Niektoré stretnutia sa jednoducho udejú presne tak, ako majú. Počas nedávneho zápasu medzi Kysuckým Novým Mestom a Pohroním som si všimol hráča, ktorého som predtým nepoznal. Možno nebol najtechnickejší futbalista na ihrisku, ale niečo na ňom ma zaujalo – jeho snaha, bojovnosť a odhodlanie. Bol to hráč FK Pohronie Samuel Krnáč.
Po zápase som ho chcel osloviť, pochváliť či povzbudiť. Prekvapil ma však tým, že bol rýchlejší. Prišiel za mnou sám, chcel spoločnú fotku. Neskôr sa ukázalo, že ma už poznal zo sociálnych sietí a vnímal, čo robím. Prekvapilo a potešilo ma, keď mi povedal, že sa na toto stretnutie tešil. Až neskôr som si uvedomil, že to, že si sám prišiel vypýtať fotku, ho dokonale vystihuje – keď niečo chce, ide si za tým.
Po zápase sme sa dali do reči a postupne som pochopil, že jeho športový príbeh je naozaj výnimočný. Samko môže byť príkladom a motiváciou pre mnohých mladých športovcov. Keď som sa ho spýtal, či by sa o svoj príbeh chcel podeliť, neváhal a súhlasil. A tak vznikol tento článok. Verím, že vás jeho cesta zaujme – a možno aj inšpiruje.
Hrám futbal len niečo viac ako rok a zatiaľ je to pre mňa všetko nové, ale snažím sa hrať najlepšie, ako viem, aj keď mi to dnes veľmi nevyšlo. Bohužiaľ, niekedy to tak je. V podstate takto sa začal náš rozhovor. Keď mi Samko povedal, že futbal hrá len rok a pol, nechcelo sa mi tomu veriť. Veď sa dostal do prvej ligy, kde sú hráči, ktorí futbal hrajú od malička. Ako sa mu to podarilo?
Aj keď ma Samkova cesta prekvapila, stále mi vŕtalo v hlave, ako sa dokázal tak rýchlo prepracovať na takú úroveň. Zdalo sa mi nepravdepodobné, že by s futbalom začal úplne od nuly a nemal predtým žiadne športové skúsenosti. Ukázalo sa, že od malička sa venoval horskej cyklistike: Od malička som sa venoval horskej cyklistike ale neskôr som si zlomil ruku, tri mesiace som nejazdil – potom som znova začal ale nebolo to už také ako predtým a už ma to ani nebavilo. Začal som teda premýšľať nad futbalom a neskôr som ho začal hrať.
Víťazný typ od malička
Keď Samko hovoril o cyklistike, bolo jasné, že aj v nej sa mu darilo. Išlo mi to dosť dobre, veľa aj starších chlapcov, s ktorými som jazdil, ma veľmi chválili, málokto bol taký, ktorý robil horskú cyklistiku a bol v takom veku ako ja, hovorí.
Aj keď sa jeho cesta neskôr otočila k futbalu, jedna vec sa nezmenila – je to súťaživý typ. Som taký typ, že chcem byť najlepší, aký môžem byť vo všetkom čo robím, priznáva.
Keď začínal s futbalom, možno ani sám nečakal aký rýchly spád veci naberú. Keď som začal s futbalom tak som si nemyslel, že ma to bude tak veľmi baviť a bude to znamenať pre mňa tak veľa. Futbal je teraz vec ktorá ma veľmi napĺňa a baví. Snažím sa vždy myslieť pozitívne, aj keď to niekedy nie je ono… Myslím si že zatiaľ som na dobrej ceste, mám skvelého trénera, ktorý ma veľmi podporuje, takže zatiaľ to vidím celkom pozitívne ale stále musím makať a byt disciplinovaný.
Každý správny športovec ide do toho čo robí s nejakým cieľom, inak to nebolo ani v tomto prípade. Keď som začal, tak som mal taký prvý cieľ a to bolo dostať sa do prvej ligy čo sa mi aj podarilo. Že to prišlo pomerne rýchlo na tom má nemalú zásluhu tréner Pohronia Nikola Miloševič.
Na jeseň som mal zápas za svoj prvý klub (MFK Spartak Hriňová) v okresnej súťaži. Deň po zápase mi prišla správa, že vraj tréner (Nikola Miloševič) videl nejaké naše zápasy, a že by sa chcel so mnou dohodnúť aby som prišiel na tréning. Bol som veľmi prekvapený ale aj veľmi rád. Vôbec som netušil, že by sa na naše zápasy niekto taký mohol chodiť pozerať. Deň predtým som ale rozmýšľal nad tým a veľmi som si prial aby sa mi to splnilo, že sa niekedy do tej prvej ligy dostanem…. a ono sa to splnilo. 🙂
Nič z toho by sa asi nestalo ak by ale Samko nemal to odhodlanie a to čo voláme správny mindset, čo ma pri rozhovore s ním zaujalo asi najviac. Kľudne by sa mohlo stať, že tým, že začal neskôr, bude to vnímať ako veľkú nevýhodu, ako niečo čo sa už nedá dohnať. On je však v tomto úplne iný. Snažím sa makať čo najviac, viem, že to nebude ľahké ale verím, že to bude fajn. Naozaj veľa hráčov, ktorých poznám a začali neskoro majú presne tieto myšlienky a výhovorky ale ja si myslím, že môžem byť lepší ako veľa hráčov.
