Bolo pred koncom sezóny 2017/2018 a my sme ťahali zaujímavú sériu zápasov. Doma sme totiž viacmenej bez problémov vyhrávali, lenže vonku to žiadna sláva nebola. V tej dobe sme stále bojovali o titul lenže vonku sme prehrali asi 5 zápasov v rade. Osud to zariadil tak, že rozhodujúci zápas sme mali odohrať na ihrisku Belej a teda vonku, čiže ak sme chceli postúpiť museli sme túto nepriaznivú sériu prerušiť. Chalani samozrejme hľadali jej príčinu nuž a nakoniec sme sa dohodli aj na môj popud, že skúsia vymeniť vedúceho mužstva.
Zápas v Belej sa hral v nedeľu, rovnako ako posledný zápas dorastencov v Oščadnici. Namiesto mňa do Belej išiel teda Peťo Miko, vtedajší vedúci dorastu a ja na miesto neho do Oščadnice. Zatiaľ čo my sme boli na ceste domov, v Belej sa začalo hrať. Keďže som vedel, že tam nebudem dal som chalanom aspoň kameru, aby mi tento historický zápas natočili, nech už dopadne akokoľvek. Gacko a Zvero túto úlohu zvládli a tak som si v pondelok tento zápas vychutnal v pohodlí domova.
Každopádne takmer hneď po tom čo bol naplánovaný výkop mi začali pípať SMSky od Peťa. 0:1 Krto, písalo sa v prvej.
Odvtedy som bol ako na ihlách, no o pár minút, keď sme stáli pri búračke v Radoli prišla ďalšia, ktorá ma ukľudnila. Janko Jeťko totiž zvýšil na 0:2
To ale nebolo všetko. Ani nie o desať minút, zatiaľ čo sme my boli stále na ceste Laci Person zvyšoval už na 0:3 a zdalo sa, že nám to už nemôže uniknúť a že naša výmena s Peťom sa osvedčila.
Takmer hneď potom ako sme prišli do Rajca, do krčmy na ihrisko mi ale prišla správa, že už je to len 1:3. Objednal som si pivo, sadol k stolu a čakal. Nebol som schopný, ho vypiť, len som tak sedel s telefónom v pohotovosti a tlačil som očami hodiny dopredu. Podarilo sa, ďalší gól už nepadol ako sa neskôr ukázalo nemalú zásluhu na tom mal náš brankár Maťo Fraštia, ktorý predviedol niekoľko dôležitých zákrokov.
Na poslednom videu je zachytený okrem iného aj záverečný hvizd. Ak sa vám zdá, že chalani po ňom oslavujú akoby vyhrali titul, tak vedzte, že zaručený sme ho ešte nemali ale doma nás čakal zápas s Rajeckými Teplicami, ktoré vedeli, že ak nevyhrajú zo súťaže vypadnú.
To svoje pivo som si potom vypil so super pocitom, akoby mi zo srdca spadol riadny šuter, že sme si to nenechali prekĺznuť medzi prsty. Hoci pena z toho piva bola už dávno fuč, bolo asi to najlepšie, aké som v živote vypil. A potom to prišlo…chalani sa vrátili z Belej. Sedeli sme v šatni a mňa v návale tej eufórie nenapadlo zo seba dostať nič lepšie ako….“Ešte to nemáme isté ale toto už nemôžeme pokaziť. Ak sa to podarí tak po zápase idem do hola!“ Vzhľadom na to, že pravdepodobnosť, že sa tak stane hraničila s istotou bola to asi tá najhoršia stávka akú som v živote urobil, nuž ale reku nech je sranda.
O týždeň sme podľa očakávania vyhrali a po zápase vypukli veľké oslavy postupu. Samozrejme, sme oslavovali, hneď po zápase na ihrisku spoločne s fanúšikmi a tajne som dúfal, že na tú somarinu čo som povedal minulý týždeň sa predsa len zabudne ale kdeže, na také veci sa nezabúda. 😀
Foto: Slavomír Kalma
Len čo sa skončili tie bezprostredné oslavy chalani si ma chytili. Zvero zobral do ruky strojček a….výsledok? Sodoma gomora. Keď som vyšiel zo šatní medzi ľudí na guľáš podaktorí sa aj zhrozili čo za cestičky to na tej mojej hlave vznikli a to som mohol byť rád, že pri tom strihacom fristajle som neprišiel napríklad o ucho. 😀 Keď ma zbadal náš doktor Feri, tak sa zľutoval a zavolal na pomoc svoju dcéru Moniku aby ma prišla „dorobiť“ nech vyzerám ako človek. Napokon bol výsledok takýto:
Mamu som síce po telefóne na túto skutočnosť upozornil, no aj tak sa ma na druhý deň ráno zľakla :D. Horšie však bolo, že o týždeň nás čakala veľká rodinná oslava a všetci sme vedeli, že tie vlasy tak rýchlo nenarastú. Takže som tam v podstate nerobil nič iné, len celej svojej širokej rodine vysvetľoval ako a kde som stratil vlasy. 😀
Keďže išlo leto tak tento účes bol celkom praktický ale znovu by som sa už na takúto somarinu nahovoriť nedal, aj keď ako sa hovorí nikdy nehovor nikdy. 😀
