Každý z nás má svoje malé rituály, ktoré pomáhajú uchovať si spomienky. Pre mňa sa týmto rituálom stalo fotenie s ľuďmi, ktorých stretávam na svojich cestách za športom. Pre niekoho to môže vyzerať zvláštne – občas prídu otázky „Prečo sa fotíš po každom zápase?“ – ale pre mňa je každá fotka príbeh, moment a pamiatka, ktorú si vážim.
K myšlienke zachytávať tieto momenty ma inšpiroval český fotograf Tomáš Třeštík. Jeho projekt, v ktorom na balkóne fotí ľudí a k fotkám pridáva ich príbehy, ma fascinoval. Napadlo mi: Čo keby som skúšal niečo podobné, ale s vlastným nápadom?
Aktívne som začal fotiť šport v roku 2017 (aj keď ťažko povedať či sa to prvý rok alebo dva dalo nazvať športovou fotografiou). Spočiatku som vytváral pamiatky pre hráčov, no čoskoro som si uvedomil, že aj ja si chcem niečo uchovať. Tak som si po každom zápase začal robiť aspoň jednu spoločnú fotku – s hráčom, ktorý ma zaujal, alebo s niekým, kto mi zlepšil deň. Systematicky som to začal robiť asi od roku 2022.
Fotím sa s najlepšími hráčmi, so športovcami, ktorí ma inšpirujú, alebo jednoducho s tými, ktorí boli v správnom momente na správnom mieste. A áno, niekedy sa situácia vyvinie tak, že na fotke nie som len ja a jeden hráč, ale viacerí. Každá fotka má svoj príbeh.
Prečo to robím?
- Pamiatky na výnimočné stretnutia: Fotky pre mňa znamenajú viac než len obrázok. Sú to spomienky na to, kde som bol, koho som stretol a aké zážitky som pri tom zažil.
- Príbehy za obrázkom: Každá fotka má svoj kontext. Nie je to len o tom „byť na fotke“ – je to o príbehu, ktorý za tým stojí. Prečo práve ten hráč? Prečo ten moment? A čo sa pri tom stalo?
Inšpirácia a vďačnosť: Fotím sa s ľuďmi, ktorí ma inšpirujú – či už na ihrisku alebo mimo neho. Títo ľudia mi často ukazujú, že každý môže niečo dosiahnuť.
Aj keď sa zameriavam hlavne na športové fotografie, niekedy sa na fotkách objavia priatelia, kolegovia, alebo jednoducho ľudia, ktorí mi spravili deň krajším. Pretože nakoniec – každý moment stojí za to, aby sme si ho uchovali.
Od autogramov k fotkám: Ako sa moja zbierka vyvíjala
Keď som začal zbierať autogramy, bolo to niečo, čo ma napĺňalo radosťou. Bola to vášeň, ktorá mi umožňovala nielen spojiť sa s ľuďmi, ktorých som obdivoval, ale aj uchovávať spomienky na tie momenty. Časom sa však zbieranie stalo finančne náročnejším, a tak som si musel položiť otázku: „Čo ďalej?“ Keď som sa hlbšie zamyslel prišiel som na to, že najväčšiu radosť mi vždy urobili autogramy, ktoré som získal osobne a boli spojené so zaujímavými stretnutiami.
Náhradu som teda našiel prirodzene – v spoločných fotkách. Pretože keď človek raz začne zbierať, len tak ľahko s tým neprestane. A tak som si povedal, že začnem namiesto podpisov zbierať spomienky prostredníctvom fotiek. Dnes, keď sa na tieto fotky pozerám, cítim, že pre mňa majú oveľa väčšiu hodnotu.
Prepojenie minulosti a súčasnosti
Zaujímavé na tom je, že veľa ľudí, s ktorými som sa odfotil, som spoznal ešte v čase, keď som aktívne zbieral autogramy. Na naše prvé osobné stretnutie sme však čakali tak dlho, že keď k nemu nakoniec došlo, už som autogramy nezbieral. Miesto toho sa títo ľudia prirodzene presunuli do mojej druhej zbierky – do môjho fotodenníka.
Tieto vzťahy, ktoré sme vybudovali ešte počas môjho obdobia zbierania autogramov, však zostali silné. Keď sme sa konečne stretli, už som tam nebol ako zberateľ podpisov, ale ako ich kamarát, podporovateľ a niekto, kto si chce uchovať spomienku na daný moment.
Kartingové zážitky: Fotky, ktoré hovoria príbehy
Skvelým príkladom sú kartingoví jazdci, ktorých som stretával na Majstrovstvách Európy alebo na pretekoch na Slovakia Ringu a v Třinci. Tieto stretnutia boli pre mňa výnimočné. Možnosť stretnúť sa so zahraničnými jazdcami, mám len zriedka, bola a stále je pre mňa nesmierne cenná. Myslím si, že niektorí z nich jedného dňa dosiahnu veľké úspechy v motoršporte, a práve tieto fotky mi budú pripomínať naše spoločné stretnutia.
