Dnes budeme pokračovať v sérií rozhovorov, ktorú sme začali ešte v októbri minulého roka s futbalistom Domaniže Michalom Petríkom. Ako som sľúbil pokúsim sa vám v nich predstaviť zaujímavých ľudí zo svojho okolia. Takým určite je aj môj dobrý kamarát, športový redaktor Juraj Janoťák.
S Jurajom sa poznáme už dlhšie, keď sme spoločne pracovali na viacerých projektoch. Svoju žurnalistickú kariéru odštartoval ako redaktor webu slovenského fanklubu hokejistov Colorada Avalanche. Dnes si jeho články môžete prečítať na stránkach biatlon-info.sk a cycling-info.sk.
O svojej práci a rôznych zážitkoch, ktoré sú s ňou spojené nám Juraj viac prezradí v nasledujúcom rozhovore.
——————————————————————————————————————-
Začnime tak zo širšia aby si sa trošku čitateľom predstavil. Poznáme sa už dlhšie ešte z čias, keď si písal hokejové články pre stránku fanklubu Colorada Avalanche – Eurolanche. Ako vyzerala cesta, ktorá ťa priviedla k športovej žurnalistike?
K písaniu som sa dostal takmer pred desiatimi rokmi ako 17-ročný. Práve v tom čase sa vytváral redakčný tím vo fanklube Eurolanche, ktorý mapoval dianie v Colorade Avalanche. Keďže som fanúšik tohto tímu od detstva, prihlásil som sa a začal som tvoriť svoje prvé diela. Neskôr som skúšal zabŕdnuť aj do iných projektov, keďže od malička som veľký fanúšik športu.
Neskôr si študoval žurnalistiku aj na vysokej škole. Ako sa s odstupom času pozeráš na toto obdobie? Stretávame sa totiž aj s názormi, že je to zbytočná škola, veď písať sa dá aj bez toho…..
Áno, je pravda, že na to, aby bol človek novinár nepotrebuje vysokú školu. Stačí, že ovláda materinský jazyk, má odvahu a rád komunikuje. Na druhú stranu vysoká škola človeka dobre pripraví do praxe. Aspoň u nás to tak bolo. Mne osobne vysoká škola veľmi veľa dala, naučil som kopec nových vecí a určite neľutujem tých päť rokov, ktoré som tam strávil. Takže na toto obdobie rád spomínam.
V Eurolanche to asi nebolo vždy jednoduché. Predsa len zápasy sú v noci ak ste chceli o nich písať museli ste ich sledovať, do toho školské povinnosti…ako sa ti to darilo skĺbiť?
Bolo to náročné, ale bavilo ma to. Doma som mal dohodu s mamou, že budem môcť v noci pozerať hokej ak budem chodiť skôr spať a ak budem mať splnené všetky ostatné povinnosti. V škole som nikdy nepatril k jednotkárom, stačili mi dvojky, takže sa to dalo zvládnuť (smiech). Tiež to nebolo tak, že som musel byť hore každú noc, keďže nie každú noc hrali hráči Colorada zápas. Plus sme boli na to viacerí, sumáre zo zápasov sme písali dvaja, respektíve traja, v lepšom období aj štyria, takže sme si zápasy delili … Najnáročnejšie obdobie bolo v skrátenej sezóne 2012/2013, kedy sa polovicu sezóny nehralo, a v druhej polovici sezóny boli tak nahustené zápasy, že človek nespal aj tri v noci v rade. Ja osobne som si na to zvykol, keďže v noci sledujem hokej skoro od útleho detstva, ale je to dosť náročné a podpíše sa to na zdraví.
Svoj osobný rekord v nespaní som si vytvoril počas olympiády vo Vancouveri, kedy som nespal viac-menej celý úvodný týždeň. Sem-tam som si zdriemol cez nejakú prestávku. Pamätám si, že počas zápasu Slovensko – Česko som išiel dokonca poza školu, bol to štvrtok, o deň neskôr sme hrali s Ruskom. Paľo Demitra vtedy premenil pamätný nájazd. Vtedy som tiež nešiel do školy, keďže môj otec mi vybavil prehliadku u doktorky (smiech), návštevu u nej sme stihli vybaviť počas prestávky medzi druhou a treťou tretinou. Takže vždy sa dal nájsť spôsob ako skĺbiť nočné sledovanie športu so školou. Doma som mal dobré podmienky (smiech).
