nebolo to podľa mojich ani trénerových predstáv, a tak som zvolil nižšiu súťaž a vrátil som sa do Rašova.
Čo nasledovalo po tvojom odchode z Rajca?
Po mojom príchode nás bolo v doraste málo a bolo to vyslovene len o tom, že sme sa nejak zozbierali na zápasy a pre zábavu sme si zahrali. Ja som ale bol spokojný, pretože presne to som potreboval, aby som sa bez nejakého tlaku dostal do kondície a nabral hernú prax po výpadku a povedzme, že aj nejakú dôveru vo vlastné schopnosti.
Koncom tej sezóny ma zavolal tréner mužov a nastúpil som na jeden zápas v Rajeckých Tepliciach ako striedajúci hráč. U mužov vtedy bola dobrá partia a boli tam chalani, ktorí hrávali spolu niekoľko rokov a fungovalo to tam. Pre mladého hráča je len dobre, keď príde do takéhoto prostredia, bol som tam spokojný. Pred ďalšou sezónou mi v Rašove navrhli, že by som už mohol byť súčasťou mužstva mužov. Keď sa na to pozriem s odstupom času toto bolo možno chybou a mohol som sa ešte vyhrať poslednú dorasteneckú sezónu niekde v doraste, myslím, že tá sezóna u mužov mi extra neprospela nielen kvôli zostupu.
Nakoniec ste teda zostúpili, aké boli vtedy tvoje pocity?
Tá zostupová sezóna bola asi najhoršia akú som zažil. Prvé tri zápasy sezóny sme odohrali vonku a nepodarilo sa nám aj trochu smolne bodovať v žiadnom z nich, keď sme dva zápasy prehrali o gól. Po troch zápasoch sme mali 0 bodov a boli sme na chvoste tabuľky. Mužstvo bolo počas celej sezóny rozbité, nejakí hráči odišli, niektorí skončili, iní boli zranení alebo boli častokrát v práci a zostava sa začala lepiť ako sa dalo. Viacerí z nás nemali dostatočné skúsenosti so zápasmi, v podobnej situácií, keď sme sa pohybovali na chvoste tabuľky. Rašov pôsobil dlhé roky v prvej triede, a tak logicky s pribúdajúcim časom a neuspokojivými výsledkami narastal aj tlak.
Celú sezónu sme sa nevedeli naštartovať k dlhšej bodovej sérii a nevedeli sme sa odraziť z dna tabuľky. Bolo tam aj pár nepekných debaklov, čo na pohode nikdy nepridá. Osobne pre mňa to bola asi najhoršia sezóna akú som odohral, mal som problém s adaptáciou na mužský futbal a nevedel som si zvyknúť, že je všetko rýchlejšie a fyzickejšie. Nedarilo sa mi vôbec podľa predstáv. Bol som zakríknutý a tlak mi vôbec neprospieval. Nevedel som hrať svoju hru a byť v pohode počas zápasov. Proste som vôbec nebol vo svojej koži. Zo začiatku som aj pravidelne hrával ale postupom času som logicky a oprávnene začal vypadávať zo zostavy. V jarnej časti som si navyše natrhol predný stehenný sval a ten ma vyradil na zvyšok sezóny a limitoval ma ešte na dlhé obdobie. Prosto katastrofálna sezóna.
Na chvíľu si si skúsil aj rozhodcovskú kariéru, ktorú si však aj pomerne rýchlo ukončil. Prečo?
Rozhodoval som približne rok, beriem to ako super skúsenosť. Zažil som si rôzne pozitívne aj negatívne situácie a spoznal veľa ľudí. Rozhodovať som začal v 16-tich rokoch a veľa ľudí bolo prekvapených, že tak mladý chalan vôbec môže rozhodovať. Neviem či bol v tej dobe vôbec odo mňa niekto mladší alebo aspoň v mojom veku. Hlavným dôvodom, prečo som prestal s rozhodovaním bolo presťahovanie sa do Rajca, a keďže som nemal ani vodičák, v rodine sme auto takisto vtedy nemali a nepoznal som v Rajci naozaj nikoho, kto by mi vedel s týmto pomôcť, tak som to zabalil. Niekedy boli delegačky dosť krkolomné a mal som problém s tým, aby som sa vôbec z Bytče dostal tam, kam som potreboval a keď som si predstavil, že by som mal toto absolvovať z Rajca, kde som nemal žiadne kontakty, bolo by to dosť náročné.
