Nedávno som písal o tom, že mám medzi rozhodcami niekoľko kamarátov. U nás v okrese sa však po ihriskách momentálne pohybuje aj niekoľko rozhodkýň. Tentoraz som teda vyspovedal jednu z nich. Vanesa Gešová začala s rozhodovaním po konci svojej futbalovej kariéry v roku 2018. Čo všetko odvtedy zažila na futbalových ihriskách nám porozpráva v nasledujúcom rozhovore.
Kedy a ako si dospela k tomu, že by si sa chcela stať rozhodkyňou?
Už keď som hrávala futbal mi tatino hovoril či nechcem byt radšej rozhodkyňa. Pamätám si, že mi to povedal keď sme sa boli pozrieť na žilinské béčko a bola tam ako asistentka rozhodcu Mária Súkeníková. Potom sme to ale nechali tak. Až keď som prestala hrať futbal, tak ma spolužiak na strednej, ktorý bol rozhodca dokopal k tomu aby som si urobila kurz. Chcela som byť nejako s tým futbalom stále spojená, tak som sa rozhodla, že sa stanem rozhodkyňou. Keď som si robila kurz mala som 17 rokov a pár dni po osemnástych narodeninách som rozhodovala prvé zápasy. Takže mi to vyšlo pekne ako taký darček.
Aké boli tie prvé zápasy, ako si na ne spomínaš?
Prvé tri zápasy som bola čiarová rozhodkyňa na žiakoch aby som sa naučila ako to chodí. Tieto zápasy viedli ako hlavný starší a skúsenejší rozhodcovia, ktorí mi fakt pomohli a vysvetlili všetko čo som potrebovala. Svoj prvý zápas ako hlavná rozhodkyňa som rozhodovala mladším žiakom v Podhorí a nebolo to ľahké, urobila som nejaké chyby, ale všetko napokon dobre dopadlo. Konkrétne si na ďalšie zápasy moc nepamätám ale viem, že som mala vždy pred zápasom stres, a keď mi zo začiatku niekto nadal, tak mi to potom pokazilo celý deň.
Určite teda prišla aj nejaká tá kritika… Ako si sa s tým vyrovnávala? Predpokladám, že postupom času si to zvládala lepšie…?
No, zo začiatku som bola z toho fakt smutná, lebo som naozaj rozhodovala najlepšie ako som vedela. Časom som však pochopila, že rozhodca bude vždy ten zlý. Teraz sa nad tým pousmejem a nič mi to už nerobí.
Sú z tohto pohľadu pre teba horší fanúšikovia na mužských zápasoch alebo vedia kritizovať aj rodičia na zápasoch žiakov?
Toto je zapeklitá otázka. Je to individuálne. Niekedy na mužských zápasoch sú fanúšikovia slušní. Napríkad vo Višňovom som mala perfektný zápas, na mojej strane boli fanúšikovia úplne super. Nepovadali na mňa ani jedno krivé slovo. Aj na žiackych zápasoch sú niekedy rodičia kľudní a inokedy sú ako utrhnutí z reťaze. Na žiackych zápasoch je to asi trošku horšie, pretože po zápase tí rodičia čakajú na svoje deti, pričom z mužov fanúšikovia idu hneď domov a nemusím sa s nimi stretnúť.
Takže máš za sebou aj nejakú nepríjemnú skúsenosť s rodičmi hráčov?
Tak rodičia vždy nadávajú. Občas mám pocit, že ich to bolí viac ako to dieťa. Jeden pán raz na mňa kričal celý zápas. Len tak do vetra hovoril: “Tá rozhodkyňa je slepá, to sa môžete aj kopať chalani.” Žiaden iný rodič nič nepovedal, ani tréneri, ani deti, len on. Nadával na mňa aj dosť vulgárne z čoho som bola prekvapená, pretože tam bolo veľa malých deti. No prekvapil ma jeho syn, ktorý začal po ňom kričať nech už prestane, a v zápäti mi povedal nech ho nepočúvam, lebo on to robí stále, a že mu to lezie na nervy. Ten chlapec mal slzy v očiach keď mi to hovoril….
