Dnes vám prinášam rozhovor so zástupcom mladej nastupujúcej generácie futbalistov, brankárom Maximiliánom Rybárom, ktorého futbalová kariéra bola spojená zatiaľ hlavne s klubom FK Rajec. Je to však jeden z hráčov, ktorý naplno využíva možnosť stiredavých štartov, ktoré mu umožnili pôsobiť tiež v Zbyňove alebo momentálne v mladšom doraste Považskej Bystrice.
V Rajci dúfajú, že sa im po rokoch opäť podarí v jeho osobe vychovať kvalitného brankára pre prvé mužstvo. Jeho ambície sú však vyššie. O jeho cieľoch, ako aj o mnohých ďalších témach sa už viac dočítate v samotnom rozhovore.
Ako si spomínaš na svoje futbalové začiatky?
S futbalom som začal, keď som mal asi 8 rokov. Išiel som raz s bratom na bicykli po meste a niekde sme našli vyvesený plagát, kde bolo napísané kedy sú tréningy mladších žiakov a kto má záujem môže si to prísť skúsiť. Keďže aj moji bratia hrávali futbal, zaujalo ma to. Tak som začal svoju kariéru v mladších žiakoch Rajca pod vedením pána trénera Kumančíka. Zo začiatku som hrával v útoku, kde som vydržal asi rok.
Ako sa z teba stal brankár?
Na jednom turnaji prípraviek, sme nemali brankára a niekto musel ísť do brány. Ponúkol som sa teda, že pôjdem ja. Prvý zápas mi vyšiel, vychytal som všetko. Na celom turnaji som bol napokon vyhodnotený za najlepšieho brankára, dostal som najmenej gólov, myslím, že iba dva za celý turnaj.
Vtedy bol na turnaji s nami Tomáš Kiš (vtedajší tréner dorastu a hráč A-mužstva), ktorý mi povedal, aby som sa začal viac venovať chytaniu a odvtedy som chytával na týchto turnajoch. Neskôr som sa postupne dostal aj do brány mladších žiakov, kde som sa najskôr striedal so starším spoluhráčom, keď ten odišiel ku starším žiakom stala sa zo mňa jednotka. V starších žiakoch som sa stal jednotkou po tom čo Tomáš Moskáľ odišiel do Juventusu Žilina. Keď som u starších žiakov začínal mal som len 11 rokov a chytal som za nich až do konca minulej sezóny.
Ako si spomínaš hlavne na tie začiatky u starších žiakov, keď si stál naozaj ako malý chlapec vo veľkej bráne?
Začiatky v tejto kategórií boli veľmi ťažké, bolo to asi moje najťažšie futbalové obdobie. Bol som malý, brána bola veľká, takže to vyzeralo asi tak, že čo strela pod brvno, to gól. Čo strela na mňa, to gól. Nevedel som tak dobre chytať, loptu, hádzať sa. Boli tam chalani o dve-tri hlavy vyšší odo mňa, takže aj v osobných súbojoch po centroch som bol bez šance. Nezabalil som to a postupom času sa to lepšilo. Stále som trénoval a chytával. Pred dvoma rokmi som sa vytiahol aj poriadne do výšky a momentálne patrím k najvyšším hráčom v mužstve, takže teraz mi už výška nerobí žiadny problém. V tom čase to ale bolo naozaj veľmi ťažké.
V tom období, keď som začínal u starších žiakov sme napokon aj vypadli z II.ligy. Mal som 11 rokov a nastupoval som v bráne proti tímom, ktoré často tvorilo 90% 15-ročných chalanov. Spoluhráči nemali vtedy ešte vo mne oporu a nemali vo mňa ani dôveru.
Napriek tomu, si stále dával do tréningov maximum, a dúfal, že situácia sa zlepší?
Snažil som sa trénovať každý týždeň 3-4 krát do týždňa, potom sa mi naskytla možnosť ísť na striedavý štart do Zbyňova, takže som mal väčšinou cez týždeň 3 tréningy a 2 zápasy. Neskôr som trénoval aj v Považskej Bystrici, kde sa trénovalo každý deň okrem štvrtka. Tam som mal aj dni kedy som trénoval ráno aj poobede. Takže som na sebe makal a vždy som dúfal, že budem lepší a lepší.
Spomenul si aj striedavý štart v Zbyňove. O striedavých štartoch sa viedli diskusie či sú pre hráča prospešné alebo nie. Ako to vidíš z tvojho pohľadu?
