Úspešné obdobie na všetkých frontoch, ktorému chýbala už len jedna čerešnička v podobe majstrovského titulu s Domanižou má za sebou Matej Vápeník. Ak by som ho tu ale v úvodných riadkoch chcel predstaviť „len“ ako futbalistu Domaniže, bolo by to trochu málo. Matej toho v uplynulom období toho totiž stihol podstatne viac. Vyštudovať FTVŠ, trénovať majstrov Slovenska v trnavskom Spartaku, byť najlepším kanonierom ligy v malom futbale…. A skoro aj majstrom V. ligy s Domanižou. Napriek tomu, že toto sa napokon nepodarilo z nasledujúcich riadkov pochopíte, že partiu v Domaniži by Vápno za nič nevymenil.
Keď už sme ale mali možnosť sa porozprávať, tak sme sa nevenovali len Domaniži ale všetkým vyššie spomínaným zaujímavým témam. Snáď vás teda náš spoločný rozhovor zaujme.
Začnime tam, kde sme sa aj my dvaja vlastne prvýkrát stretli – v Domaniži. Ako si spomínaš na svoj príchod, akú partiu si tam našiel a naplnili sa tvoje očakávania?
V tom období som hrával za Rovinku pri Bratislave, ale úprimne – veľmi som sa na ihrisko nedostal. Preto som sa po pol sezóne rozhodol nájsť si niečo iné. Nižšiu ligu, kde by som mal viac priestoru a šancu pravidelne hrávať.
Nikto ma síce priamo neoslovil, ale zobral som to do vlastných rúk. Napísal som Marekovi Kvašayovi (ktorý v tom čase hral za Domanižu), aby sa opýtal trénera, či by som mohol prísť na tréning. Vedel som, že z tímov, ktoré sú v okolí Považskej Bystrice robí Domaniža futbal naozaj dobre – sú tam kvalitní hráči, výborný tréner a hlavne skvelá partia. Aj preto som oslovil práve Mareka.
Očakávania som mal vysoké – chcel som dobrý futbal, zázemie a ľudsky fungujúci kolektív. A môžem povedať, že to všetko sa do bodky splnilo. Chalani ma medzi seba hneď zobrali, aj keď s mojou tréningovou dochádzkou to nebolo úplne ideálne – keďže som študoval v Bratislave, nemohol som chodiť na tréningy pravidelne. Vždy som však absolvoval aspoň piatkový tréning a cez víkend zápas.
Bol som nadmieru spokojný. Miňo (tréner Milan Svoboda) mi dával dôveru aj v zápasoch, hoci to bolo často na pozíciách, ktoré boli defenzívnejšie, než na aké som bol počas kariéry zvyknutý. Ale hlavné bolo, že som mohol byť na ihrisku a pomôcť tímu.
Hovoríš, že kvôli škole si nemal moc čas trénovať. Dokonca potom prišlo zranenie, ktoré ťa na dlhú dobu vyradilo. Ale aj počas toho obdobia si bol stále na zápasoch, stále si chcel byť súčasťou mužstva. V tejto sezóne si sa vrátil na trávnik a prijal si rolu v mužstve, že často neodohráš viac ako 15–20 minút. Má tá partia okolo takú silu, že chceš byť stále jej súčasťou, aj keď toho hracieho času je menej?
Presne ako hovoríš – najviac je to o sile tej partie. A o tom, že chalani aj tréner sa mi ani raz neotočili chrbtom, hoci som na rok a pol vypadol kvôli zraneniu. Tréner mi nikdy nepovedal, že už so mnou nepočíta, aj keď som takú dlhú dobu ani nehrával, ani netrénoval.
A hlavne – mňa to s tými chalanmi jednoducho baví. Vždy ich rád vidím a aj keď dostanem len 15-20 minút, som za každú minútu na ihrisku vďačný.
Poďme trochu k tejto sezóne – stali ste sa jesenným majstrom, a to napriek tomu, že jeseň bola trochu turbulentnejšia. Bol tam moment, kedy prišlo k zmene trénera, a to v čase, keď ste boli na treťom mieste čo sa len tak nevidí. Myslíš si, že táto zmena tímu pomohla?
Určite to bola zmena, ktorá neublížila – a všetci to mohli vidieť na dosiahnutých výsledkoch aj na samotnej hre. Malo to pozitívny vplyv na celé mužstvo, keďže na lavičku prišiel staronový tréner (Milan Svoboda), ktorý mužstvo veľmi dobre pozná, a zároveň aj mužstvo pozná jeho. Nikto sa nemusel s nikým zoznamovať a mohlo sa pokračovať v nastolenom trende.
