Zimná olympiáda v je už minulosťou. Nastal čas hodnotiť, pozrieť sa na ňu možno aj z iného uhla pohľadu. 
Dostať sa na olympijské hry je snom takmer každého športovca. Niektorí z nich už ako malé deti snívajú o tom ako sa raz stanú olympijskými víťazmi, podobne ako ich vzory. Môžeme sa len domnievať koľko detí inšpirovali počas dvojtýždňového športového sviatku k tomu aby sa aj oni začali venovať nejakému športu. Určite sa nájde aj veľa takých, ktorí si povedia: Keď sa môže štyridsaťročný “dedko“ Bjørndalen stať víťazom závodu na olympiáde, hoci už zo mňa vrcholový športovec nebude, nikdy nie je neskoro začať robiť niečo pre seba. A tak začnú športovať aspoň rekreačne.
Je jasné, že ani veľká väčšina profesionálov sa na olympiádu nikdy nedostane, súťažia tam predsa tí najlepší. Pre veľkú väčšinu športovcov je obrovským úspechom už len samotná účasť na tomto športovom sviatku. Na to aby sa mohol na hrách predstaviť musí splniť náročné kritéria a limity a prezentovať sa výbornými výkonmi nie len počas krátkeho obdobia, ale aj jednej či dvoch sezón. „Ľudia sa k nám správali ako ku hviezdam a vážili si nás, už len preto, že sme sa dokázali na olympiádu prebojovať“, tak spomína na olympiádu vo Vancouveri česká akrobatická lyžiarka, Tereza Vaculíková. Bohužiaľ toto akoby absentovalo u našich médií počas hier v Soči.
Každý jeden športovec predsa ide na túto udalosť s tým, že chce predviesť čo v ňom je. Často je to všetko o jednej jazde, jednom pokuse a niekedy to proste nevyjde. Športovci potom prežívajú veľké sklamanie a určite im nepomôže keď sa po nich vozia média ako tomu bolo nejeden krát na týchto OH. Skúsme si predstaviť, žeby taký Adam Žampa, ktorý sa netajil tým, že svoje jazdy išiel na hranici maximálneho rizika nedokončil svoje skvelé slalomové kolá, ako by to okomentovali média? Na 99% by ho zvozili pod čiernu zem. Sám Žampa sa vyjadril, že ho nezaujíma nejaké 15. miesto, podobné je to aj v prípade našich médií.
Potom sú tu športovci, ktorým sa podarí doraziť do cieľa, urobia všetko pre čo najlepší výsledok. Po dojazde do cieľa ale zistia, že konkurencia bola lepšia a končia za prvou dvadsiatkou či v hĺbke štartového poľa. Tu už široká verejnosť, ale čo je horšie opäť aj niektoré média hovoria o “výletníkoch“. Chudák Pierre de Coubertin autor olympijského hesla „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“, sa musí v hrobe obracať. Nuž keď chodia na výlet, tak prečo sa kritici nepostavia na lyže a nevybojujú si taký pekný výlet tiež? Asi preto, že to predsa len také ľahké nebude a stojí to veľa námahy, potu a obetovania sa. Môžeme byť radi, že pri súčasnej situácií má vôbec niekto výkonnosť na to aby sa dostal na olympiádu, a že ho ešte od športu neodradila situácia s podporou športu na Slovensku. Žiaľ ako sme sa dozvedeli tesne po poslednej jazde nášho štvorbobu, jeho najväčšia osobnosť, Milan Jagnešák sa to rozhodol zabaliť, lebo už nemá síl na to aby to celé ťahal sám. S takouto podporou a zázemím len ťažko môžeme konkurovať iným krajinám a tak buďme radi za každého jedného reprezentanta a každého jedného olympionika a povzbudzujme všetkých, nie len tých, od ktorých čakáme medailu či popredné umiestnenie.
Keď už sme pri tých boboch nedá mi nespomenúť ročný zákaz činnosti pre pilota nemeckých bobov, bývalého majstra sveta i Európy Manuela Machatu. Ten sa olympiády nezúčastnil a tak nože zo svojich bobov dal k dispozícií ruskému pilotovi Alexandrovi Zubkovovi, ktorý sa stal víťazom. Nemecká federácia ho odmenila za túto výpomoc pokutou 5 000€ a už spomínaným zákazom činnosti. Pritom Nemci to nedávajú do súvislosti so zlými výsledkami svojich bobistov na OH. Machata teda išiel za dobrotu na žobrotu. Ani tento prípad nie je určite úplne v súlade s olympijskou myšlienkou a olympijskom duchom.
Je jasné, že olympijské hry nie sú už dávno len vecou športu a športových výkonov, no bolo by dobré keby to ostalo hlavne o nich. A o vzájomnej toleranci, rešpekte, vytváraní nových priateľstiev a pomoci aj medzi súpermi.
Robo Michalec
foto: zimbio.com
