Nedávno som tu písal ako ma baví rozprávať sa s ľuďmi o športe a prinášať rôzne rozhovory. Popri tom, že sa ich sám snažím prinášať rád taktiež čítam zaujimavé rozhovory z dielne iných, skúsenejších športových redaktorov. Okrem toho, že sa vždy niečo dozviem sa tak samozrejme aj inšpirujem ako sa posunúť v tejto oblasti zas o niečo dopredu.
Jedným z autorov, ktorého rozhovory si rád a so záujmom prečítam je aj Ján Janočko, ktorý momentálne píše pre prvý slovenský neobjektívny športový portál Tak Určitee. Povedal som si, žeby nebolo zlé, vyspovedať, niekoho, kto pravidelne spovedá hviezdy našej najvyššej futbalovej súťaže ale aj našich úspešných paraolympionikov čo je mne téma veľmi blízka.
Viac už nám Jano o svojej novninársko-televíznej kariére prezradil v nasledujúcom rozhovore. Okrem iného napríklad aj to, pod akou prezývkou ho má zafixovaného kapitán trnavského Spartaka, Martin Mikovič. 😀
Na úvod by ma zaujímalo aká vlastne bola tvoja cesta k športovej žurnalistike?
Študoval som masmediálnu komunikáciu v Trnave. Celý život som mal pocit, že jedného krásneho dňa ma bude živiť písané slovo. Nakoniec z toho vzišlo to, že ešte na vysokej škole prišla ponuka skúsiť prácu v Televízii Raj (žilinská televízia). Popri tom som sa snažil písať rôzne filmové recenzie či prispievať do školského časopisu a vlastne sa ten pocit premenil na skutočnosť.
V televízii som taktiež musel veľa písať, keďže som robil vedúceho vydania, kontroloval texty a podobne. Neskôr som pôsobil aj na pozícií športového redaktora, tam som si musel vždy všetko pripraviť. Možno som ani nečakal, že to písanie bude súčasťou televíznej práce až natoľko.
Momentálne je práca športového redaktora pre mňa taká brigáda, keďže pracujem v kultúrnom centre v Trnave, kde taktiež veľa píšem. Takže slovenčina a písanie je to čo ma živí od školy a športová žurnalistika je vášeň, ktorú robím popri práci a preto môžete čítať moje texty na Tak Určitee.
Išiel si študovať s predstavou, že chceš v budúcnosti venovať práve športovej žurnalistike?
Chcel som sa venovať športu a kultúre, chcel som písať o futbale, chcel som písať o filmoch a nejako to vyšlo. Neviem, či som chcel byť primárne športový novinár ale asi každý kto má rád šport ako fanúšik, by sa mu chcel nejakým spôsobom venovať. Či už ako hráč, tréner alebo povedzme redaktor. Ja som mal pocit, že fanúšikovstvo a slovenčina a písanie sa dá pekne spojiť.
Vždy si sa chcel venovať iba písaniu? Nechcel si si niekedy skúsiť byť napríklad byť v televíznom štúdiu alebo robiť ako televízny reportér rozhovory naživo?
To ma nelákalo a v minulosti som si ani nevedel predstaviť, že by som niečo také robil. Potom som robil v telke, aj keď na obraze som veľmi nebol. Musel som byť v akcii, musel som držať mikrofón, musel som si načítavať texty. Okolnosti ma teda napokon doviedli k tomu, že som skúsil aj takú prácu ale nebolo to mojim cieľom.
Veľmi obdivujem všetkých komentátorov a redaktorov, ktorí idú do živého prenosu. Tam nemáš druhú šancu – čo si povedal, to už sa nezmazateľne zapíše do histórie, z toho by som mal strašné stresy. Preto obdivujem všetkých ľudí čo také niečo robia.
Teraz píšeš pre športové články pre portál Tak Určitee a venuješ sa hlavne rozhovorom. Podľa čoho si vyberáš respondentov?
V poslednom čase robím veľa rozhovorov s hráčmi z našej najvyššej futbalovej súťaže. Väčšinou ma zaujímajú hráči so zaujímavým príbehom alebo takí, o ktorých si myslím, že majú vplyv na hru ale veľa sa o nich nehovorí. Povedzme si to tak, hráč ktorý dá 20 gólov za sezónu je pre čitateľov atraktívnejší ako hráč, ktorý vyhrá 80% osobných súbojov. Mňa zaujíma aj ten, ktorý vyhrá tých 80% alebo chytí 20 gólov… Zaujíma ma napríklad aj tá vášeň, s ktorou hrá. Niekedy si prosto poviem, že o tomto hráčovi by som chcel vedieť viac.
Mal si niekedy respondenta, ktorého si oslovil a počas rozhovoru si zistil, že si sa toho moc nedozvedel, lebo to z neho išlo „ako z chlapatej deky“?