Navyše, keď som začínal s rozhodovaním myslel som, že by som si mohol ísť aspoň občas zahrať ale nebolo to možné a futbal mi dosť chýbal. Predsa len rozhodovať sa dá aj v pokročilejšom veku ale hrať až tak úplne nie. (Aj ked viem o niekom kto by mohol namietať… 😀 ) Myslím, že som aspoň tak trochu prelomil ľady a inšpiroval som niektorých ľudí z môjho okolia, ktorí potom začali rozhodovať, čo ma teší.
Pamätáš si aký bol tvoj prvý zápas, ktorý si rozhodoval?
Môj prvý zápas bol na čiare v derby zápase medzi Dolným Hričovom a Hlbokým, kde navyše šlo o záchranu. Doteraz nechápem, prečo ma delegovali na tento zápas a nezaúčal som sa najprv niekde pri žiakoch. Spravil som v tom zápase chybu a neuznal som regulérny gól Hlbokého a následne som dostal aj stopku na dva týždne. Chvalabohu Hlboké v tej sezóne nevypadlo aj keď som ich mojou chybou pravdepodobne obral o body z toho zápasu.
Kto sa pozrie na tvoj výpis prestupov a počet klubov, v ktorých si pôsobil tak by ťa bez problémov mohol nazvať futbalovým cestovateľom. Prečo si v pomerne mladom veku vystriedal už toľko klubov? Vyplynulo to zo situácie alebo rád spoznávaš nové prostredie a nevydržíš dlho na jednom mieste?
V prvom rade som rád, že zaznela táto otázka. Nie je to úplne tak, ako to vyzerá a ten výpis je pomerne skreslený. Je to asi kombináciou viacerých faktorov. Je pravda, že nemám príliš rád stereotyp a kto ma pozná, ten vie, že sa nebojím skúšať nové veci a som vždy otvorený novým príležitostiam. Zároveň to však bolo spôsobené aj rôznymi situáciami so sťahovaním.
Bytču a Rašov som spomínal vyššie, potom tam mám Hvozdnicu do ktorej som šiel, keď v Rašove skončil dorast ale začínal som v tom období s rozhodovaním, takže som tam odohral len jeden jediný zápas. Vo Hvozdnici som ale spoznal veľa super ľudí, takže som rád, že som sa tam objavil aj keď len nakrátko. Potom sme sa presťahovali do Rajca, tak som to skúsil v tunajšom doraste a následne som sa vrátil do Rašova ako som spomínal vyššie. Potom som mal od futbalu polročnú pauzu, kedže som vycestoval za prácou do zahraničia.
Po návrate som sa vrátil do Rašova ale neskôr som si našiel prácu na západnom Slovensku, kam som sa presťahoval. Tam som pôsobil v dvoch kluboch. V FK Réca a v ŠK Bernolákovo “B”. Mal som administratívne potvrdené hosťovanie aj v FC Zohor, kde som chodil vypomáhať k dorastu ako asistent trénera a mal som v pláne pripojiť sa k mužom ale časovo som to nedokázal skĺbiť a za tento klub som nenastúpil ani na jeden zápas.
Minulý rok som sa vrátil bývať späť do Rajca a zakotvil som v Zbyňove, pretože som nechcel cestovať príliš ďaleko a Zbyňov je naozaj blízko. Myslím, že keď to človek takto podrobnejšie vysvetlí vyzerá to hneď trochu inak a nie tak krkolomne. Nikdy som nemal nejaké nezhody a myslím, že v každom klube som vedel s ľuďmi vychádzať a vedel som sa prispôsobiť. Takže to určite nie je dôvod prečo je ten výpis tak dlhý.
Pôsobil si v okresných súťažiach aj na strednom aj na západnom Slovensku…Keby si mal tie regióny porovnať sú tam nejaké odlišnosti?
Určite vidím rozdiel v zázemí, aj keď momentálne sa už v tomto ohľade začalo pracovať aj v našom regióne. Ihriská boli podľa môjho názoru kvalitnejšie na západe. Nehovorím, že to bolo pravidlom a nevyskytli sa aj tam typické dedinské ihriská ale povedal by som, že určite v menšej miere. Môj subjektívny pohľad je taký, že na západe sa hralo trochu iným štýlom a bol to technickejší futbal aj v nižších súťažiach. Tu je to častokrát viac o nakopávaných loptách a súbojoch. Z môjho pohľadu sa na západe hralo proste viac po zemi a technicky.
