Adepta na prvý rozhovor v roku 2022 som nemusel hľadať dlho. Písal som tu o ňom už niekoľkokrát ale zatiaľ sa mi ho nepodarilo vyspovedať, aj keď som to mal dlho v pláne a popravde sa sám čudoval, že sme to ešte doteraz neabsolvovali. Nie je ním nik iný ako tréner futbalistov TJ Partizán Domaniža Milan Svoboda.

Keďže Miňo nie je žiadny nováčik čo sa týka rozdávania rozhovor aj v tomto prezradil veľa zaujímavého. Okrem jeho pôsobenia vo futbalovom klube v Domaniži či už ako hráča alebo trénera bola reč aj o Footgolf teame Domaniža, ktorého je taktiež členom a stál pri jeho vzniku. 

Pochádzaš z Handlovej ako si sa vlastne dostal do Domaniže a ako sa stalo, že si tam zostal? 

Do Domaniže som sa dostal vďaka povinnej vojenskej službe, ktorú som absolvoval v Rašove. Tam som sa stretol s Alešom Lagínom, ktorý ma dotiahol do Domaniže. Po vojne som sa ešte na pol roka vrátil do Handlovej, no po polroku ma Domaniža kúpila a odvtedy som tu. Už je to 21 rokov. V Handlovej v tom čase futbal upadal, zatiaľ čo Domaniža vtedy postúpila do štvrtej ligy a futbal tu bol priorita číslo jedna. Na zápasy chodilo veľa ľudí a taktiež tu bola skvelá partia kamarátov, ktorá mala hlavnú zásluhu na tom, že som tu zostal.

Na ktoré momenty z tvojho dlhého hráčskeho pôsobenia v Domaniži spomínaš najradšej? 

Najväčší úspech, ktorý sa mi ako hráčovi podarilo s Domanižou dosiahnuť bol určite postup do vtedajších Majstrovstiev regiónu Západ čo bola dnešná III.liga. Nebol to síce priamy postup a postúpili sme tam vďaka reorganizácií, keď bolo treba skončiť do štvrtého miesta ale bol to samozrejme veľký úspech. Hralo sa to na území celého západného Slovenska a bola to veľmi kvalitná súťaž.

Pre mňa je úspechom aj to, že sme za 21 rokov čo som v Domaniži nikdy nevypadli zo súťaže a Domaniža je stálicou súťaži západoslovenského kraja. Hlavne v Majstrovstve regiónu Západ sme hrávali väčšinou v dolnej polovici tabuľky a častokrát to bolo psychicky náročné ale nikdy sme neprišli do fázy, že by sme boli poslední.

Keďže sa chystá opäť reorganizácia súťaží je možné, že sa nám opäť podarí dostať na priečky zaručujúce možnosť účasti v Majstrovstvách regiónu. Skončiť na týchto priečkach je aj našim cieľom do jarnej časti ale rozhodovať o našej prípadnej účasti v tejto súťaži sa budeme až v momente, keď to bude reálne.

Môžeme trochu s nadhľadom povedať, že si sa stal jednou z legiend futbalového klubu v Domaniži?

Fúúha. Možno s odstupom času sa bude na to pozerať inak. Sú to len dva roky čo som skončil s aktívnou kariérou. Určite patrím k svetlejším zjavom tohto klubu ale myslím, že nazývať ma legendou je prehnané. Predsa mám len 41 rokov, takže na takéto pomenovania je ešte skoro.

Nie každému sa podarí mať pri príležitosti ukončenia hráčskej kariéry rozlúčkový zápas, o ktorom sa píše v novinách. Asi aj to svedčí o tom akú stopu si zanechal ako hráč nie len v Domaniži…

Keď sa pozriem na to z tejto stránky, je pravda, že som v tých novinách dosť často a niekedy mi je to už aj nepríjemné, že každý s rozhovorom oslovuje iba mňa. Je to možno taký môj údel, keďže aj vtedy keď som končil bol som v Domaniži služobne najstarší, navyše som bol kapitán a hrajúci tréner, takže aj z toho vyplynulo, že chodili s rozhovormi najviac za mnou.