Samozrejme ako to už býva aj Samko sa stretol s nejakými ľuďmi, ktorí mu hovorili, že je to moc náročné a tá šanca uspieť je príliš malá… Áno, pár ľudí sa ma snažilo odradiť ale vždy som si povedal, že to nezáleží od toho čo mi hovoria ale záleží to odo mňa ako sa rozhodnem, či budem na sebe stále pracovať a pôjdem za svojim cieľom. Na druhej strane, keď mi niekto dá nejakú kritiku, v tom zmysle, že by som mal niečo zlepšiť, tak sa to snažím brať pozitívne a poučiť sa z toho.
Cesta za splnením cieľov však nie je vždy jednoduchá. Aj keď má Samko jasnú víziu a obrovskú chuť pracovať na sebe, každý deň prináša výzvy, ktoré by veľa iných možno zastavili.
Najťažšie je asi dochádzanie. Na tréningy do Žiaru nad Hronom mám 60 kilometrov a musím tam chodiť trikrát do týždňa plus cez víkendy na zápasy. Odchádzam skoro popoludní, domov sa vraciam večer unavený, a ešte mám školu. Občas sa snažím učiť v autobuse, ale nie je to vždy jednoduché. Rodičia ma veľmi podporujú a za to som im nesmierne vďačný. Bez nich by som to určite nezvládol.
Keď sme sa o tom so Samkom rozprávali, tak som si hovoril, že jeho prístup by mohol byť inšpiráciou aj pre mňa a veľa iných….„Keď on zvláda toto, tak prečo by som ja nemohol urobiť niečo, čo je možno desaťkrát ľahšie?“ Myslím si, že keby viac ľudí poznalo jeho príbeh, uvedomili by si, čo všetko je možné, keď má človek správny mindset.
Ani Samko však nie je robot – aj on má dni, keď bojuje s vlastnou lenivosťou alebo únavou. Občas musím zabojovať sám so sebou, ale vždy si poviem, že ak nepôjdem trénovať alebo neurobím niečo pre to, tak nikdy nebudem úspešný a nikdy nezvládnem to, čo budem chcieť.
A možno práve tento prístup je to, čo ho robí výnimočným. Každý má niekedy pochybnosti či slabšie dni, ale to, čo odlišuje úspešných športovcov od ostatných, je schopnosť prekonať ich a ísť ďalej. A práve preto si myslím, že z neho môžu brať príklad mnohí ďalší.
Najväčšia motivácia? Rodina
Každý športovec má niečo, čo ho poháňa vpred. Niekto túži po úspechu, iný po uznaní, ďalší si jednoducho užíva samotnú hru. Pre Samka je však tou najväčšou motiváciou jednoznačne podpora rodičov.
Najviac ma motivuje podpora rodičov a to si najviac vážim… to je vždy pre mňa najväčšia motivácia.
Keď mi toto povedal, bolo jasné, že za jeho odhodlaním nestojí len láska k futbalu, ale aj obrovská vďačnosť. Vďačnosť za to, že jeho rodičia obetujú svoj čas, energiu a neraz aj pohodlie, aby mu umožnili plniť si sen.
Ďalší dôležitý človek: Tréner
Podpora rodičov je pre Samka neoceniteľná, ale jeho cesta by nebola možná ani bez ďalšieho dôležitého človeka – trénera. Nikola Miloševič bol ten, kto si ho všimol a dal mu šancu posunúť sa vyššie.
Pod vedením trénera Miloševiča sa Samko posúva každým tréningom vpred. Vie, že vďaka nemu môže rásť nielen ako hráč, ale aj ako človek. Sám o svojom trénerovi hovorí s veľkým rešpektom a uznaním:
Pre mňa tréner Niko je skvelý ako tréner, tak aj človek. Veľmi si ho vážim a som rád, že mám takéhoto trénera, pretože za ten čas, čo som v Žiari, ma už naučil fakt veľa. Snaží sa nám mužstvu dať čo najviac a podporovať nás. Ja si to veľmi vážim a mám ho veľmi rád, lebo naozaj ide z neho dobrá a pozitívna energia.
Sen, ktorý sa mení na cieľ
Samko si uvedomuje, že jeho cesta nebude jednoduchá. Vníma, aké náročné je uspieť vo futbale, no zároveň ho to neodrádza. Práve naopak – motivuje ho to makať ešte viac.
Teraz je môj cieľ dostať sa do výberu U14, čo je veľmi náročné, ale budem robiť všetko pre to, aby sa mi to podarilo. A môj najväčší cieľ je hrať profesionálny futbal.
Nie je to však len o ňom. Rád by svojím príbehom motivoval aj ďalších – rovnako ako svojich spoluhráčov v predchádzajúcom klube. Som veľmi rád, že som teraz aj motivoval niektorých mojich bývalých spoluhráčov a tiež na sebe makajú a snažia sa byť čo najlepší.
Toto je presne dôkaz toho, že to, čo robí, má zmysel. Že jeho úsilie nevidieť len na ihrisku, ale aj v inšpirácii, ktorú prináša iným.
Má správny prístup, obrovské odhodlanie a podporu rodiny i trénera. Vie, že nič nepríde samo, a je pripravený pracovať na sebe každý deň.
Ak bude pokračovať v nastavenom tempe, možno o pár rokov už nebude len snívať o profesionálnom futbale – ale ho naozaj hrať….. 🙂