Striedavý štart by som určite odporúčal. Zdokonaľujete sa každým jedným zápasom alebo tréningom. Určite je lepšie si ísť zašportovať ako sedieť doma pri mobile. Pre mňa to bolo veľmi dobré. Napríklad, v tej súťaži súperi nenapádali tak ako v III.lige, takže som si tam určite zdokonalil hru nohou a nebál som sa ísť ani do súboja, čo by som si v Rajci alebo v Považskej v tom čase určite nedovolil, keďže by tam hrozila nebezpečná strata lopty.
Mňa futbal baví. Ak je niekto taký, že, každý víkend fajčí, pije a hrá futbal len z dlhej chvíle s kamarátmi, pre srandu, takému človeku by som asi striedavý štart neodporúčal. Na druhej strane, ten koho futbal naozaj baví a chce sa zdokonaľovať, pre toho je to určite veľká výhoda.
V Zbyňove som mal dobré podmienky. Po každom zápase sme mali niečo pripravené, kolektív bol výborný, bolo tam naozaj veselo aj počas ciest na vonkajšie zápasy. Občas som si pohundral, keď som musel vstávať ešte aj v nedeľu ráno ale to trvalo tak päť minút, kým som sa prebral. Potom som mal už len radosť z toho, že idem zase hrať zápas a že môžem byť s kolektívom. Určite to neľutujem.
Momentálne okrem dorastu Rajca pôsobíš opäť na striedavom štarte tentoraz v Považskej Bystrici. Ako si sa tam ocitol?
Začiatkom januára minulého roka sme tam hrali so staršími žiakmi Rajca prípravný zápas. Prehrali sme síce 3:1 ale myslím si, že vtedy som podal naozaj dobrý výkon. Hneď po zápase za mnou prišiel tréner Považskej aby mi pogratuloval k výbornému výkonu a všetko sa to vyvinulo tak, že hneď na ďalší týždeň som tam bol na tréningu. Oproti Rajcu to bol obrovský rozdiel, keďže nás tam vtedy bolo v šatni asi 25. Chalani, ktorí by možno v Rajci boli najlepší zo všetkých, tak takým sa tu ani neušiel dres. Bola to ďalšia nová skúsenosť, ocitol som sa niekde o dva levely vyššie ako dovtedy. Trénoval som tam v tú zimu asi mesiac, chodili sme na prípravné zápasy do Karvinej, Ostravy alebo Zlína. Takže som z Rajca odchádzal niekedy o ôsmej ráno a vracal sa niekedy o desiatej večer. Bolo tam kopec srandy, tieto cesty boli naozaj super, stále na to spomínam.
Napokon si tam ale začal hrávať súťažne až v kategórií mladšieho dorastu…
V minulej sezóne som mal ešte stále striedavý štart v Zbyňove, a tak som do Považskej už ísť nemohol. Viacmenej som to už potom aj prestal riešiť. Po konci sezóny však Považská kontaktovala môjho otca, vlastne, volali mu takmer dennodenne, že by ma tam chceli vidieť a chceli by aby som za nich hrával. Veľmi si to vážim, že sa ozvali aj po tom pol roku.
Takže teraz som na striedavom štarte v Považskej Bystrici ale už za kategóriu mladšieho dorastu, kde som sa stal jednotkou. Všetko je super, jedine to cestovanie je občas na nervy, keďže spoje medzi Rajcom a Považskou Bystricou nie sú ideálne. Občas boli chvíle, keď som naozaj nevedel ako to urobiť s cestovaním ale vždy som našiel nejaké riešenie. Inak je to fajn, sme štvrtý v tabuľke III.ligy dorastu, kolektív je super, takže to vnímam len pozitívne.
Ktorý klub je teraz pre teba teda číslo jedna? Rajec alebo Považská Bystrica?
Číslo jedna je asi Rajec, keďže je to môj materský klub, ale v Považskej je to iný level. Tam sa vám nestane niečo také ako tu, že prídu na tréning traja dorastenci. Je tam 18 chalanov a úplne iná atmosféra. Je tam smiech, a keď po sebe kričíme, tak len v dobrom. Nepočuli by ste tam, že niekto podceňuje svojho spoluhráča, čo sa mi tu tiež stalo, keď sa mi nevydaril nejaký zápas alebo zákrok. Je tam celkom iná disciplína. Ďalšia vec je, že túto nedeľu už máme v Považskej po sérií prípravných zápasov prvý majstrák, zatiaľ čo v Rajci sme nemali ešte ani jeden prípravný zápas.