Aký bol tvoj prechod k trénovaniu? Keďže si pôsobil najskôr (a nie krátko) aj ako hrajúci tréner až si postupne prešiel na lavičku…

Prechod k trénerstvu bol u mňa úplne prirodzený. Vždy som bol presvedčený, že to chcem robiť. Moja ambícia vždy viedla k trénovaniu ale nechcel som trénovať mládež, chcel som hneď prejsť k mužom. Už ako 28-ročný som bol v Domaniži hrajúci tréner. Potom som však zhodnotil, že chcem hrať ešte futbal na určitej úrovni v čom mi trénerstvo trochu bránilo. Vtedy som teda inicioval príchod trénerov aby som sa mohol venovať iba hraniu.

Potom som sa po čase na pozíciu trénera vrátil. Momentálne trénujem mužov Domaniže piaty rok. Tri roky som bol hrajúci tréner a ďalšie dva roky som už iba na lavičke.

V čom vidíš najväčší rozdiel medzi tým, keď si pôsobil ako hrajúci tréner a terajším trénovaním z lavičky?

Ako hrajúci tréner nemáš prehľad o výkonoch všetkých hráčov. Musíš sa sústrediť aj na svoju hru a tým pádom už nevieš situáciu vyhodnotiť tak, ako keď si na lavičke. Keď som bol hrajúci tréner, všetky striedania alebo taktické pokyny som rozdával z ihriska. Nemal som na lavičke človeka, ktorý by ma tam plnohodnotne nahradil, aj keď tam boli ľudia, ktorí mi pomáhali ale tie rozhodnutia som robil ja z ihriska. Pohľad z ihriska je v niektorých momentoch skresľujúci. Nie je to ľahké robiť z ihriska správne rozhodnutia.

V pár zápasoch si bol teraz na jeseň napísaný aj ako náhradník. Hrozilo, že aj reálne zasiahneš do hry?

Keďže ako chlapec som začínal v bráne a na zápase bol vždy iba jeden brankár, tak skôr reálne hrozilo, že budem musieť ísť do brány. V tejto dobe nikdy nevieš čo sa môže stať, takže som sa toho aj trochu obával. Našťastie sme to vždy s tým jedným brankárom ustáli. Na to aby som sa dostal ako striedajúci hráč do poľa by musela nastať situácia, že už by naozaj nemal kto vybehnúť. Určite by som sa tam nepostavil skôr ako náš posledný hráč na lavičke.

Domaniža často poráža aj omnoho väčšie mestá. Ako sa dá dosiahnuť, že klub z malej dedinky je dlhodobo stabilnou súčasťou IV.ligy?

Myslím, že v poslednej dobe nie je žiadnou výnimkou, že dediny porážajú mestá. Je to trošku smutné z hľadiska vývoja futbalu na Slovensku ale je to tak. V obciach sú niekedy vo futbale ďaleko zanietenejší ľudia aj čo sa týka srdca ale aj peňazí, ktoré do futbalu vložia, ako v mestách. Toto je hlavný dôvod, pre ktorý či už Domaniža alebo iné menšie dediny dokážu konkurovať väčším mestám. Je to hlavne o zanietenosti ľudí okolo futbalu ale aj zanietenosti samotných hráčov.

Keď ide niekto hrať futbal do mesta tak od toho niečo očakáva. Spoločnosť sa zmenila trochu zlým smerom. Hrať štvrtú či piatu ligu pre peniaze sa mi zdá trochu scestné. Podľa môjho názoru by najlepší hráči mali končiť v najlepších kluboch a najväčších mestách. Najväčšie mestá by mali hrať najkvalitnejší futbal a dediny by mali pre nich vychovávať hráčov. Žiaľ, situácia je iná. Je to chyba či už spoločnosti alebo celého futbalového hnutia a možno v konečnom dôsledku aj samotných hráčov. Niektorí hľadia iba na peniaze a nie na to aby sa posúvali do tých najlepších klubov a možno im o to ani nejde, uspokoja sa a nechcú napredovať.

