Po dvoch týždňoch som sa vrátil do Třinca, tentoraz na Majstrovstvá Európy v kartingu. V praxi to znamenalo, že sa na tunajšej trati po druhýkrát v priebehu dvoch týždňov predstavila svetová špička a teda jazdci, z ktorých veľmi pravdepodobne niektorí v budúcnosti nazrú aj do kolotoča F1. Obsadenie jategórií OKJ a OK bolo viacmenej rovnaké ako na pretekoch Champions of the future, s miernymi obmenami. Navyše sa však na závodoch Majstrovstiev Európy jazdí aj pohár FIA Academy Trophy, kde má každá krajina jedného zástupcu. Slovensko reprezentovala v tejto kategórií Laura Bubenová. Nebudem však klamať, že preteky FIA Academy Trophy neboli práve stredobodom môjho záujmu.
Ak by sme hľadali ďalšie rozdiely tak jeden celkom podstatný bol v cene vstupného, zatiaľ čo na prvé spomínané preteky som sa dostal za 3€ všade kam som potreboval, tentoraz keďže išlo o preteky (aj keď v podstate rovnaké) ale s nálepkou Majstrovstiev Európy a pod hlavičkou FIA, takže som si musel trošku priplatiť. Vstupenka s voľným pohybom po paddocku vyšla na 20€. Nuž, aj zážitok občas niečo stojí.😀 Druhý zásadný rozdiel bol v tom, že tentoraz sme sa rozhodli ísť pozrieť na finálový deň čo síce znamenalo, že uvidíme menej jázd ale v každej z nich pôjde o veľa a na koci bude aj čerešnička na torte v podobe pódiových ceremónií. Takže som tak tajne dúfal, že to dopadne tak aby som si mohol užiť aj pódium, napokon to celkom vyšlo ale k tomu sa vrátim neskôr.
Napriek tomu, že v nedeľu ide o veľa a je to cítiť a vidieť v celom paddocku cítil som sa tam ako starý známy, keďže dva týždne sú dosť krátka doba na to aby si ľuďom zmizol z pamäti a okrem jazdcov, ma už zdravili aj mechanici, ktorý si zjavne pamätali, že som pred dvoma týždňami pobehoval po ich stanoch a bavil sa s ich jazdcami.😀 Tým sa mi opäť len potvrdilo, že táto komunita je fakt super. Samozrejme sme sa stihli postretať takmer so všetkými pretekármi aj tentoraz a hoci som si bol vedomý, že je nedeľa a nechcel som veľmi otravovať, niketorí sa sami pristavili a podebatovali…😀
Áno stretol som aj pár ľudí, ktorých som naposledy stretnúť nestihol alebo tam jednoducho neboli. To bol napríklad aj prípad Jensena Burnetta, ktorého meno síce figurovalo v prihlásených už na pretreky COFT ale nakoniec sa ich nezúčastnil (asi to nie je najľahšie cestovať hore dole z Kanady do Európy…)
Keďže veľká väčšina jazdcov ak práve nejazdí sleduje jazdy svojich konkurentov, tak sa mi viackrát stalo, že som sledoval závod v spoločnosti samotných jazdcov, podobne to bolo aj v prípade Iacopa Martineseho, ktorý obsadil na pretekoch COFT v Třinci 3.miesto.
Čo sa týka samotných pretekov, najskôr sme sledovali boje o účasť vo finále a tie naznačili, že to čo som si prial teda, trojicu mojich obľúbených jazdcov spoločne na pódiu by sa mohlo podariť. Dries, Zac a Christian totiž do finále štartovali zo štvrtého, piateho a šisteho miesta, takže čisto teoreticky stačilo aby sa všetci traja dostali pred prvých troch. 😂 Nuž a keď nie, tak aspoň jeden by to pódium mohol zvládnuť.