Ďalšia skúsenosť s mamičkou nebola nepríjemná ale mala som nervy. Napísala mi po zápase na Facebook ale s prehľadom som to ignorovala. O pár dní mi volala veľmi nahnevaná, že jej syn dal dva góly a nie jeho spoluhráč ako to bolo v zápise. Ukázalo sa však, že ja som chybu nespravila, to len pani bola zmätená.
A ako je to s hráčmi? Pri žiakoch tam asi s rešpektom nemáš problém ale čo takí dorastenci alebo muži…Dajú si povedať?
Aj žiak vie niekedy pekne papuľovať. Dorastenci sú nevyburení pubertiaci, vedia byt nepríjemní ale aj tých si upracem. A muži? Tí, keď hrajú futbal im je jedno, že som žena a nadajú mi do kadeakých titulov ale buď si spravím poriadok ja z čiary alebo v ťažkých situáciách si ma zastane hlavný rozhodca a sem-tam dokonca aj fanúšik.
Stretla si sa niekedy s tým, že by niekto za vami prišiel a pokúsil sa o to aby ste nejakým spôsobom ovplyvnili zápas?
Mne osobne sa to nestalo. Nikdy za mnou tak nikto neprišiel. Jedine po zápase za mnou prišiel tréner či by som nezapísala kartu hráčovi, na čo som tiež nepristúpila.
Teraz je vás u nás v okrese (Obfz Žilina) päť mladých rozhodkýň. Ako vás teda prijali mužskí kolegovia do rozhodcovského kolektívu?
V okrese sme sa s rozhodcami moc nestretávali. Keď sme teraz ako dievčatá v kraji, tak s krajskými žilinskými rozhodcami sme super partia. Sme v kontakte a stretávame sa aj mimo zápasov. Som rada za takúto partiu.
Stále je vás však málo….Prečo si myslíš, že ľudí teraz neláka stať sa futbalovým rozhodcom?
Neviem, možno aj preto, že na futbale vidia ako ľudia na rozhodcov nadávajú. Alebo si myslia, že sú na to starí. Možno si myslia, že sa na tom nedá dostatočne zarobiť. Vôbec neviem prečo.
Keby si mala niekoho teraz prilákať do vášho rozhodcovského kolektívu, čo by si mu povedala? Prečo by sa mal stať rozhodcom?
Už som nedávno dotiahla jedno dievča k rozhodovaniu, pretože tiež prestalo hrať futbal. Povedala som, že futbalu bude mať za víkend dosť, vie si aj zarobiť, bude v dobrom kolektíve a ešte bude pri tom aj športovať, keďže musí behať. 😄 Naberie aj nové skúsenosti, zážitky a pochopí, že rozhodca musí mať dosť dobrú psychiku. No ale nikoho by som nejako extra nepresviedčala, lebo asi to nie je pre každého, hlavne preto, že ti po víkendoch budú nadávať. 🤣
Spomínam na jednu zložitú situáciu, ktorú si mala v 90. minúte v Rajci na doraste. Bola tam sporná situácia a ty si musela rozhodnúť o tom či domáci vyrovnali alebo nie. Ako sa v takej chvíli cíti rozhodca, keď je na konci zápasu sporná situácia, ktorá rozhoduje o výsledku a musí ju vyriešiť, pričom sa naňho hneď vyrútia hráči z oboch tímov?
Ja osobne si hneď začnem premietať v hlave čo sa vlastne stalo a či som sa neuponáhľala. No, a vtedy som si uvedomila, že hej ale to už sa okolo mňa všetci zhromaždili a nepustili ma ani k slovu. Takže ja som čakala kým sa vybúria a poviem im čo sa vlastne stalo. Ale niekedy tie posledné minuty buď v dôležitom alebo vyrovnanom zápase sú pre mňa také na nervy. V takýchto zápasoch tie posledné minúty trvajú večnosť.
Myslíš si, že je pravda, že lepší rozhodca je ten kto predtým hrával futbal, ako ten ktorý začína rozhodvať bez toho, že by mal za sebou nejakú hráčsku skúsenosť?
