Na slovíčko s Michalom Petríkom: V Domaniži je super partia a ľudia v klube sú vždy nápomocní

Po dlhšom čase sa opäť hlásim s pokusom priniesť Vám nejaký ten článok, ktorý by vás mohol zaujať. Pre nedostatok času som momentálne vypustil mapovanie jednotlivých zápasov, keďže skôr ako sa dostanem k tomu aby som niečo napísal to už medzitým stratí na aktuálnosti. Pokúsim sa teda v najbližších článkoch oprášiť staršiu prachom zapadnutú rubriku Na slovíčko, ktorá v časoch minulých na predchádzajúcom blogu bola celkom úspešná.

Postupne sa Vám budem snažiť predstaviť zaujímavých ľudí  zo svojho okolia či už formou písaných rozhovorov alebo možno postupom času aj nejakou tou audiovizuálnou tvorbou… 😀 .

—————————————————————————————————————————————-

Keď som rozmýšľal koho osloviť ako prvého mal som viacero kandidátov. Nakoniec padla voľba na človeka, ktorého som spoznal pomerne nedávno, no mal som pocit, že rozhovor s ním by mohol byť zaujimavý tak pre mňa, ako aj pre vás verných čitateľov… 😀 .

Túto jeseň som mal možnosť viackrát fotiť futbal v Domaniži. Ako to už chodí tak kým sa človek oťuká v novom prostredí chvíľu to trvá. Mne s tým ale chlapci veľmi rýchlo pomohli a najvýraznejšou mierou sa o to pričinili Trambus (Martin Kubiš pozn.) a práve môj dnešný respondent Michal Petrík. S tým som sa stihol zoznámiť asi tak 10 minút pred začiatkom pohárového zápasu proti Beluši….. Predstavil ako Ole Gunnar Solskjær z Domaniže a už po našom krátkom rozhovore bolo jasné, že je to riadna postavička, jeden z tých ľudí, ktorí sú za každú srandu.

Naše ďalšie stretnutie už také veselé nebolo a v druhej minúte ligového zápasu proti Prievidzi Miška vyniesli kamaráti z ihriska na nosidlách. Odvtedy už prešiel nejaký ten piatok ale keďže je Michal stále v rekonvalescencií má teraz čas na takéto mediálne povinnosti a tak Vám prinášame tento rozhovor.

Michal čo sa ti v tom inkriminovanom zápase s Prievidzou vlastne prihodilo, a kedy ťa budeme môcť vidieť znova na trávniku?

Na inkriminovaný moment si veľmi dobre spomínam a pravdupovediac, doteraz, keď si na to spomeniem, tak mi prebehne mráz po chrbte. V druhej minúte zápasu som sa chcel pri čiare odraziť z pravej nohy, pretože súper zasekol loptu a v tom momente som cítil, ako mi preskočilo koleno. Bola to neskutočná bolesť, doposiaľ snáď najhoršia, akú som kedy zažil.

Na trávnik by som sa mal vrátiť pravdepodobne až v júli. Všetko ale zavisí odomňa, pretože musím naspäť nabrať svalovú hmotu, ktorú som stratil za mesiac a pol a až potom môžem ísť na plastiku predného skríženého väzu. Po tomto zákroku ma čaká ďalšieho polroka rekonvalescencie.

Ako teda zatiaľ vyzerá tvoja rekonvalescencia? Čo môžeš vôbec v takomto stave robiť pre to aby si tú svalovú hmotu nabral?

Po mesiaci a pol som konečne odhodil barle a doktori mi prikázali aby som už začal šliapať na bicykli a posilňovať stehenný sval. Na to využívam gumové expandery. Snažím sa to striedať tak, že jeden deň som na bicykli a druhý deň cvičím.

Aké je to pre teba pozerať sa na výkony svojich spoluhráčov len z lavičky?

Je to ťažké, keďže viem, že to ešte tak aj dlho zostane. Doteraz to bolo vždy tak, že som vynechal maximálne 2-3 zápasy, teraz to bude celá sezóna. Snažím sa ale spoluhráčov aspoň poriadne povzbudzovať, poprípade niečo poradiť.

Ako zatiaľ hodnotíš vaše výkony v prebiehajúcej sezóne?

Vidím, že naše výkony sa zlepšujú od zápasu k zápasu. Do tímu pribudlo veľa mladých hráčov a tí potrebujú čas na aklimatizáciu.

Vo vašom tíme je naozaj veľa mladých chalanov, dajú si títo mladší hráči poradiť od starších a skúsenejších?

