Na dovolenke som prečítal zaujímavú knihu, volala sa: Ako nastaviť hlavu mladému športovcovi a jej autorom je športový psychológ Adam Truhlář. Po dovolenke som si pozrel webinár Adama Klanicu, ktorý momentálne pôsobí ako tréner v mládežníckej akadémií Austrie Viedeň a z času na čas sme v kontakte. Mal som možnosť sledovať jeho koučing a prístup napríklad aj minulý rok na Škriniar Cupe v Žiline.
Keď som sa to snažil počúvať a čítať naozaj pozorne zistil, že veci, o ktorých obaja rozprávali sa vlastne navzájom celkom prepájajú. Adam Truhlář často opakuje, že pre mladého športovca z dlhodobého hľadiska naozaj nie je najpodstatnejšie či vyhral nejaký ligový zápas, keď mal dvanásť. Ďaleko dôležitejšie sú dve veci. Udržať u detí pozitívny vzťah k športu, aby im vydržal v ideálnom prípade až do dospelosti. Zároveň by sa tréneri mali snažiť mladého športovca pripravovať tak, aby tie najlepšie výkony, výsledky a víťazstvá prichádzali práve v dospelosti.
Žiaľ, aj z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nie všetci tréneri v mládežníckych kategóriách to vidia podobne a výsledok je pre nich často najdôležitejší. Dalo by sa to ilustrovať na veľa veciach.
Napríklad mladšia prípravka 4 na 4 na 2 malé brány. Jasné, že sú tu tréneri, ktorí dve deti postavia do brány „aby sme nedostali gól“ ale je toto naozaj účel?
Raz som zase išiel po ihrisku pred zápasom staršej prípravky, kde sa stretli dve mužstvá, ktoré pravidelne hrali vyrovnané zápasy a vždy to bol taký malý šláger. A počujem trénera ako hovorí svojmu asistentovi: Teraz musíme dať hrať len tých najlepších a nebudeme ani striedať. Neexistuje aby sme s nimi prehrali! To nakoniec aj urobili, celý zápas odohrala zostava, ktorá na ihrisko vybehla od začiatku a ostatní hráči toho tímu celý zápas stáli za čiarou a pozerali sa na svojich spoluhráčov. Určite neboli úplne šťastní z toho, že si nezahrali. Zatiaľ čo druhý tím striedal pravidelne dve formácie v určených časových intervaloch podobne ako na hokeji. Výsledok? Zápas sa skončil remízou 0:0. Komu dal tento zápas viac?
Nakoniec ešte jeden príklad. Začínajúci ambiciózny tréner dostal dôveru viesť mužstvo kategórie U15 v okrese. Bol to bývalý futbalista, mal nejaké svoje predstavy ako to chce robiť a čo chce deti naučiť. Rozhodol sa práve pre hráčsky rozvoj, a tak sa stávalo, že dával príležitosť aj mladším hráčom, ktorý mali povedzme 11 alebo 12 rokov na dosť dlhý časový úsek hry a nebál sa toho. Čo sa ale nie vždy stretlo s pochopením rodičov na tribúne a okolia…. Lebo veď čo keď to neudržia a prehráme.
Samozrejme, každý športovec chce vyhrať – v každom veku a to je úplne prirodzené ale:
Rozvoj hráča > Výsledok zápasu
Výhra v zápase U13 nie je dôležitejšia ako to, aby sa hráč U13 naučil riešiť herné situácie, ktoré mu pomôžu byť úspešný v dorasteneckom alebo v dospelom futbale a samozrejme, by sa pri tom nemal báť robiť chyby….ako sme o tom hovorili už v minulosti aj s hokejovým trénerom Jakubom Kubišom.
Adam Klanica v tom webinári v podstate povedal, že v Austrií majú nastavený určitý systém, ktorému tréneri aj hráči veria. A aj keď sa zápas nevyvíja podľa predstáv. „Nevzdáme sa týchto princípov len preto, aby sme vyhrali zápas za každú cenu. Jasné, že chceme vyhrať ale chceme vyhrať našim spôsobom, tým čo trénujeme.“ To je celkom fajn nastavenie. Adam v podstate hovorí, že zápas je preňho „kontrolou tréningu“ či tie veci, o ktoré sa v tréningu snažia sú nastavené správne.
Jasné je náročné porovnávať nastavenie v jednej z popredných akadémií v Európe s okresným futbalom na Slovensku, keďže napríklad rozptyl individuálnej kvality medzi hráčmi v rámci mužstva je diametrálne odlišný ale základný princíp by sme mohli ilustrovať asi takto:
„Viem, že mám na lavičke hráčov, ktorí možno nie sú výkonnostne tak kvalitní ako tí na ihrisku. Ale napriek tomu im v zápase dám šancu – pretože chcem vidieť či to na čom sme pracovali v tréningu vedia použiť v zápase. Chcem im dať šancu ukázať čo sa naučili. A nemaľujem si v hlave scenáre čo by sa mohlo stať, keď ich tam dám na 25 minút a nie len na päť.“
A možno práve to, udrží toho hráča pri futbale. To, že mal trénera, ktorý mu dal šancu, aj keď sa ešte len učil. A nenechal ho celý zápas stáť za čiarou či sedieť na striedačke….