Viem, že máš so svojim hráčmi veľmi dobrý a priateľský vzťah. Ako ťažké je nájsť tú hranicu aby ťa hráči stále rešpektovali?

Tá hranica sa vytvorila prirodzene. Keď som končil s aktívnou kariérou mal som 39 rokov a nikto sa ku mne vekovo nepribližoval. Ďalší najstarší chalani mali vtedy 31 rokov, takže ten rešpekt z ich strany tam bol už vtedy. Mal som určitú autoritu už ako hráč a prakticky to prirodzene pokračovalo, nemusel som si ako tréner vydobýjať autoritu.

Zatiaľ sú to všetko chalani s ktorými som hrával futbal. Otázka je ako to bude vyzerať, keď sa ten káder začne obmieňať. To už bude iná situácia, kde moja práca asi bude musieť byť trochu iná.

Pár nových hráčov však už odvtedy predsa len prišlo…

Áno, chalani ako Marek Kvaššay či Matúš Haviar do kabíny zapadli a čo sa týka autority, tak to cítia aj od ostatných chalanov. Keby chcel niekto vystrkovať rožky, tak partia v šatni by ho sama od seba uzemnila, že toto bolo cez čiaru alebo, že toto by si si nemal dovoliť. Takže tá autorita nie je len moja ale vytvárajú ju aj samotní hráči.

Hráči ťa ako trénera musia rešpektovať ale aj ty musíš rešpektovať ich. Iba tak sa dá dosiahnuť dobrá chémia v mužstve. Aj noví chalani ktorí prídu to musia cítiť, že to takto funguje. Keď to nedokážu, tak tu jednoducho nebudú.

Aké slovo máš ako tréner v otázke príchodu nových hráčov?

Keď poviem pravdu, tak v posledných rokoch moc nehľadáme hráčov. Nie je to tak, že by sme chodili a vyhľadávali vhodné typy do Domaniže. V prvom rade chceme udržať hráčov, ktorých máme. Prakticky nemáme problém s tým, že by niekto chcel od nás odísť alebo že by musel skončiť. Tým pádom ani nejako extra nehľadáme hráčov, skôr nastáva situácia a je to pre nás potešujúce, že sa ku nám hráči núkajú. Je to hlavne na základe kamarátstiev a vzťahov medzi chalanmi, keď počujú o tom, že tu veci fungujú, je tu dobrá partia, tak chcú u nás hrať. Takže momentálne k hráčom prichádzame skôr takýmto spôsobom.

Samozrejme, sú aj výnimky, keď sme si vyhliadli nejakého talentovaného hráča a potom sme za tým išli ako napríklad v prípade Peťa Cúga. Sú aj také prípady ale v poslednej dobe je to väčšinou tak, že hráči chcú ísť ku nám a my si vyberieme či ho zoberieme alebo nie.

Sú pre teba pri tomto rozhodovaní dôležité aj charakterové vlastnosti hráča?

Určite. Je to jedna z hlavných vecí, podľa ktorých sa rozhodujeme, aby ten chalan zapasoval do mužstva aj po tejto stránke.

V klube sa staráš aj o veci okolo ihriska ako je kosenie a podobne. Asi je len málo takýchto multifunkčných trénerov na tejto úrovni….

Myslím, že je pár takých trénerov aj na tejto úrovni ale tí sú zamestnancami klubov a je to ich zamestnanie. Osobne nepoznám nikoho iného, kto by chodil do práce a po práci by chodil kosiť ihrisko a stíhal ešte aj trénovať mužov v takejto súťaži.

Máš ako tréner nejaký sen, ktorý by si chcel v trénerskej kariére dosiahnuť? Vieš si vôbec predstaviť, že by si trénoval inde ako v Domaniži?