To sa mi stalo skôr párkrát v televízií. Boli futbalisti pre ktorých bol občas problém odpovedať celou vetou, hoci sa veľmi snažili. Občas sa stalo, že mi niekoľko sekúnd na kameru dokonca aj prikyvovali aby bolo jasné, že dávajú dlhú odpoveď, lenže v televíznej reportáži to človek veľmi neuhrá. Čo sa týka tých rozhovor pre web, tam sa mi to zatiaľ našťastie nestalo. Myslím si, že čo sa týka našej futbalovej ligy, tak je tam málo hráčov, ktorí by na niečo také neboli pripravení, keďže sú si vedomí toho, že aj to je súčasť športovej kariéry.
Stalo sa ti, že by ti niekto odmietol dať rozhovor?
To, že by mi niekto priamo odmietol dať rozhovor sa mi nestáva. Občas sa mi ale stane, že keď si dohodnem s niekým rozhovor cez sociálne siete, tak od toho momentu ako si dohodneme nejaký termín, ma začne dotyčný buď ignorovať alebo sa vyhovárať.
Posielaš prepísané rozhovory svojim respondentom na autorizáciu?
Áno, aj keď niektorí ľudia mi už radili, že to nemám robiť. Nestalo sa mi, že by si to niekto vyžiadal, skôr sa mi stalo, že niektorí boli prekvapení, že im to posielam. Je to lepšie, už len preto aby sme si overili niektoré faktografické údaje ako roky, úspechy a podobné veci.
Stalo sa ti aj to, že by ti niekto menil a dopisoval veci v rozhovore?
Stalo sa mi to, ale nebolo to pri športovej téme. Stalo sa mi, že respondent mi začal písať, aby som tam kadečo pridal a začal o sebe hovoriť v tretej osobe. Bolo to veľmi prekvapivé, lebo tam dával také myšlienky, že by sa za ne nemusel hanbiť ani nejaký filozof avšak naživo nič také nehovoril. Potom som rozmýšľal, že kto mu to píše, lebo to bolo niečo úplne iné. Čo sa týka, športu tak väčšinou chcú respondenti opraviť iba drobnosti.
Okrem futbalu sa často venuješ aj rozhovorom s paraolympionikmi. Ako si sa dostal k tejto téme?
Vždy som ich obdivoval. Baví ma sledovať paraolympíjsky šport, myslím že by mal mať na Slovensku viac fanúšikov. Myslím, skutočných fanúšikov, nie takých, ktorí budú hovoriť, že my by sme radi pozerali viac paraolympíjskeho športu, čítali viac rozhovorov s paraolympionikmi, a keď majú možnosť, tak to nerobia. Dostal som sa k tomu tak, že som sledoval Samuela Andrejčíka, nášho výborného boccistu. Robil som s ním rozhovor už na vysokej škole pre jeden magazín. Prišiel som za telovýchovným vedúcim z Tak Určitee s nápadom urobiť viac takýchto rozhovorov a on bol tou myšlienkou nadšený. Prvý väčší rozhovor som urobil s Veronikou Vadovičovou a ona ma následne pozvala na Festival paraolympionikov v Piešťanoch, kde som stretol veľa milých ľudí, ktorí mi odpustili aj to, že som nemal až také znalosti čo sa týka paraolympíjskeho športu. Urobil som tam vtedy tri rozhovory a rozhodol som sa, že budem prinášať také rozhovory pravidelne.
Dúfam, že možno aj vďaka týmto rozhovorom, ale napríklad aj vďaka výborným prenosom, ktoré prinášala z paraolympiády RTVS, bude o tieto športy väčší záujem, nájdu si nových fanúšikov a možno aj športovcov.
Ja mám osobnú skúsenosť s niektorými chalanmi s kúpeľov či už so Samom Andrejčíkom alebo Maťom Joppom, ktorý hráva sledge hokej. Na mňa vždy pôsobili ako veľmi pozitívni ľudia a vždy som obdivoval ich energiu. Ako pôsobia paraolympionici ako osobnosti na teba?
Každý je iná osobnosť, ale vždy ma vie až šokovať s akou ľahkosťou rozprávajú o svojich osudoch, o tom, čo ich v živote postretlo. Občas preto aj rozmýšľam, ako ten rozhovor vystavať – či sa baviť aj o príbehu, ktorý ich k športu priviedol alebo ich predstaviť čisto ako športovcov.
Pôsobia na mňa vždy ako veľký zdroj inšpirácie a v odpovediach ma vedia vždy niečím prekvapiť. Napríklad naposledy Maťo Joppa mi pri otázke ako robia nábor nových hráčov povedal, že: Stretnem niekoho v Kauflande, opýtam sa ho či by si to neprišiel skúsiť a niekedy príde. 😀 Je to pre mňa veľmi objavné pretože sa vždy dozviem veľa nových a zaujímavých vecí.
Priniesla ti táto práca aj nejaké priateľstvá so športovcami? Alebo je to viac o tom, že ich požiadaš o rozhovor zrealizujete ho a idete každý ďalej svojou cestou?