Myslel som si, že väčší fanúšikovský hardcore ako v dedinách v našom regióne, ktoré všetci poznáme nezažijem. Práve v Réci som však zažil neskutočnú podporu. Na zápasy chodilo veľa ľudí aj keď sa mužstvu nejak extra nedarilo. Bola to 6. liga ale ľudia tam žili futbalom, kričali, povzbudzovali, deptali súpera po celý zápas a nás naopak neustále podporovali. Musím povedať, že aj spoluhráči ma veľmi dobre prijali do kolektívu a zobrali ma okamžite medzi seba a veľmi mi tým pomohli, keďže som tam nikoho nepoznal. Najviac ma však prekvapila ďakovačka po víťaznom zápase aj s podávaním rúk. Toto ma dostalo a nechápal som. Neveril som, že to je 6. liga. Ľudia si ten futbal v dedine naozaj užívali. Bol to pre nich ozajstný sviatok. Mne osobne sa to veľmi páčilo a zápasy mali pre mňa úplne iný náboj. Rád by som ešte niekedy niečo podobné zažil.
Potom čo si v Rašove zažil zostup do II.triedy v Zbyňove si v minulej sezóne naopak zažil postup do rovnakej súťaže. Čakal si po svojom príchode, že by sa mohlo také niečo podariť?
Nepoznal som pomery v Zbyňove, vždy som hral okresné súťaže prislúchajúce k bytčianskej strane, takže som nevedel do čoho idem. Veru, po prvom prípravnom zápase po mojom príchode, ktorý sme hrali v Ďurčinej, kde cez polčas odišiel náš tréner z lavičky domov, som nemal pocit, že by sme mali hrať v prichádzajúcej sezóne o postup. 😀 Nakoniec si to nejako celé sadlo, chytili sme začiatok sezóny a v podstate sme šli od zápasu k zápasu, aj keď je to také otrepané klišé. Hlavne kostra mužstva podávala stabilné a dobré výkony a ťahala aj nás ostatných. Zrazu sme mali pred sebou dva rozhodujúce zápasy v ktorých sme sa naozaj zomkli a cítil som, že ťaháme za jeden povraz a podarilo sa to dotiahnuť do úspešného konca. Celé to bolo veľmi špecifické, pretože sezóna bola skrátená. Mne to pripadalo skôr ako nejaká nadstavbová časť a následne baráž. Každopádne to bola zaujímavá a špecifická sezóna s pekným vyvrcholením.
Počas svojho pôsobenia v Zbyňove si dal zatiaľ iba jeden gól. Zákon schválnosti to zariadil tak, že to bolo práve v Rašove, takže to určite bolo špecifické….
Moja produktivita je všeobecne mizerná a je to vec, ktorá ma dlhodobo hnevá. Na gól som čakal neuveriteľne dlho. Napriek enormnému množstvu príležitostí ešte aj počas môjho pôsobenia v Bernolákove ale aj v Zbyňove som sa mohol presadiť gólovo aj oveľa skôr. Niekedy už som si naozaj hovoril, že som asi zakliaty. Niekoľko ľudí si ma už doberalo, medzi nimi aj ty…. 😀 (áno, priznávam 😀 )
Za ten gól som bol samozrejme rád ale všeobecne to bol vydarený zápas pre celé mužstvo a boli sme efektívni a vlastne z minima sme vyťažili maximum, aj keď výsledok vyzeral jednoznačne (1:4) skôr to bolo naozaj o našej efektivite vpredu, Rašov mal viac z hry len sa trápil vo finálnej fáze.
Celý deň výdatne pršalo a bolo otázne či sa vôbec začne hrať. Ja však takéto podmienky milujem a vedel som, že mi to bude vyhovovať. Paradoxne, hneď pri prvom šprinte som si natiahol sval, ktorý ma potom nakoniec trápil celú jesennú časť ale v tomto zápase som to rozbehal a hral som ďalej. Pred gólovou situáciou som mal ešte jednu príležitosť, kde som však nedôrazne zakončil a bol som na seba opäť nahnevaný. Chvalabohu, pri druhej podobnej situácii ku mne prepadla odrazená lopta, vystrelil som oveľa lepšie ako pri prvej situácií a od tyče to zapadlo dovnútra. Takéto príbehy píše sám život. Gól som v súťažnom zápase nedal od roku 2016 a padlo mi to práve v tomto pre mňa veľmi špecifickom zápase.