Myslím, že pre rozhodcu to je lepšie. Predsa na zápasoch a aj na tréningoch si zažil na vlastnej koži aké sú tie súboje a vie sa tak do toho lepšie vcítiť.. Aj čo sa týka čítania hry, vie ju podľa mňa lepšie čítať a odhadnúť čo sa stane. To platí hlavne pri mužoch. Pri tých detičkách moc čítať hru nevieš. Ale v zásade áno, myslím si, že je to pre rozhodcu lepšie.
Občas mi to tak na zápase príde a nakoniec to aj niektorí rozhodcovia sami povedia, že napríklad zápasy mladších žiakov alebo ženský futbal je pre nich ako za trest…. Ako to máš v tomto ty?
Tak áno, možno pre starších a skúsených rozhodcov je ako za trest ísť na žiakov. No ja to beriem tak, že stále sa mám v čom zdokonaľovať a trénovať, a aj na tých žiakoch sa dejú rôzne situácie, z ktorých sa mám čo učiť.
Povráva sa, že už aj v našom okrese smerujeme k tomu, že na žiakov o chvíľu nebude mať kto chodiť a budeme si to pískať sami… Myslíš, že by to bolo šťastné riešenie?
Toto neviem celkom presne povedať. Som rada, že chodím na tých žiakov ale na konci sezóny ich mám už aj celkom dosť. V niektorých prípadoch tam netreba ani rozhodcu. Niektoré deti už vedia kto má vyhadzovanie, či ho kopol či nie, dohodnú sa… Niekedy si prídem pri kvalitnejších žiakoch aj zbytočná. Ale neviem úplne odpovedať na túto otázku
Máš nejakú vtipnú príhodu z rozhodovania?
Jedna čo mi teraz tak na rýchlo napadla… Hráč bol len v postavení mimo hry ale nehral a hra pokračovala ďalej. Obranca si ale myslel, že druhá asistentka signalizovala hráča mimo hry a zdalo sa mu, že počul aj píšťalku. Takže kľudne v pokutovom území chytil loptu do ruky, spravil dva kroky a postavil si loptu, že ide rozohrať. Ja v tom šoku som len pozerala, že to čo robí. Samozrejme, bola z toho penalta, chalanovi všetci spoluhráči nadali ale aj sa na tom zasmiali. 😀
Čo považuješ za doterajší vrchol svojej rozhodcovskej kariéry a čo by si možno chcela v budúcnosti dosiahnuť?
Ako prvý som doterajší vrchol som zažila priateľsky zápas Bánová – Rukh Vynnyky (2. Ukrajinská liga) a túto sezónu som bola ako asistentka na zápase Slovnaft cupu Hontianske Nemce – Zvolen. Zatiaľ toto boli pre mňa najväčšie zážitky v rozhodcovskej kariére. No a v budúcnosti by som sa chcela dostať čo najvyššie ako to pôjde, asi ako každý.
Majú aj rozhodcovia obľúbené destinácie, kde sa radi vracajú?
Samozrejme, sú také destinácie, kde si rozhodca povie, že super, že idem práve tam. Každý isto má takúto svoju destináciu.
Stane sa vám niekedy, že sa po zápase zdržíte aj dlhšie ako ste plánovali, že vás trebárs domáci pohostia alebo niečo podobné?
Niekedy áno. Niekedy to trvá kratšie, inokedy aj dlhšie než by bolo treba 🤣 a niekedy zas po zápase ideme hneď domov. Závisí to aj od atmosféry a od domáceho klubu.
Majú aj rozhodcovia svojich fanúšikov? 😀
Fanúšikov asi nie. Buď kamarátov alebo nepriateľov a ešte nepriateľov, ktorí ti pošľú žiadosť na sociálne siete a potom ti komentujú skoro každý príspevok. 🤣
Keď sme sa už dostali k sociálnym sieťam… Kontaktujú ťa na nich aj samotní hráči napríklad po zápase s nejakou odozvou na tvoj výkon?
Jooooj jasné, niekedy už pred zápasom mi chodia žiadosti. Aj po zápase. Ale sem-tam mi príde aj pekná správa, že som prekvapila a také pekné povzbudivé správy. Dostala som však už aj jednu od dorastenca, kde mi nadal. Alebo od žiaka, ktorý bol nespokojný so svojou červenou kartou a následne mi napísali dokonca jeho spoluhráči nech tu červenú kartu vymažem. 🤣