Bohužiaľ môj najlepší kamoš Borys, o ktorom a s ktorým tu na blogu už bolo napísané veľa sa do finále nedostal, hoci to po štarte vyzeralo celkom nádejne, potreboval sa posunúť dopredu asi tak o 9-10 miest a podarilo sa len o štyri. Bol z toho značne frustrovaný a sklamaný a bolo to vidieť aj keď sa mi snažil vysvetliť čo sa stalo. Hoci totiž rozumiem poľsky celkom dobre, tentoraz som pochytil akurát tak, že po štvrtom kole sa niečo pokazilo a ďalej to už proste nešlo, aj keď toho povedal podstatne viac ale moc som nestíhal vnímať. Ja len dúfam, že keď sa nabudúce stretneme prinesiem mu trochu viac šťastia… 😀 Napriek tomu, že to výsledkovo pri našich stretnutiach zatiaľ moc nevychádza, vždy ho rád vidím, lebo aj keď sa na trati nedarí, tak ako by sme chceli stále ide z neho neuveriteľne pozitívna energia a inak tomu nebolo ani teraz. A áno, keď vám niekto na Majstrovstvách Európy máva zo štartového roštu na tribúnu, je to fajn pocit. 😀
V prestávke pred finálovými jazdami som konečne stretol aj Davida Cosmu Cristofora, ktorý je okrem iného štvornásobným šampiónom Rumunska a bol jedným z mála, ktorých som na prvých pretekoch nestretol, takže sme si potom písali, že to musíme tento víkend napraviť. V podstate sa nám to podarilo, David ma zdravil hneď ráno ako prvý ale vždy, keď sme sa stretli, tak sa niekam ponáhľal až v spomínanej prestávke bolo viac času. Stretnutie sme teda zvládli, fotku už menej….😂
Pri našom stretnutí bol aj Oleksandr Bodarev, víťaz prvého závodu v Třinci a jazdec, ktorý štartoval z pole position aj do finále tohto závodu Majstrovstiev Európy. Takže som ho požiadal aby nám s Davidom urobil fotku ale zjavne sme sa moc nepochopili, keďže si zobral do ruky foťák a urobil nám všetkým trom selfie. Hovorím si, keď je, tak nech je. Všetci traja sme ju pohľadom skontrolovali a skonštatovali sme, že vyzerá fajn.😀 O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ju videl doma v počítači a zistil som, že David na nej spí. 😂 Takže opäť prišlo to čaro nechceného a naša spoločná fotka vyzerá nakoniec takto. 😀
Chvíľu som aj rozmýšľal či si tú fotku nenechať len pre seba ale zhodli sme sa s Davidom, že keďže je naše ďalšie stretnutie, kde by sme to mohli napraviť v nedohľadne, tak aj táto je fajn, aj keď je trochu iná a spomienka bude o to intenzívnejšia…😂
Do finále sa neprebojoval ani Noah Monteiro, syn bývalého jazdca F1 Tiaga Monteira. Najskôr som stretol Noaha, ktorý si prišiel na tribúnu už v pohodičke a bez stresu, vysmiaty od ucha k uchu pozrieť finále pretekov Academy Trophy, ktorých sa minulý rok sám zúčastnil ako jazdec.
Vedel som, že Noah na pretekoch určite bude, to že tam však bude aj jeho otec som netušil. Keď však spomínané prvé finále tohto dňa skončilo a ja som sa rozhliadol po tribúne, videl som ho sedieť na stoličke a niečo ťukať do telefónu. V duchu hesla istota je guľomet som na rýchlo skontroloval jeho Instagram a keď som tam videl zábery z okruhu bol som si stopercentne istý, že je to on a nevznike žiadne faux pas ako sa mi to občas podarí. 😀 Nakoniec z toho bolo veľmi milé stretnutie, prvýkrát som mal teda možnosť stretnúť bývalého pilota F1 (ktorý má dokonca na konte jedno pódium z legendárneho závodu v USA, ktorý dokončilo len šesť pilotov a celkom podrobne o ňom píše napríklad Marc Priestley vo svojej knihe Mechanik) a bol to pekný zážitok.🙂
Už pred začiatkom prvého finále sme videli, že jasná obloha sa zatiahla, počuli sme hromy, videli sem-tam nejaký ten blesk. Zatiaľ čo chalani za mnou tipovali či a kedy sa preteky prerušia, lebo sa motokáry budú musieť prezúvať, ja som rozmýšľal nad tým čo budem robiť ak príde na okruh nejaký lejak. Okruh je totiž skvelý, akurát ako divák nemáte veľa možností skryť sa či už pred dažďom alebo pred slnkom. Keď som videl ako sa štart závodu odďaľuje slávnostným nástupom pretekárov a ceremoniálom, kde každý účastník finále dostal medailu (a aj tu bolo vidieť, že preteky Majstrovstiev Európy sú predsalen o čosi pompéznejšie) začal som mať zlú predtuchu, že príde nejaká galiba. Našťastie pre mňa (hoci možno na škodu niektorých pretekárov) spadlo iba pár kvapiek a počasie napokon vydržalo a to aj počas finále, ktoré ma zaujímalo najviac.