Či si dajú alebo nie, to je na každom jednom. Myslím si ale, že väčšina si nechá poradiť, pretože máme v tíme naozaj skúsených hráčov na čele s Miroslavom Kvaššayom a Paľkom Braciníkom. Samozrejme, že tréner Svoboda je tým hlavným radcom.

Častým javom je u vás momentálne aj väčšie množstvo náhradníkov na lavičke. Ako sa hráči s týmto vedia vysporiadať, že nie všetci hrajú toľko koľko by chceli? 

Mňa tento fakt, že nás je toľko teší. Pred tromi rokmi by človek márne hľadal 3-4 náhradníkov. Čo sa týka samotných hráčov, tréner Svoboda dá každému hráčovi priestor v základnej zostave, a už je len na ňom, ako svoju šancu využije. Niektorí hráči ešte podľa mňa musia nabrať viac skúsenosti.

Keď má človek možnosť stráviť chvíľu vo vašej spoločnosti vyzeráte ako veľmi dobre fungujúci kolektív….. Je teda u vás v šatni naozaj tá správna tímová chémia?

Tak to teda je! Ja hrávam v Domaniži už štvrtú sezónu a musím priznať, že posledné dva roky sú fakt výborné. Chalani, ktorí prišli za posledné obdobie veľmi dobre zapadli do partie a samozrejme, že nemôžem zabudnúť na stálice, napríklad tzv. Duo Yamaha, ktoré svojimi príhodami neraz rozosmeje celú šatňu. Na nešťastie sa však jeden člen tejto pružinskej svetoznámej skupiny vybral na dráhu policajta, pričom mu bol vzorom televízny Stano Sojka z Hornej Dolnej .

Na prvý pohľad to vyzerá, že v kabíne patríš medzi výrazné osobnosti. Je to naozaj tak alebo je to len zdanie?

Pfú, tak táto otázka ma zaskočila . Na toto by ti mali odpovedať asi moji spoluhráči, ale ja sa snažím vychádzať s každým, aj keď napríklad Zduro (Michal Zdurienčík pozn.) ma nemá rád . Čo sa týka futbalu, tak snažím sa byť nápomocný, keď niekto nie je na tom najlepšie.

Po tvojom góle v pohári nasledoval naozaj veľký výbuch radosti. Si teda emotívny typ človeka?

Určite. Takéto veci ma robia šťastnejším. Futbal človeka naučí veľa. Raz si hore, raz si dole.

V Domaniži si už nejaký ten rok. Pravdepodobne si tu teda spokojný. Ako by si zhodnotil prácu vedenia klubu čo sa týka podmienok aké vytvára hráčom?

Čo sa týka vedenia, tak ja si pochvaľujem. Ľudia v tomto klube sú mi vždy nápomocní. Hovorí sa, že “ V núdzi poznáš priateľa” a po mojom zranení sa to len potvrdilo. Síce určite sa nemôžeme rovnať čo sa týka podmienok klubom z našej ligy ako sú Častkovce alebo Jaslovské Bohunice, kde sa točia dosť veľké peniaze, ale ja som šťastný za to, že môžem byť súčasťou histórie Domanižanského futbalu.

Ako si sa vlastne dostal do Domaniže?

Jeden český občan bývajúci v Domaniži, ktorého som už dlhšie poznal, sa bol pozrieť na kamaráta a terajšieho spoluhráča Kristiána Sádeckého, keď sme hrali proti sebe. Zaujal ho môj výkon a následne to referoval trénerovi Svobodovi. Mal som ale nešťastie, hneď na prvom sústredení v zime mi vyskočila platnička a tri mesiace som bol úplne bez futbalu. Nakoniec sa môj presun do Domaniže podarilo dotiahnuť až v nasledujúcom lete.

Aké je to hrávať pod vedením trénera, s ktorým ste vlastne väčšina ešte spoločne donedávna stáli na ihrisku. Predsa len Milan Svoboda je trochu špecifický prípad, ktorý sa ani v takýchto súťažiach nevidí až tak často…

Ja si užívam hranie pod vedením trénera Svobodu. Podľa mňa je v jeho mladom trénerskom veku už dosť skúsený a myslím si, že je len otázkou času, kedy sa nejaký klub z vyššej ligy bude zaujímať o jeho služby. Výhodou toho, že trénoval a zároveň hrával bolo to, že sa vedel vcítiť do kože hráča a vedel, že nie vždy všetko vyjde podľa predstáv. A druhá výhoda bola tá, že keď náhodou nevládal, tak nemohol moc po nás kričať .

Vieš si niekedy v budúcnosti predstaviť seba v roli trénera?