Momentálne pomáhaš s trénovaním mladších žiakov u nás v klube, (v Zbyňove) ako si sa k tomu dostal?
Trénerstvo som mal v pláne už dlhšie a vedel som, že skôr či neskôr s ním začnem. Vždy ma bavilo sledovať futbal aj z trénerskej perspektívy. Veľakrát po vyslovení svojich názorov na nejaké situácie som sa stretol s reakciou, že možno mám nejaké trénerské vlohy a určite by som to mal vyskúšať.
Trénovanie je vec pri ktorej môžem využiť svoju kreativitu a to sa mi páči. Samozrejme, pri žiakoch sa jedná hlavne o tie futbalové základy a samotný rozvoj a progres detí. Ohľadom trénovania ma oslovil Roman Urík či by som nechcel vypomáhať v klube so žiakmi. Myslím, že ma zazrel na jednom trénerskom webinári MŠK Žilina, ktorého sa zúčastnil aj on a potom to už nabralo rýchly spád.
Máš v pláne si do budúcna urobiť aj trénerskú licenciu?
Určite, je to vec, ktorá je pre mňa do budúcna samozrejmosťou. Mám to v pláne už dlhšie ale vzhľadom na moje presuny a pandemickú situáciu som ešte nemal možnosť zúčastniť sa školenia potrebného pre získanie licencie.
Ako sa ti pracuje s deťmi, keďže ide o tvoju prvú takúto skúsenosť?
Myslím, že postupom času sme si s deťmi k sebe našli cestu. Samozrejme, zo začiatku je potrebné obrúsiť pomyselné hrany a zistiť, čo na deti platí a čo naopak nie. Bez toho aby mal človek nejaký vzťah k deťom to samozrejme nejde. Tréner by mal byť deťom v týchto kategóriách vzorom, takže sa snažím podľa toho aj správať.
Takisto sú cvičenia, ktoré sa im páčia, a ktoré až tak veľmi nie a treba vedieť to skombinovať. To sú presne tie skúsenosti, ktoré človek získa časom a potom vie lepšie reagovať na podnety a vzniknuté situácie. Deti časom zistili čo od nich vyžadujem a s čím som spokojný a s čím naopak nie. Treba však poznamenať, že na trénovanie nie som sám a stále sa môžem spoľahnúť na pomoc Romana Uríka či Peťa Morvaya, ktorí sú skúsenejší a väčšinou deti aj usmerňujú pri zápasoch.
Chcel by si sa v tomto smere v budúcnosti rozvíjať a získavať nové vedomosti a posúvať sa v tejto oblasti?
Samozrejme. Podľa môjho názoru je maximálne potrebné sledovať najnovšie trendy a poznatky. To čo načerpá tréner v konečnom dôsledku odovzdá hráčom, ktorých vedie a myslím, že každý tréner chce aby sa jeho hráči čo najviac zlepšovali a dosiahli čo najväčší progres.
V dnešnom futbale a všeobecne športe rozhodujú najmenšie detaily a čím viac detailov človek pozná, tým je to lepšie a je to pridaná hodnota. V dnešnom futbale už to nie je iba o veciach, ktoré sa týkajú priamo futbalu ale je tam aj veľa iných faktorov a naozaj je potrebné neustále vzdelávanie a sledovanie najnovších poznatkov.
Som maximalista, a keď sa niečomu venujem chcem to robiť najlepšie ako viem.
Odkiaľ berieš inšpiráciu pri tvorbe cvičení?
Z webov, ktoré sa špecializujú na futbalové cvičenia, prípadne z Youtube alebo z trénerskych skupín na Facebooku. Niektoré cvičenia preberám úplne, niektoré si upravujem podľa seba. Na jar by som chcel už vymýšľať nejaké cvičenia aj sám.
Čo ťa ako trénera najviac poteší? Kedy si povieš, že to čo robíš má zmysel?
Najviac ma poteší, keď vidím progres. Napríklad, keď sa na niečo v tréningu zameriame a tréning od tréningu to ide deťom lepšie. Alebo keď vidím, že niečo čo sme trénovali zužitkovali hráči v zápase a pomohlo im to.
Veľa ľudí si však myslí, že futbal je iba o kopaní do lopty a výsledkoch. Podľa mňa to vôbec tak nie je, minimálne v žiackych kategóriách. Je to aj o formovaní osobnosti. Nie z každého môže vyrásť nový Messi alebo Ronaldo ale je dôležité aby sa dieťa osobnostne rozvíjalo a aby z detí vyrástli aj dobrí ľudia. Napokon, je potrebné vychovávať deti aj pre nižšie súťaže a v konečnom dôsledku pravidelný pohyb a športovanie je len a len prospešné aj do budúcnosti, čo i len na amatérskej úrovni.