Napokon sa do posledného kola hralo o titul. Ten ste napokon nezískali a skončili druhý o bod za Hornou Krúpou. Keď sa ohliadneš za celou sezónou, dalo sa z tvojho pohľadu niečo spraviť lepšie alebo o všetkom jednoducho rozhodlo to zaváhanie v predposlednom zápase s Brvnišťom?
Dve kolá pred koncom sme to mali vo vlastných rukách. Ak by sme ani raz nezaváhali, dnes by sme sa tešili z titulu. Žiaľ, všetko sa to zlomilo v zápase s Brvnišťom, s ktorým nám dlhodobo nie je súdené vyhrať.
V tom zápase sme boli jednoznačne lepším mužstvom. Mali sme neuveriteľné množstvo šancí, ale akoby niekto tam hore nechcel, aby sme nad nimi vyhrali. V tom zápase by sme nedali gól ani do ďalšieho dňa. Aj keď….. napokon sme ho dali. Znížili sme v úplnom závere ale súper nás potrestal z dvoch svojich príležitostí.
Aj keď šanca bola po tej prehre už len minimálna, stále sme verili, že Krúpa môže zakopnúť v poslednom zápase proti Kvašovu. Žiaľ, nestalo sa.
Titul nám napokon ušiel po celej sezóne o jediný bod a práve to všetkých mrzelo najviac.
Aké pocity vtedy idú v hlave hráča, keď vieš, že po celej náročnej sezóne ste boli tak blízko ale nevyšlo to?
Možno rozmýšľaš práve nad tým či sa niečo počas sezóny dalo spraviť lepšie, ale úprimne – ale každý z nás dal do toho 100% v rámci svojich možností a jednoducho to nevyšlo. Žiaľ, víťaz mohol byť len jeden a tým bola Horná Krúpa.
Prejdime teraz k tvojej trénerskej kariére v Spartaku Trnava. Začnime pri kategórii U9, kde si pôsobil ako asistent trénera. Ako si sa dostal k tejto príležitosti?
Keď som hrával v Rovinke, začal som popri tom trénovať najmenších – konkrétne kategóriu U7. V tom období sa konal kurz v spolupráci s Coerver Coaching, vďaka ktorému som sa mohol zúčastniť ako tréner na letných týždenných kempoch.
Krátko po skončení týchto kurzov (absolvoval som dva) sa stalo, že na jednom Coerver kempe v Trnave chýbal tréner. Kolega sa ma opýtal, či by som ho nemohol zaskočiť. Samozrejme, neváhal som a súhlasil – bola to výborná príležitosť.
Počas toho týždňa som mal možnosť spoznať aj trénerov zo Spartaka Trnava. Ku koncu kempu sa ma jeden z nich, Michal Gazdík (vtedy hlavný tréner U8), opýtal, či by som nechcel pôsobiť ako asistent pri U9 v ďalšej sezóne.
Dlho som nepremýšľal – povedal som si, že taká možnosť sa neodmieta. Klub s takým menom a bohatou históriou je pre mladého trénera veľká výzva aj česť. Ponuku ísť trénovať do Spartaka som teda prijal.
Bol som s tebou na jednom turnaji v Žiline, kde bolo pomerne jasne vidieť, že Spartak a Slovan boli výkonnostne odskočené od tímov ako Žilina či Baník Ostrava. Zaujímalo ma, prečo to tak je… Je možné, že v niektorých kluboch sa nekladie na kategórie prípraviek až taký dôraz?
Je to najmä o nastavení v klube. Každý klub to môže riešiť inak – V Spartaku sa kladie dôraz už na prípravky, zatiaľ čo v iných kluboch to môže byť až o niečo neskôr.
Už v týchto kategóriách sa vyberajú najlepší chlapci, a to nielen z Trnavy, ale aj z okolia. Hráči si od útleho veku prechádzajú procesmi, ktoré sú v klube nastavené – ako je napríklad Coerver. Je to dlhodobý proces, ktorý sa prejaví neskôr – a čím viac hráčov si tým prejde už v prípravkách, tým silnejšia je potom základňa a je to dôležité aj pri ich individuálnom rozvoji.
Je pre mladého začínajúceho trénera dôležité aby si prešiel aj týmito kategóriami, kým sa dostane k trénovaniu starších ročníkov?
Podľa môjho názoru to trénerovi, ktorý si tým prejde určite dá niečo viac do trénerskej kariéry. Práca s deťmi je v niektorých aspektoch náročná a úplne iná ako s dorasteneckými kategóriami alebo mužským futbalom. Osobne poznám veľa trénerov, ktorí najskôr pôsobili v kategórií prípraviek a potom sa posunuli do dorasteneckého a mužského futbalu ale určite sa nájdu aj tréneri, ktorí takúto postupnosť neabsolvovali a sú z nich skvelí tréneri na tej najvyššej úrovni.