Finále kategórie OKJ prinieslo napokon víťazstvo spomínaného Oleksandra Bondareva systémom štart cieľ, hoci ho takmer celý závod, ktorý trval 21 kôl naháňal Lewis Wherrell, no Bondi nakoniec jeho tlaku odolal. Našťastie na pódium sa dostal aj jeden zo spomínanej trojice mojich najväčších favoritov a to Zac Drummond, ktorý po štarte z 5. miesta najskôr predbehol Driesa a následne aj jeho krajana Thibauta Ramaekersa a tento krát si pódium úspešne postrážil až do konca závodu, keďže v poslednom závode mu tesne uniklo a bol z toho dosť sklamaný.
Takže nakoniec bolo sledovanie pódiovej ceremónie ešte o niečo veselšie, keďže tam stál aj môj obľúbenec, ktorému som to fakt prial. Na druhej strane ma trochu mrzelo, že sa tam nedostal aj Dries, ktorý skončil minule štvrtý a teraz piaty. Ale tešil som sa aj spolu so Zacom z jeho tretieho miesta.
Po tom čo prebehli všetky odovzdávania cien a klasické stirekanie šampanským (samozrejme tu nejakou náhradou 😀) chalani si ešte museli splniť mediálne povinnosti, takže rozhovory, ktoré si bežne púšťam doma na Youtube som mal teraz naživo a bol som od toho celého asi tri metre. A aj tak som si ho doma pustil znova. 😂
Predtým ako som išiel do Třinca som si hovoril, že by bolo fajn ak by to vyšlo tak, že jeden z mojich favoritov vyhrá preteky a potom si spravíme fotku s trofejou a najväčšie nádeje som v tomto smere vkladal do Driesa van Langendocka spoločne so Zacom a Christianom Costoyom. Napokon z toho víťazstvo nebolo ale vďaka Zacovi, jeho skvelej jazde, ochote a dobrej nálade po skvele zvládnutých pretekoch sa fotka so šťastným Zacom a trofejou nakoniec podarila a už visí doma na stene. 😀
Vyvrcholením celého víkendu bolo finále kategórie OK, kde som mal tiež svojho favorita, ktorý štartoval do finále rovnako ako Zac z piateho miesta a bol ním Alex Powell. Alex bol po oba víkendy veľmi milý a keď sme sa ráno stretli, rozlúčili sme sa s tým, že sa snáď uvidíme na pódiu. Ono to aj vyzeralo, že sa to podarí, Alex predviedol pár pekných predbiehacích manévrov a závod dokončil na druhom mieste. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď namiesto neho stál na stupňoch víťazov Sebastiano Pavan, ktorý pôvodne skončil až štvrtý. Následne vyšlo najavo, že Alex inkasoval na začiatku závodu 5 sekundovú penalizáciu, a tak sa prepadol na štvrté miesto čo ma teda trochu zamrzelo ale nie natoľko aby mi to pokazilo to skvelý dojem z vydarenej akcie a ďalšieho dňa plného priateľských stretnutí so skvelými ľuďmi.
Zo svojho laického a fanúšikovského pohľadu môžem povedať, že organizácia bola taktiež zvládnutá na jednotku a našťastie som podobné hodnotenia počúval aj od chalanov po oboch víkendoch. Tak zostáva len veriť že, sa do Třinca tento veľký európsky motokárový cirkus vráti aj v budúcnosti a opäť sa budeme mať možnosť stretnúť s týmito najlepšími kartingovými pretekármi.