Momentálne pracuješ pre weby biatlon info a cycling info…ako si sa teda dostal od hokeja k cyklistike a biatlonu?
Najskôr som sa dostal k biatlonu. Tento šport, podobne ako hokej, sledujem od malička, a počas vysokej školy som potreboval absolvovať prax v nejakom celoslovenskom médiu. Pochádzam z Oravy, kde regionálnu žurnalistiku reprezentuje iba My Orava a boli sme viacerí študenti z tohto kraja, nebolo ľahké sa tam dostať, a tak či tak bolo to „iba“ regionálne. My sme potrebovali médium celoslovenské. Ani v Ružomberku veľa médií v tom čase neoperovalo, tak som mal len dve možnosti, odísť do hlavného mesta do redakcie, o čom som však počul, že bežnou praxou býva, že stážistom dávajú variť kávu a podobné hlúposti, ale keďže som sa chcel niečo naučiť, tak som kontaktoval šéfredaktora portálu biatlon-info. Nakoniec tento krok hodnotím veľmi pozitívne, lebo táto skúsenosť mi otvorila dvere do mediálneho sveta, no hlavne som sa veľa naučil.
Po dvoch rokoch spolupráce pre biatlonový portál som začal písať aj pre cyklistický. Ešte predtým som asi rok a pol strávil písaním pre už neexistujúci web o americkom futbale. Túto skúsenosť si tiež veľmi pochvaľujem, lebo americký futbal aj napriek tomu, že ľudia ho v našich končinách veľmi ťažko prijímajú, má svoje čaro. Vôbec po prvýkrát v kariére sa mi vtedy stalo, že moje články sa objavili aj na platforme šport.sk.
Robíš si štatistiku koľko článkov si napísal?
Na úplnom začiatku som si počítal, koľko článkov som už napísal, ale po prvej tisícke som to už prestal počítať. Takže momentálne vôbec neviem koľko som toho už napísal.
Ako napríklad teraz vyzerá tvoj bežný týždeň? Keďže je momentálne zima asi sa venuješ hlavne biatlonu…
Biatlon je momentálne na prvom mieste. Pracovný týždeň sa u mňa začína zvyčajne v stredu a končí v nedeľu, takže môj víkend prebieha v pondelok a utorok. Od stredy do nedele zvyknú prebiehať preteky, takže v stredu doobeda si prezriem biatlonové správy, aby som mal prehľad o aktuálnom dianí. Počas pretekov už nie je čas sledovať niečo iné. Popri Svetovom pohári sa jazdia aj preteky v rámci IBU pohára, takže niekedy musím sledovať aj dvojo pretekov naraz. Napríklad tento týždeň prebieha štvrté kolo IBU pohára u nás v Osrblí. Je to časovo náročné, aj stresujúce.
Keď spomínaš to Osrblie…vyrážaš v rámci svojej práce aj do terénu, keď sa koná práve takéto podujatie na území Slovenska?
Áno, napríklad minulý rok som sa dostal na Majstrovstvá Slovenska a Česka v cestnej cyklistike do Trnavy, kde sa objavili skoro všetky hviezdy z oboch krajín, aj Peter Sagan alebo Zdeněk Štybar. Dva roky dozadu som sa ako redaktor dostal na Okolo Slovenska.
Určite je to iné ako pracovať z pohodlia domova…bola to veľká zmena?