Na jednej strane, asi by nemali vznikať priateľstvá, na druhej strane mnohí športovci sú bezprostrední. Dovolím si povedať, že som kamarát napríklad s Dominikom Holecom. S ním sa totiž nedá nebyť kamarát. Robí milión charitatívnych aukcií, ak sa dá niekomu pomôcť, vždy rád pomôže a nájde si na to čas. Za jeho pôsobenia v Žiline nemal problém ísť pred kameru aj keď sa prehralo a zápas vôbec nevyšiel. Občas si napíšeme aj teraz.
Potom sú hráči, ktorí sa ma pamätajú ako napríklad kapitán Trnavy Martin Mikovič, ktorý si, aspoň predpokladám, síce nepamätá moje meno ale pamätá si ma podľa šiltovky a oblečenia, pretože keď som s ním robil rozhovor, tak som bol celý vo farbách Liverpoolu. Takže keď ma teraz vidí na pozápasovej tlačovke alebo sa stretneme v meste vždy na mňa kričí: Nazdar, Liverpool!
Nejaké kamarátstva so športovcami sú, ale nie som taká veľká ryba ako novinári z veľkých médií.
Máš v tomto smere nejaký sen, nejakého športovca s ktorým by si chcel urobiť rozhovor?
Napríklad Jaromír Bosák, Martin Škrtel či Marián Hossa, čo je naozaj asi len v rovine snov. Ale tých mien, ktoré by som chcel vyspovedať je veľa.
Okrem rozhovorov často píšeš aj reporty zo zápasov. Čo ti viac vyhovuje?
Vyhovuje mi aj jedno aj druhé, snažím sa však nájsť nejaký balans aby tých reportáží nebolo príliš veľa z jedného miesta, aby to bolo pre ľudí zaujímavé. Pri reportáži je náročnejšie to, že musíme byť kreatívni, pretože u nás píšeme reportáže trochu iným štýlom, ani nie tak o tom ako zápas skončil ale aj o veciach okolo.
Čo sa týka rozhovorov, je fajn stretnúť sa a porozprávať sa s ľuďmi, aj keď je s tým viac práce, keďže to treba prepisovať.
Predpokladám teda, že máš najradšej, keď rozhovory vznikajú pri osobnom stretnutí…?
Rozhovory robím najradšej naživo, lenže nie vždy sa to dá. Teraz robím veľa rozhovorov cez video hovory, je to lepšie ako sa nevidieť alebo si len poslať otázky, lebo to už je potom vlastne iba dotazník….
Zvykneš si čítať reakcie na svoje články? Ako sa staviaš k tomu, keď ťa niekto kritizuje?
Čítam reakcie a samozrejme aj konštruktívnu kritiku. Niekedy sa však stane, že na Tak Určitee zablúdia aj ľudia, ktorí vôbec nepoznajú ten koncept, hlavne pri zápasoch, v ktorých sa objavia nejaké kontroverzné situácie, napríklad ako naposledy pri derby Trnavy so Slovanom. Ľudia občas nie sú zorientovaní v tom čo a akým štýlom tam píšeme, takže sa sťažujú na nevhodné „žurnalistické figúry“ a podobne….
Väčšinou ale nemám nejakú negatívnu odozvu na svoje články. Aj Vlado Goffa mi kedysi v Žiline na tribúne povedal, že ja som typ novinára, ktorý hádam ani nevie nič zlé na futbalistov napísať. A asi sa Vlado nemýlil. Vždy idem do písania rozhovor alebo komentárov s tým, že je mi jasné, že tí ľudia to nerobia preto aby prehrali ale aby vyhrali. Snažím sa na nich nebyť prísny, lebo viem, že aj keď náhodou niečo pokazia, tak to nerobia naschvál, lebo každý chce vyhrať.
Komentátor a redaktor Marek Arpáš, vo vašom rozhovore prezradil aj to na koľkých futbalových štadiónoch už zostal zamknutý. Máš aj ty nejakú podobnú vtipnú príhodu?
Raz sa mi stalo, že som odchádzal ako posledný zo štadióna v Žiline, vyprevádzali ma SBS-kári a priali mi pekný večer. Inak býva väčšinou veselo v mixzónach po zápasoch. Naposledy, na spomínanom zápase Trnavy so Slovanom, keď sme sa tlačili na pozápasový rozhovor s Martinom Mikovičom, tak ktosi povedal: Chalani netlačte sa tak, lebo vás bude vidieť v telke. Na čo Martin Mikovič reagoval, že takú peknú šiltovku (Liverpoolsku samozrejme) môže byť pokojne vidno v telke. 😀
Dočkáme sa možno raz na Tak Určitee aj tvojej reportáže z nejakého zápasu Liverpoolu? 😀
Ak by som si to zariadil, myslím, že by takú reportáž neodmietli. Ak by som už mal ísť nech mi vybavia rovno akreditáciu, aby som sa dostal rovno k hráčom a urobil pár rozhovorov, nech máme z toho články aspoň na pol roka. 😀 Ak by som tam v budúcnosti išiel určite bude reportáž aj odtiaľ. Dovtedy bude treba čítať rozhovory len z dedinských futbalov a z Fortuna ligy. 🙂
