Túto sobotu som nikam necestoval…chvalabohu…teda ak nerátame cestu na mojom velocipede na ihrisko. Tam mali dorastenci odohrať zápas proti Strečnu, ktoré malo byť kvôli našej ešte stále oklieštenej zostave aj favoritom tohto zápasu. Len ono je to tak, že tie papierové predpoklady treba potvrdiť aj na ihrisku…
Základná zostava v značne improvizovanom zložení bojovala ako o život. Taktika bola jasná, držať dobrý stav a čakať na smrtiaci protiútok. Po polčase bol stav nerozhodný 0:0 a všetci sme verili, že tá jedna akcia príde. Prišla, ale bohužiaľ na druhej strane. Strečno dalo gól. Navyše niektorých našich hráčov začali od toľkej snahy trápiť kŕče. Situácia teda vôbec nevyzerala moc optimisticky.
Ako sa však ukázalo, hostia asi aj pod vplyvom týchto udalostí zjavne podcenili súpera a viac ako hre sa v ďalších minútach venovali kontrole kvality domáceho trávnika zblízka. Dokonca si ho dvakrát museli skúsiť aj na boso. Hrôzostrašné zranenia našťastie poriešil ozaj zázračný sprej, ktorý si zo sebou hostia doniesli a obaja testovači kvality trávnika napokon zápas dohrali. Chudáci chlapci ani nevedeli ako ich to vylihovanie bude napokon mrzieť.
Na záver zápasu sa totiž dostal na ihrisko aj Peter Cúg a po jeho príchode sa začali diať veci. V 88. minúte zahrali hostia v šestnástke rukou a Peťo si postavil loptu na biely bod. Neohrozene premenil. Po priebehu, toho zápasu by sme asi brali aj bod, ale prečo nezabojovať o tri, keď je možnosť. Súper bol značne zaskočený a rajeckým dorastencom sa to podarilo okamžite využiť. Veľkú úlohu tu zohralo aj to vylihovanie hostí na trávniku, za ktoré hlavný rozhodca nadstavil až štyri minúty. Hneď v prvej minúte Mišo Hudek perfektne vysunul Peťa, ktorý sa rútil sám na brankára a ani tentoraz sa nemýlil. Za 3 minúty tak otočil zápas, o ktorom si hostia už zjavne mysleli, že ho majú vyhratý.
Rajec nasledovné minúty ustál a hostí do väčšieho tlaku nepustil. Po záverečnom hvizde rozhodcu Rojika sme mohli sledovať scénu ako zo zápasu, v ktorom sa rozhoduje o majstrovskom titule. Na jednej strane obrovská radosť, na druhej opäť hráči ležiaci na ihrisku, ktorí sa pokúšali pochopiť čo sa to práve stalo a ako rýchlo stratili v ich hlavách už vyhratý zápas.
Rajec by však v tomto zápase asi uspel len ťažko, keby hráči v priebehu celého zápasu nepodávali oduševnený, bojovný výkon od brankára až po posledného hráča. Odmenou zaň im boli dva Peťove góly v závere. Nuž, aj tento zápas ukázal, že futbal sa hrá až do záverečného hvizdu a bojovať sa oplatí vždy.