Určite. Doma si človek vie urobiť podmienky, v ktorých sa mu dobre pracuje. V teréne sa človek musí prispôsobiť okolnostiam, napríklad v cyklistike. Počas etapy sa stane, že nemáme signál a ani prístup k internetu, nemusia fungovať vysielačky, ktorými sa dorozumievajú komisári a rozhodcovia, a podobne. Tiež keď sedíte na motorke musíte dodržiavať nielen predpisy ako v bežnej cestnej premávke, ale aj pravidlá Medzinárodnej cyklistickej únie. Sú okamihy, kedy na seba ľudia aj zdvihnú hlas, pretože rozhodcovia sa snažia, aby sa pretekárom nič nestalo, novinári a fotografi zas chcú zachytiť všetky dôležité momenty. Je to veľké dobrodružstvo, ale je to aj veľmi vyčerpávajúce. Na konci dňa človek padne do postele a ani nevie ako zaspí.
Dostať sa do blízkosti hviezd svetovej cyklistiky musí byť veľký zážitok..dokáže si to človek patrične popri práci užiť aj na mieste alebo sa to vynára až postupne, keď už je po všetkom?
Sú okamihy, ktoré si človek užije už v teréne, napríklad mne sa stalo, že Ján Bárta na konci etapy skúsil zaútočiť, a ja a môj motorkár sme boli medzi ním a pelotónom. Bárta si nevytvoril veľký náskok, ale asi trikrát ku nám prišiel a spýtal sa, aký veľký náskok má. Keď nám komisár ukázal, že máme ísť už preč, tak nám ešte na diaľku poďakoval. Bol to pekný okamih a pekné gesto. Pár takýchto okamihov sme zažili v každej etape. Inak je to však dosť stresujúce, nie je to žiaden výlet. Človek je tam predsa len pracovne, takže áno, prítomnosť hviezd ako Bob Jungels alebo Julian Alaphilippe si uvedomuje, ale skutočnosť, že bol pri nich a mohol s nimi aj prehovoriť pár slov ocení až časom. Mne osobne sa stalo, že keď som mal urobiť rozhovor s Jungelsom, stratil som slová. Bola to trochu trápna chvíľa, ale Bob to pochopil a odpovedal mi akoby sa nič nestalo. Ak si spomeniem, čo som v tej chvíli prežíval, tak som sa za seba hanbil, teraz už na tento „incident“ rád spomínam ako na vtipnú storku.
Ako na teba pôsobia tieto hviezdy svetového športu, keď sa s nimi stretávaš ako osobnosti?
Úprimne? Je to individuálne. Napríklad Zdeněk Štybar mi prišiel úplne normálne. Pokým som ho nespoznal aj takto, príliš som sa neradil k jeho fanúšikom. Odkedy som mal možnosť vidieť jeho prístup na vlastné oči, začal som mu fandiť. Normálny človek, ktorý pracuje pre tím, neustále sa usmieva, aj keď jemu samému sa nedarí. Rovnako aj Bob Jungels alebo Julian Alaphilippe. Pracovití cyklisti, na ktorých nevidieť žiadne hviezdne maniere. Sú však aj takí pretekári a športoví riaditelia, ktorí by sa od nich mohli učiť.
Stalo sa ti niekedy, že ti niekto odmietol dať nejaké vyjadrenie alebo rozhovor?
Ešte nie. Zatiaľ som mal šťastie, že bola ochota z druhej strany. Často sa mi však stane, že respondenti radi rozprávajú o sebe a nezodpovedajú na položené otázky, tak im ich musím aj štyrikrát zopakovať. Lezie mi to trochu na nervy, ale všetci sme nejakí, a asi väčšina z nás sa rada pochváli, keď má tú možnosť (smiech).
Písanie článkov, hlavne keď vyjadruješ aj svoj názor nie je jednoduchá záležitosť, človek takpovediac vychádza s kožou na trh… Zvykneš si čítať komentáre pod svojimi článkami?