Klub číslo jedna je pre mňa asi stále Rajec, keďže tam za tých 7 rokov poznám naozaj všetkých ľudí od hospodára cez hráčov až po všetkých trénerov, zatiaľ čo v Považskej poznám svojich spoluhráčov a trénera. Je tam strašne veľa ľudí, je to úplne iné.
Zúčastňuješ sa okrem tréningov s mužstvom aj špecializovaných brankárskych tréningov?
Keď som trénoval v Považskej so staršími žiakmi mávali sme aj brankárske tréningy, kde boli špeciálne cvičenia so špeciálnymi pomôckami. Brankárske tréningy tam má aj mladší dorast, avšak tých sa nezúčastňujem, keďže mi to nevychádza kvôli škole. Pred každým zápasom napríklad absolvujeme aj kvalitnú takmer hodinovú rozcvičku čo značí, že je to tam naozaj na vysokej úrovni a som rád, že mám možnosť tam chytávať.
V Rajci už častejšie ako s dorastencami trénuješ s mužmi. Ako to zvládaš?
Bola to pre mňa veľká zmena. Prakticky pred pol rokom som ešte chytal za žiakov. Zrazu prídete do dorastu čo je taktiež zmena a ani sa nenazdáte a za pol roka pravidelne trénujete s mužmi. Dokonca som nastúpil už aj v prípravnom zápase, ktorý sme vyhrali 4:1. Je to riadny rozdiel. Strely sú samozrejme silnejšie a presnejšie aj štýl hry je celkovo iný. Počet chýb je oproti tým mladším kategóriám minimálny. Je to pre mňa neuveriteľné, že ma muži zobrali do prípravy a dali mi tak možnosť zdokonaľovať sa. Je samozrejme niečo iné chytať strely na dorasteneckom a mužskom tréningu. Viacmenej som si už na tieto tréningy zvykol, aj keď niekedy je to ťažké. Sú to skúsení futbalisti, ktorí o sebe dobre vedia a ja ich nemám ešte na toľko prečítaných. Do tréningov však vždy dávam maximum a robím všetko čo je v mojich silách aby som na nich chytal čo najlepšie.
Aké sú tvoje ciele do budúcna?
Čo sa týka mojich cieľov do budúcnosti tak to je hlavne posun do nejakého ešte lepšieho klubu. Na Slovensku asi MŠK Žilina. Určite by som chcel hrať futbal profesionálne a niekedy by som si chcel zahrať aj v zahraničí.
Ste viacmenej taká futbalová rodina, keďže aj tvoji bratia sa venovali či venujú futbalu. Rozprávate sa doma o futbale, analyzujete tréningy, zápasy alebo si dávate navzájom nejaké rady?
Čo sa týka tohto tak na tréningu sú to viacmenej len také bratské podpichovačky, ale že by sme to nejako analyzovali alebo nebodaj dávali jeden druhému rady tak to nie. Každý hráme na inom poste a snažíme sa hrať najlepšie ako vieme.
Ako u vás doma vyzerá sledovanie El Clasica, keďže viem, že ty si fanúšik Barcelony a tvoj brat Dominik zas veľkým fanúšikom Realu?
Sledovanie El Clasica je u nás veľmi zaujímavé, keďže môj brat je srdcom Madridista, má vlastne všetko – dresy, šálky, vankúše, štamprlíky, všetko vo farbách a s logom Realu. Ja som fanúšikom Barcelony takže pri týchto zápasoch vládne doma napätie a samozrejme lepšie ho zvláda ten, ktorého tím práve vyhráva. Hoci sme posledné El Clasico prehrali, ja som si už dnes istý tým kto bude šampiónom La Ligy a musím sklamať môjho brata, Real to nebude.
Tvoji bratia hrali na seniorskej úrovni v tretej či štvrtej lige, momentálne to vyzerá, že to máš sľubne rozbehnuté na to aby si tieto méty minimálne vyrovnal, možno aj prekročil….
Bol by som extrémne rád, keby sa mi to podarilo dotiahnuť z mojich súrodencov najďalej. Keby som to dotiahol už čo i len do tej tretej ligy mužov, čo je riadne vysoko, bolo by to super. Mojím snom je ale ako som už hovoril, keby si ma všimol taký klub ako je Žilina a tam by som sa presadil a neskôr sa odtiaľ dostal do zahraničia.
Maxovi ďakujem za tento rozhovor a samozrejme prajem v budúcnosti veľa úspechov.