Mal som taký sen ale ten sa mi rozplynul. Mal som sen trénovať aj vo vyšších súťažiach, vo väčších kluboch, mal som sen študovať a urobiť si vyššie trénerské licencie. V blízkej budúcnosti však budú musieť ísť moje trénerské ambície bokom na základe vývoja v klube. Budem sa naďalej venovať futbalu v Domaniži.

Pred sezónou ste v Domaniži zrušili dorast. Ako teda vidíš výchovu hráčov pre A-mužstvo Domaniže z vlastných radov smerom do budúcnosti?

Je to veľká škoda ale objektívne musíme povedať, že sme nedokázali nájsť dostatočný počet hráčov na to aby dorast fungoval. Vydali sme sa tou cestou, že budeme vychovávať žiakov od prípravky po kategóriu U15 a potom sa ich budeme snažiť posúvať do kvalitnejších klubov, do kvalitnejších súťaží aby sa tam zlepšovali, pravidelne trénovali a napredovali a budeme dúfať, že potom sa ku nám vrátia ako kvalitní futbalisti, ktorí budú mať na štvrtú ligu.

Myslíš, že je v podmienkach aké má Domaniža je možné v A-mužstve vychovať hráča, ktorý by sa mohol presadiť aj vo vyššej, možno aj v profesionálnej súťaži?

Určite sú tam 4-5 chalani do 24 rokov, ktorí majú na to aby si zahrali vyššiu súťaž. Chalani od 25 rokov vyššie, by už mali ťažšie presadiť sa vo vyššej súťaži. Myslím, že v Domaniži momentálne hrajú mladí chalani, ktorí by sa bez problémov už teraz uplatnili o jednu alebo aj dve súťaže vyššie.

Máš nejaký odkaz pre fanúšikov futbalu v Domaniži?

Som v Domaniži 21 rokov a vidím ako postupne ľudia na tribúnach ubúdajú a je mi z toho smutno. To však nie je len prípad Domaniže ale je to tak na celom Slovensku. Trošku tomu nerozumiem, pretože klub sa snaží robiť si svoju prácu čo najlepšie. Tí ľudia tam majú svoje deti, svoje vnúčatá a oni sa na nich napriek tomu nechodia pozerať. Som smutný hlavne z toho, že tie rodiny tých detí na ten futbal neprídu a neprídu podporiť svoje deti. Je mi to ľúto. Kedysi to bolo tak, že sa na futbal vybrali celé rodiny a boli hrdé, že či už ich syn alebo vnuk hral kvalitnú súťaž na vysokej úrovni. Teraz je to skôr výnimkou, každý si ide po svojom a mnohých ani nezaujíma ako ich deti hrajú. Je to určite aj chyba spoločnosti. Je to klišé ale je mojim cieľom prilákať čo najviac ľudí na tribúny.  

Stál pri zrode footgolfového tímu v Domaniži

V Domaniži si založil aj footgolofový klub. Ako si sa vlastne k footgolfu dostal?

V tom čase boli Majstrovstvá sveta v Argentíne, kde Ján Kozák tam skončil tretí, takže sme o tom počuli v telke a čítali v novinách. Zistili sme, že aj v Rajci sa otvorilo footgolfové ihrisko, začali sa tam organizovať turnaje, tak sme si to boli vyskúšať. Chytilo nás to a založili sme klub. Najskôr sme boli traja a postupne sme sa rozšírili, aktuálne je nás v klube osem.

Ako momentálne riešite tréningy, keďže ihrisko v Rajci momentálne nefunguje a chátra?

Musíme chodiť trénovať na ihriská, ktoré sú inde. Sú dosť vzdialené, väčšinou sú na západe okolo Trnavy, Bratislavy či Skalice. Najviac chodíme trénovať na ihriská, kde sa hrajú tie najväčšie turnaje. Je to hlavne Bernolákovo, Šurany a Skalica.

Takže oproti ostatným máte teraz určitý hendikep…?