Niekedy si prečítam komentáre, ale nezvyknem to robiť. Na samom začiatku som si ich čítal, aj som sa bránil, lebo úprimne, zabolelo to, keď som si o sebe prečítal niečo nepekné len preto, že niekto iný nezdieľal rovnaký názor ako ja. Alebo o svojej rodine. Niekedy aj samotní športovci sa cítia dotknuto, raz sa mi nechtiac podarilo uraziť jedného nemenovaného českého hokejistu hrajúceho v NHL, napísal som o ňom, že podľa mňa na NHL nemá, chápem, že sa ho to dotklo, vtedy som si dokonca išiel aj poplakať. Myslím si, že tieto konfrontácie urobili zo mňa silnejšieho človeka, ale hlavne už to neriešim. Je ľahké urobiť chybu, a je ľahké vysmiať sa niekomu za názor. Preto obdivujem všetkých ľudí, ktorí idú s kožou na trh, neboja sa povedať názor a vedia prijať aj kritiku. Ja osobne si sem-tam prečítam komentáre, ak niekto útočí alebo sa vysmieva, tak sa pousmejem a idem ďalej. Lebo ľudia sú na internete odvážni a často si riešia svoje komplexy práve cez komentáre. Ak konštruktívne kritizujú, tak proti tomu nemám nič a úprimne za to aj ďakujem.
Na druhej strane, keďže často sledujem biatlon na Eurosporte tak viem, že tam vašu stránku komentátori často spomínajú ako skvelý zdroj informácií, takáto reklama a zároveň ocenenie vašej práce asi musí človeka potešiť….
Klamal by som, keby som tvrdil opak. Vždy poteší, keď je človek za svoju prácu odmenený aj pochvalou. Ja osobne to však nerobím z tohto dôvodu, alebo z dôvodu zbierania lajkov. Biatlon mám rád, cyklistiku tiež, ako aj veľa ďalších športov a baví ma písať o tom. Ale ako som spomínal, pochvala zahreje pri srdiečku.
Máš do budúcnosti nejaký cieľ kam by si sa chcel možno v tejto pracovnej oblasti posunúť?
Myslím si, že pomyselný vrchol, na ktorý sa môže športový novinár na Slovensku dostať je pracovať buď pre Denník Šport alebo RTVS. Mňa osobne práca v televízii neláka, nerád sa ukazujem aj kvôli bezpečnosti, takže tým cieľom u mňa je začať pracovať pre Denník Šport.
Na záver sa môžeš podeliť ešte s nejakou vtipnou príhodou spojenou s tvojou prácou.
U mňa je to tak, že všade kam idem, niečo zažijem. Trebárs na Okolo Poľska, keď sme sa snažili presvedčiť policajtov, aby nás ešte pustili, ale tých ďalších dvadsať áut za nami už nemusia a oni to tak urobili. Posledný rok však kosa padla na kameň a už aj my sme si museli nájsť krčmu, v ktorej sme etapu sledovali z televízie.
Najtrápnejší incident mám však zo Štokholmu, kde som sa nechtiac zahral na Johnnyho Englisha. Ten v jednotke chcel ísť získať dôkazy o kriminálnej činnosti Pascala Sauvega do jeho kancelárie, lenže pomýlil si budovu a skončil v nemocnici. Mne sa niečo podobné stalo vo Švédsku. Totiž ešte doma som si nepozrel ako zvonku vyzerá hotel, kde som mal byť ubytovaný, takže som išiel podľa navigácie. Zastavil som pred budovou, ktorá mala nad veľkými dverami napísaný úplne iný názov ako som hľadal, ale navigácia zahlásila, že som v cieli. Bez okolkov som sa vrútil dnu, lenže som netrafil správe dvere o čom ma presvedčili zdatní švédski chlapi. Po pokuse dohovoriť sa so mnou po švédsky to skúsili po anglicky. Nakoniec mi ukázali dvere vedľa a pochopili, že mladé ucho zahalené od hlavy až po päty, pretože bol november, s ruksakom na chrbte kráčajúci do World Trade Center nemusí byť terorista, ale len pomýlený hokejový fanúšik zo Slovenska. Z každého príbehu plynie ponaučenie, takže odvety vždy, keď niekam idem, si pozriem kam presne, a za druhé aj táto skúsenosť ma naučila, že s úsmevom sa dá vyriešiť akýkoľvek problém.
Jurajovi ďakujem za tento zaujímavý rozhovor a prajem samozrejme čo najviac dobrých článkov, verme že aj o úspechoch našich športovcov.