V čom sú najväčšie špecifiká práce s deťmi z pohľadu trénera? Je to aj o zodpovednosti odovzdať im tie základy naozaj kvalitne?
Všetko sa rieši hernou formou, je tam minimum taktických vecí – aj keď v Trnave sa už aj v týchto kategóriách trochu riešia. Tréningy sú vedené zábavnou formou aby sme udržali pozornosť detí. Takisto sú do procesu pridané aj iné športy aby nebolo všetko zamerané len na futbal.
Určite je to veľká zodpovednosť pretože práve v tomto veku sa deti učia najviac a to čo sa naučia si potom ponesú ďalej celú svoju kariéru. Z môjho pohľadu by teda pri kategóriách U9/U10/U11 tréneri, ktorí tomu naozaj rozumejú, keďže im dávajú základy, z ktorých tie deti budú ťažiť celý život. Často krát to však na Slovensku tak nie je – a dlho ani nebude. Tu sa totiž často hľadajú tréneri, ktorí budú trénovať za čo najmenšie finančné ohodnotenie aby mal tie deti vôbec kto trénovať.
Následne si zamieril ako asistent trénera k dorasteneckej kategórií U16 čo vyzerá ako veľký skok, predsa ten futbal v kategórií dorastu je už o niečom inom. Ako si zvládol tento prechod, nechýbal ti možno taký medzikrok, napríklad pôsobenie pri nejakej žiackej kategórií?
Určite to bol veľký skok ale ponuka ísť trénovať, do takej kategórie sa neodmieta. Dovolím si tvrdiť, že ten medzikrok mi až tak nechýbal. Mal som už v tom čase vyštudovaného bakalára na FTVŠ a aktívne hrávam futbal, aj keď nie na tej najvyššej úrovni, takže tie poznatky, ktoré som vedel zužitkovať tam boli. Je pravda, že som musel zamakať a veľa vecí sa naučiť, lebo to bolo niečo úplne nové. Učil som sa rýchlo a hlavne som sa veľmi veľa naučil pri trénerovi Adamovi Chorvathovi, ktorý si ma do U16 vtedy vytiahol za čo mu ďakujem.
V práve skončenej sezóne a tvojej druhej sezóne pri doraste, keď ste sa s tímom posunuli do kategórie U17 ste sa stali majstrami Slovenska. Vyhrali ste súťaž s deväťbodovým náskokom pred Žilinou. Aká bola tá majstrovská sezóna z tvojho pohľadu?
Majstrovská sezóna bola vynikajúca. Jesenná časť bola neskutočná, až na jednu prehru v Dunajskej Strede, kde nás súper takticky prehral. Ku koncu jesennej časti sme zaznamenali aj vysoké výhry čím sme sa dobre naladili na prechodné obdobie a zimnú prípravu.
Jarná časť sezóny bola už o niečo slabšia, hlavne vplyvom zranení, keď sa nám zranili dvaja najproduktívnejší hráči a keďže šírka kádra nebola veľká, tak sme to občas na zápasy museli „lepiť“ ako sa dalo. Za kľúčový zápas sezóny považujem domáce víťazstvo nad Dunajskou Stredou, kde sme dobre zareagovali na domácu prehru proti Žiline, ktorá bola vtedy za nami na druhom mieste.
Aj napriek nie úplne presvedčivým výsledkom a vďaka stratám bodov Žiliny v závere sezóny sme to dotiahli do úspešného konca.
Aké sú emócie trénera po takomto úspechu?
Po tom ako sme sa stali majstrami nám všetkým padol kameň zo srdca. Bol som naozaj rád, že sa nám to podarilo kvôli chalanom. Tento tím bol totiž predtým dvakrát na druhom mieste ako v U15 tak aj o rok v U16. Bola to zaslúžená odmena za ich prácu počas dvoch sezón pretože na každom tréningu makali, chceli sa zlepšovať, posúvať sa vpred a išli za cieľom, ktorý sme si spoločne pred sezónou stanovili.
Emócie boli samozrejme obrovské a tešilo to aj mňa ako asistenta trénera, že som mohol byť súčasťou realizačného tímu, ktorý získal titul v dorasteneckej kategórií. Jediné čo ma mrzí je, že ako majster sme neodohrali zápas o majstra Česka a Slovenska medzi víťazmi z týchto dvoch krajín v kategórií U17. Bola by to krásna bodka za našou dvojročnou spoluprácou.