Určite. Snažíme sa to vyrovnať aspoň tým, že sme si u nás na ihrisku spravili dve jamky, kde trénujeme krátku hru, ktorá je vo footgolfe asi najdôležitejšia. Posledný a predposledný kop, prihrávka a put na jamku to sú najdôležitejšie veci. Ten 70-80 metrový nákop kopne skoro každý, potom je dôležité ako to dokážeš dokončiť. Takže to sa snažíme trénovať na ihrisku ale nie je to, to pravé orechové pretože je to stereotyp a stále kopeš na tú istú jamku. Takže za týždeň tréningu už presne vieš ako máš, z ktorého miesta loptu kopnúť čo sa ti na turnajoch nestáva.

Takže nie je to plnohodnotný tréning ako keď sme mali ihrisko v Rajci. Na turnajoch, ktoré sa tam konali sme dominovali. Pravidelne sme tam vyhrávali. Už však dobre poznáme aj iné ihriská. Nie je to o tom, že by sme na nich boli nejaký outsideri, hlavne naši najlepší hráči, takže je to celkom v pohode. Musíme však chodiť ďaleko a stojí nás to oveľa viac peňazí ako v minulosti.

Veľkú časť vášho footgolfového tímu tvoria aktívny futbalisti. Darí sa vám to zladiť aby ste stíhali aj footgolf a futbal?

Na úkor futbalu to nie je. Keď hráme futbal tak footgolf ide bokom. Skôr je to na úkor rodiny. Keď hráme footgolfový turnaj v sobotu a futbalový zápas v nedeľu, tak z víkendu nemám absolútne nič a v sobotu sa musím ponáhľať aby som na nedeľu dokázal pripraviť ihrisko.

Akú má footgolf na Slovensku základňu?

Aktuálne sa základňa každým rokom rozširuje. Minulý rok sa Slovenskej Footgolfovej Tour zúčastnilo cez sto hráčov. Bolo to prvýkrát keď sme prekročili hranicu sto hráčov a už teraz vieme, že tento rok ich bude ešte viac. Je to znamením toho, že tento šport sa rozvíja.

Viem, že patríš k tým lepším hráčom v tomto športe v rámci Slovenska ale aké sú tvoje najväčšie úspechy?

Tie moje výsledky čo sa týka celkového poradia Tour sú okolo 20. miesta čo je zo 120 hráčov celkom solídne. Špička je veľmi dobrá. Prvých 10-15 hráčov dokáže pravidelne vyhrávať turnaje. Ja som v takom druhom slede hráčov, ktorí vedia prekvapiť ale nemajú tak stabilné výsledky. Dôležité na to aby sa človek dostal do špičky je stabilne hrávať a samozrejme aj stabilne trénovať. Takže aj to je príčina prečo medzi tých najlepších hráčov nepatrím, je to hlavne v tréningu.

Minulý rok sa mi ale podarilo v poslednom kole Tour na ihrisku, ktoré som nemal rád skončiť na 5. mieste. Byť piaty na Tour v takej konkurencií aká na Slovensku je, je skvelý výsledok. Pre mňa to bolo veľké povzbudenie do tejto sezóny, ktorá bude vlastne kvalifikáciou na Majstrovstvá sveta v Orlande, ktoré sa budú konať na budúci rok v máji.

Z hľadiska klubu je asi najväčším úspechom, ktorý zarezonoval aj v médiách, že sa Kristiánovi Sádeckému a Petrovi Gardionovi podarilo vybojovať bronz na Majstrovstvách Európy…. Určite áno, je to najväčší úspech ktorý sa nám v rámci klubu podaril. Peťo Gardian bol bronzový už aj v Anglicku v roku 2019 ale minulý rok tam bol aj Kiko Sádecký a mali sme tam teda dvoch zástupcov. Navyše, keď sa človek pozrie na to, že nemajú možnosť toľko trénovať a na prvom mieste je pre nich stále futbal a footgolf je iba doplnkový šport je to krásny úspech.