Dieťa sa učí fungovať v kolektíve, takže okrem futbalových aspektov ma teší, keď si deti navzájom rozumejú aj mimo ihriska, kamarátia sa a vidím, že futbal ich formuje aj po ľudskej stránke. V budúcnosti by ma určite potešilo, keby sa nejaký hráč, ktorý prešiel mojimi rukami presadil aj na vyššej úrovni.
Ako zo svojho pohľadu vidíš vplyv celej situácie okolo koronavírusu na mládežnícky futbal?
Kto ma pozná, tak veľmi dobre vie aký mám postoj k celej tejto situácii. Som človek, ktorý nemá rád nespravodlivosť a nepáči sa mi, keď sa dejú veci, ktoré sú nelogické a sú proti zdravému rozumu. Je vtipné, keď v TV sledujeme priame prenosy Superstar alebo vidíme členov vlády a konzília, ktorí sami nedodržujú opatrenia. Ľudia sa môžu tlačiť v interiéroch nákupných centier, fabrík alebo škôl ale deťom a všeobecne ľudom zakazujeme posilňovať si svoju prirodzenú imunitu, rozvíjať svoje fyzické schopnosti a športovať na veľkých plochách v exteriéri.
Čo sa týka konkrétne mládežníckeho športu a futbalu, tak vidíme, že v zahraničí to ide a dokonca som už aj zachytil správu, že niektoré mladé talenty pôjdu hrať a trénovať do zahraničných klubov, a tak nastane odliv talentovanej mládeže zo Slovenska. Ak sa nemýlim, tak z okolitých štátov sme na tom permanentne najhoršie, čo sa týka opatrení, ktoré sa týkajú športu. Bohužiaľ to vyzerá tak, že športovým zväzom, splnomocnencovi pre šport a ľudom, ktorí by mali za tieto veci bojovať je to viac-menej jedno. Česť výnimkám.
Pohyb je zvlášť pre deti veľmi dôležitý. Ťažko budú pohybovo zdatné pokiaľ ten pohyb mať prosto nebudú. Je to takisto o návykoch a pokiaľ deti nemôžu hrať a trénovať alebo je to neustále prerušované, tak existuje riziko, že ich to proste prestane baviť, pretože v tom nebudú vidieť zmysel. Dôsledok tohto všetkého sa ukáže postupom času, keď uvidíme koľko deti a hráčov pri futbale ostane v dlhodobom horizonte. V tejto dobe je veľmi ľahké aby deti nahradili futbal niečím iným, čo bude pre ich zdravie možno menej prospešné a teda absolútne nesúhlasím s tým čo sa tu deje. Bojím sa, že tým utrpí jednak početnosť ale i kvalita mládeže.
Pamätám si, že keď si prišiel na prvý tréning tak to bolo v mikine MŠK Žilina a decká sa ma pýtali či ten tréner prišiel zo Žiliny. 😀 Kto ťa pozná už dlhšie tak vie, že tak chodíš bežne, keďže si veľkým fanúšikom Žiliny. Ako sa u teba zrodil a vyvíjal tak silný fanúšikovský vzťah k tomuto klubu?
V prvom rade som rodákom zo Žiliny a som na to patrične hrdý. Som patriot a Žilinu ako mesto milujem a vždy ju budem pokladať za svoj domov. Preto je to pre mňa prirodzené a pokladám to za takú moju súčasť. Nech som žil kdekoľvek, vždy som rád dal najavo odkiaľ pochádzam. Prvýkrát som navštívil zápas MŠK asi v roku 2002 alebo 2003, keď štadión ešte nebol v súčasnej podobe a pamätám si starú tribúnu. Asi toto bol taký spúšťač a prvý kontakt s klubom.
