Táto doba je divná. Už sme z toho všetci otrávení, zase nemôžeme hrať futbal, trénovať a tak, lebo niekto tam hore si zmyslel, že to tak bude fajn. Občas mám problém sa teraz motivovať do nejakej činnosti ale musel som si niečo nájsť aby ma neporazilo.
Autogramy športovcov som začal zbierať niekedy asi pred jedenástimi alebo aj viac rokmi, keď mal Martin Dúbravka u nás na škole besedu. Odvtedy sa to tak nejako tiahne somnou až doteraz. Keď beží futbalová sezóna je pravda, že často nemám čas, keďže sa bavím s fotkami a vecami okolo futbalu. Ale vždy, keď ma niekto zaujme svojím športovým výkonom poznačím si to a potom sa k tomu vraciam väčšinou v zimnej alebo letnej futbalovej prestávke. Posielam listy so žiadosťou o autogram a čakám či príde poštárka s nejakou odpoveďou…má to stále svoje čaro. 😀
Všetko sa nejako vyvíja, a tak to je aj s mojím zbieraním. Kedysi som zbieral všetko a bolo mi jedno či je ten hráč, dobrý alebo len taký…no povedzme nie až tak talentovaný. Postupne to prešlo k tomu, že si tých hráčov, ktorých oslovím vyberám, na základe či už jeho výkonov alebo ma osloví svojou osobnosťou, príbehom, charakterom a podobne. Väčšinou sa teraz snažím osloviť každého osobitne. Áno, ide to viac do financií ale je to osobnejšie a väčšinou, keď príde tá odpoveď, tak to stojí za to a často to neostane len pri podpísaných fotkách.
Od veľkých hviezd som sa časom presunul a zameral sa skôr na mladé talenty. Za prvé som rád, keď im môžem spraviť radosť tým, že budem možno prvý človek, ktorý si od nich vypýta autogram. Potom rád sledujem ako sa im v kariére darí a často ostávame aj ďalej v kontakte o to úprimnejšie im potom fandím. Nedávno som sa tak napríklad tešil, keď som zachytil, že Alex Šotek dal svoj prvý gól v hokejovej extralige.
Ďalšia vec, ktorá je fajn je to, že sa vlastne takto môžeme potešiť navzájom. Keď mi napríklad včera prišla na Instagram táto fotka od Sema, brankára z holandského Utrechtu s tým že dostal môj list, a že sa teší z toho že mi môže podpísať fotky, tak si človek povie, že to celé má zmysel. 🙂
Kto ma pozná lepšie vie že veľa mojich listov smeruje do Poľska. Okrem toho že mám rád Krowky a poľskú muziku (Enej a tak :D) celkom často pozerám poľskú ligu, keďže tam hrá dosť Slovákov (a hlavne Fero Plach a Dušan Kuciak) Okrem toho často sledujem na internete aj rôzne mládežnícke turnaje, keďže v tomto sú Poliaci trochu inde ako my a často tieto turnaje vysielajú. Po jednom takom turnaji som napísal list aj do Lechu Poznaň Borysowi Sawalowi. Skončilo to tak, že v tomto prípade môžem bez akýchkoľvek pochybností povedať, že okrem autogramu som získal aj kamoša. 🙂
Písali sme si už o všeličom. Naposledy som mu hovoril ako si púšťam videá z jeho tréningov, keď sa potrebujem namotivovať do cvičenia a veru, nie vždy sa mi chce, že vtedy si spomeniem na to ako tvrdo na tréningoch maká a idem niečo robiť aj ja. On mi na to odpísal toto:
Ak by náhodou mal niekto problém s Poľštinou…. 😀 Robo, nikdy sa nemôžeš vzdať. Dovtedy, dokým bojuješ – si víťaz. Často som po zápasoch ubolený a dobitý a vtedy je to ťažké… Vtedy myslím na ľudí, ktorí sa majú horšie ako ja alebo na tých, ktorí by chceli byť na mojom mieste. Zatnem zuby a bojujem. Naozaj veľké slová od tak mladého chalana. Nakoniec tento obrázok, tak ako ho tu vidíte skončil vytlačený nad mojou posteľou aby som to mal stále na očiach, keď zase budem hľadať nejakú výhovorku…. 🙂
Asi po dvoch rokoch čo som fotil rôzne športové akcie som sa tiež takto v zime nudil a povedal som si, že by bolo fajn mať podpísané aj nejaké fotky, ktoré som sám odfotil. Celkom sa mi to darilo a väčšina ľudí, ktorých som oslovil s tým nemala problém. Keď ich oslovujem poštou zvyknem poslať aj nejaké fotky navyše na pamiatku. A tak sa mi občas stane, že či už futbalisti alebo rodičia, napíšu list alebo si neskôr nájdem nejakú peknú správu na sociálnych sieťach čo sa mi stalo aj nedávno s dvoma maminami mladých futbalistov. Také niečo vie človeka potešiť. 🙂
Keď už sme zase pri tých fotkách zakončím tento článok o dobíjaní mojich bateriek jedným momentom, ktorý bol pre mňa, tak nečakaný, a tak ma potešil, že som bol z neho vykoľajený ešte asi dva týždne. O chalanoch z KNM som toho napísal po tých dvoch zápasoch, na ktorých sme spolu boli už veľa. Stále však nie všetko. Najskôr som si myslel, že si to nechám pre seba ale nakoniec prečo sa s tým nepodeliť.
Po zápase v Tepličke, za mnou prišiel kapitán Mirec s tým, že chalani v šatni vyzbierali drobné, a že by mi to teda chcel odovzdať, že by mi chceli prispieť, lebo sú radi, že som prišiel a vážia si to. Nakoniec som to musel prijať aj keď som najskôr nechcel…. 🙂 V skutočnosti ale tých pár drobných pre mňa znamenalo strašne veľa. Väčšinou fotím len tak pre radosť bez toho, že by som za to niečo chcel alebo za odvoz. Je to v pohode, lebo viem, že ľudia pre ktorých to robím mi to zase niekedy vrátia.
Preto ma veľmi milo prekvapilo a zaskočilo to čo sa tam udialo a chalanov si za to veľmi vážim. Vlastne sa mi nič podobné ešte v živote nestalo a fakt som bol z toho vyvalený, že chalani, s ktorými sme sa videli druhýkrát v živote spravili takéto gesto, že oni z toho mála čo mali sa mi chceli takto poďakovať a urobili to úplne spontánne.
A potom si uvedomíš, že tvoje fotky lietajú kade-tade po internetoch, po novinách a Sportnetoch. (myslím, že moja kamoška rozhodkyňa Vanesa bola dokonca v MY Rožňava) A keď už tam vidíme moje (naše) fotky, už sa len smejeme, že kto tam ešte nebol. Náš predseda Roman sa ma pýta, že kedy už ideme na dovolenku za tie peniaze čo mám za tie fotky v novinách….. 😀 Potom prídeš na to, že chlapci z Kysuce ti prispeli viac ako tieto nie malé média, ktoré ti venovali presne 0,0 nič….
Pre mňa toto bol najsilnejší moment celého roka. Ak toto chalani čítate, nie že vás to nabudúce napadne spraviť znova…. 😀 Úplne bude stačiť, keď vyhráte, pokecáme, pofotíme a pôjdeme spokojní domov… 😀
2 thoughts on “O maličkostiach, ktoré dobíjajú baterky”