Stali ste sa majstrami, takže káder mal určite kvalitu. Boli tam určite aj hráči, ktorí majú reálnu šancu stať sa profesionálmi a možno ich už o pár rokov uvidíme behať po ligových trávnikoch….
Určite sú tam hráči, ktorí majú potenciál stať sa profesionálnymi futbalistami. Človek nikdy nevie kedy si môžu pripísať prvé štarty či už za Malženice alebo dokonca za áčko Trnavy. Preto sme im stále prízvukovali aby svedomito pracovali na každom tréningu ale aj mimo neho a na každom zápase nech zo seba dajú sto percent. Čaká ich ešte dlhá cesta a je len na nich ako sa s tým vysporiadajú.
My tréneri sme na to aby sme im na tej ceste pomohli. Verím, že sme ich niečo naučili a že si od nás niečo zobrali. Budem ich sledovať aj naďalej a fandiť im na ich ceste, lebo sú to skvelí futbalisti a skvelí ľudia.
A aké sú tvoje osobné trénerské ambície s výhľadom do budúcnosti?
Najviac ma to ťahá k tomu čo som vyštudoval a to je kondičné trénerstvo. Bohužiaľ sme na Slovensku, kde sú tréneri podpriemerne finančne ohodnotení. Preto som sa rozhodol na dobu neurčitú pokiaľ by neprišla nejaká adekvátne ohodnotená ponuka nepokračovať vo futbale ako asistent či kondičný tréner. Mrzí ma to ale na Slovensku sa tým uživiť jednoducho nedá. Keby som ale mal na výber určite by to boli nejaké dorastenecké kategórie alebo muži.
Ty si tento rok ako sme spomínali dokončil aj magisterské štúdium na FTVŠ v odbore kondičné trénerstvo. Ak niekto práve teraz niekto zvažuje túto školu odporučil by si mu ju?
Ja môžem zhodnotiť jedine štúdium kondičného trénerstva. Ak niekto chce získať najvyšší piaty stupeň vzdelania v oblasti kondičného trénerstva, tak inak ako vyštudovaním magisterského stupňa štúdia ho ani nezíska.
Čo sa týka samotného štúdia, určite mi to dalo veľa. Hlavne skvelých ľudí, zážitky, skvelých profesorov ale aj veľa poznatkov, na ktorých môžem do budúcna stavať.
Keďže sa ale na tú školu nie je až také ťažké dostať, tak z nej vychádza veľa trénerov či už kondičných alebo futbalových ale pre to aby sa človek následne uchytil a vyčnieval z radu musí veľmi veľa študovať aj mimo školy a vzdelávať sa. Tá škola ti vie dať len základy, takže ak sa niekto rozhoduje či ísť na takúto školu alebo nie – odporučil by som mu túto školu ale s tým, že je treba sa vzdelávať aj individuálne popri tom čo sa učí v škole!
Keď už spomíname všetky tvoje tohtoročné úspechy – nemôžeme opomenúť malý futbal kde si bol mimoriadne úspešný. S tímom Real Coholics ste v rámci Top ligy v malom futbale postúpili do prvej ligy, stal si sa najlepším strelcom a dokonca si sa dostal do zostavy sezóny… Je aj malý futbal niečo čo ti pomáha udržať sa v kondícií pre ten veľký a možno spôsob ako zostať v kontakte s loptou?
Malý futbal ma začal neskutočne baviť. Máme tam skvelú partiu a beriem to presne tak ako hovoríš, keďže individuálne trénovať môžem ale s tou loptou je to už horšie, takže aspoň tu si to viem pripomenúť.
Bola to moja prvá sezóna a bola nadmieru úspešná. Hlavný cieľ, ktorý sme si pred sezónou dali bol postup späť do prvej ligy a to sa nám podarilo, čo ma teší najviac. To, že sa stanem najlepším strelcom som vôbec nečakal pretože zo začiatku to tak vôbec nevyzeralo ale s pribúdajúcimi zápasmi to tam začalo padať. Takže to, že som sa stal najlepším strelcom a dostal som sa aj do zostavy sezóny ma milo prekvapilo a bola to pekná čerešnička na torte za úspešnou sezónou a zároveň pekné vyvrcholenie môjho úspešného obdobia. 🙂
Na záver už len otázka, ktorá zaujíma všetkých fanúšikov v Domaniži. Môžu sa na teba tešiť aj v budúcej sezóne?
Kvôli práci ostávam v Bratislave ale fanúšikovia Domaniže sa na mňa môžu tešiť na zápasoch! Tak isto sa ja teším na nich pretože sú skvelí. Dúfam, že aj v novej sezóne nám budú fandiť ako doteraz!