Lepšie si už pamätám môj druhý zápas v roku 2009 proti Dubnici, ktorý som si doslova vymodlil a veľmi som chcel na ten zápas ísť, keďže bolo aj vstupné zadarmo. V tej dobe som už hltal všetky novinové články a všetky novinky v Žilinskom večerníku a Denníku Šport ohľadom MŠK a mal som už vtedy super prehľad. Dokonca som si žilinských futbalistov kreslil a vystrihoval. 😀
V tomto zápase debutoval Heco Dúbravka, ktorého prišla podporiť hlučná skupinka jeho kamošov, ktorá sedela pod nami. Celých 90 minúť som počul len podpichovačky smerom k Hecovi. 😀 Vtedy by som asi nepovedal, že z Dúbravku vyrastie svetový brankár. Ďalším debutantom bol mladučký, na hrote hrajúci Babatounde Bello, ktorý vsietil dva góly. No a v konečnom dôsledku sa vtedy so Žilinou lúčil Benjamín Vomáčka, ktorý bol srdciarom a jeho rozlúčka bola pomere emotívna. Pamätám si aký som bol nadšený, keď som si s ním mohol pri ďakovačke podať ruku a bol to pre mňa neuveriteľný zážitok.
Postupom času sa môj vzťah k MŠK ešte prehlboval a začal som navštevovať zápasy častejšie a častejšie a neskôr aj sám s kamošmi, čo vlastne platí doteraz. Kto ma pozná vie, že nemám problém vycestovať za Žilinou hocikam a veľakrát som sa podujal na cesty, kedy sme sa v sektore hostí stretli v pár kusoch. To ťa proste musí baviť.
Na moje prekvapenie značku MŠK poznali na viacerých miestach a občas to prinieslo aj úsmevné situácie. Na dovolenke na Zrće to bol napríklad jeden nemec z Berlína, ktorý spomínal, že pravidelne chodí na Slovensko a vždy aj na zápasy MŠK, že bol viackrát na lige ale aj na Lige Majstrov v roku 2010, a že má veľmi rád Žilinu a Slovensko. Mal veľmi dobrý prehľad a poznal históriu klubu i jeho súčasnosť. Poznal rivalov a pomery v našom futbale. Doteraz sme zostali v kontakte.
Ďalším takýmto prípadom bol barman, fanúšik Dinama Záhreb, ktorý poznal Žilinu najmä vďaka tomu, že v minulosti vyradila ich najväčšieho rivala Hajduk Split. Takisto poznal aj Milana Škriniara, kedže sa mu páčil aj Inter Miláno a vedel, že Škriniar vzišiel zo žilinskej akadémie. Nakoniec sme slušne podebatovali. Takýchto príhod je viac, a len to potvrdzuje to, že futbal je celosvetový fenomén a značka MŠK je známa aj vo svete.
Hypoteticky, keby si sa ďalej rozvíjal vo svojej trénerskej kariére a jedného dňa by prišla ponuka z MŠK Žilina na trénovanie povedzme nejakej kategórie, prijal by si ju? 😀
Pri tejto otázke som sa úprimne pousmial, pretože je to naozaj iba v rovine teórie ale úprimne…. Ja by som pre MŠK dokázal pracovať na hocakej pozícii.. Bolo by to pre mňa splneným snom a odovzdával by som maximum. S klubom fanúšikovsky žijem na dennej báze. Samozrejme, by to ale záležalo aj od toho či by sa zhodovali moje predstavy s tými klubovými, pretože každý tréner má nejaké svoje metódy, postupy a svoju víziu s akou chce pracovať, takže by to záležalo určite aj od toho. Občas viem pomerne tvrdo skritizovať súčasné pomery v žilinskom futbale a neviem či sa práve to v dnešnej dobe nosí a či by som si za to zaslúžil nejakú ponuku. 😀
Máš nejaký odkaz pre svojich zverencov alebo ich rodičov?
V prvom rade by som chcel všetkým popriať šťastné a veselé Vianoce a šťastný nový rok 2022. Mojim zverencom prajem bohatého Ježiška a veľa energie a entuziazmu do ďalšej práce a trénovania, pretože futbal je hlavne o tvrdej práci, chcení a disciplíne.
Odkázal by som im, že ak chcú vo futbale niečo dosiahnuť musia futbalu veľa obetovať a robiť všetko na 100%. Futbal človek neoklame a pokiaľ si budú veci zľahčovať alebo sa nebudú sústrediť na to čo majú robiť, len veľmi ťažko sa budú vo futbale zlepšovať.
Rodičom chcem popriať veľa trpezlivosti a hlavne by som im chcel odkázať aby svoje deti v rámci možnosti podporovali či už slovne alebo svojou prítomnosťou na zápasoch. Nie je nič lepšie, ako keď dieťa cíti podporu a vie, že rodičia sa zaujímajú o to, čomu sa venuje a môže pred nimi ukázať to, čo natrénovalo.