Na týchto podujatiach som už nebol ako klasický zberateľ. Bol som tam ako kamarát a ich fanúšik. Áno, naháňal som sa po paddocku, ale preto aby som ich čo najviac pozdravil, porozprával sa s nimi a spravil si spoločnú fotku. Tie fotky sú pre mňa spomienkami na to, ako sme sa stretli, a som si istý, že keď raz uvidím niektorého z nich v televízii, budem sa usmievať a spomínať na tie dni.
Dnes si uvedomujem, že pre mňa osobne majú tieto fotky oveľa väčšiu hodnotu ako podpisaná fotka alebo kartička. Sú to momenty, ktoré som zažil, a spomienky, ktoré nezmiznú. Autogramy sa dajú vydražiť, predať – fotky však majú hodnotu hlavne pre mňa.
Je to niečo, čo som si vytvoril vlastnými silami a na čo som hrdý. Každá fotka mi pripomína nielen to, s kým som sa stretol, ale aj cestu, ktorú som pri tom prešiel. Občas sa totiž aj pri tejto činnosti treba prekonávať svoje limity a výjsť z komfortnej zóny.
Zážitok zo Slovakia Ringu: Fotky namiesto pretekov
Na poslednom podujatí na Slovakia Ringu, kde sa stretla európska špička kartingových jazdcov, som si uvedomil, ako veľmi sa moja vášeň posunula. Z pretekov som totiž naživo nevidel takmer nič. Celý čas som strávil hľadaním svojich kamarátov, debatami s nimi a, samozrejme, fotením.
Vo svojom stane ma privítali kamaráti zo slovenského tímu LSR Racing, v podstate ma prichýlili na celý deň a mal som u nich svoju „základňu“ odkiaľ som vyrážal na potulky po paddocku (za čo im aj touto cestou chcem poďakovať). Počas rozhovoru prišiel Lukáš a s úsmevom mi oznámil: „Tu vedľa je Kimi Antonelli, určite sa budeš chcieť s ním odfotiť.“…. chalani ma totiž už poznajú dosť dobre. 😂 Samozrejme, mali pravdu.
Z pretekov som napokon videl len to, čo sme sledovali na mobiloch, keď sme sedeli v stane. Trať bola doslova pár metrov od nás, no bez správneho preukazu som nemohol ísť na tribúnu pri paddocku, a na tribúnu pre divákov, ktorá bola oveľa ďalej, som už nemal chuť ísť. Aj tak som si deň užil naplno – strávil som ho v spoločnosti ľudí, s ktorými som budoval vzťahy už roky, čo platí napríklad aj v prípade jazdca LSR Racingu Mateja Koníka.
Výnimočné chvíle so športovými ikonami
Jednou z výziev pri zbieraní fotiek je dostať sa k ľuďom na väčších športových podujatiach. Na rozdiel od regionálnych či mládežníckych zápasov, kde je atmosféra priateľskejšia a prístupnejšia, na ligových alebo reprezentančných stretnutiach je to omnoho komplikovanejšie. No občas sa podarí získať fotku, ktorá má pre mňa nesmierny význam.
Pamätám si, ako som bol raz na zápase slovenskej hokejovej reprezentácie do 18 rokov, kde hral Michal Liščinský, ktorého som bol pozrieť. Keď sme čakali na Michala pred šaťňami po zápase, zrazu oproti nám stála legenda slovenského hokeja Jozef Stümpel, ktorý bol členom realizačného tímu osemnástky. Takéto stretnutia sú vždy veľkým zážitkom, keď sa niečo podobné stane nečakane.
Ďalšia nezabudnuteľná situácia sa odohrala na prvoligovom hokejovom zápase v Žiline proti Skalici. Počas zápasu som si všimol, že asistentom trénera hostí je Miro Lipovský – legendárny brankár, ktorý vyhral v Žiline titul a bol mojím veľkým hrdinom z detstva. Ako dieťa som si predstavoval, že raz budem hokejistom ako on. Po zápase som otcovi jednoznačne oznámil: „Domov sa nejde! Čakáme, kým sa s Mirom odfotím.“ 😀
Čakal som asi pol hodiny, no stálo to za to. Nakoniec mi Jožko Urdák pomohol Mira nájsť, a keď sme sa stretli, bol to nezabudnuteľný moment. Dnes mám túto fotku ako krásnu spomienku na môjho detského hrdinu a na to, že sny sa môžu stať realitou – aspoň v podobe nášho stretnutia.
Keď sa niečo nepodarí, vždy je plán B
Samozrejme, občas to nejde podľa plánu. Pamätám si, ako sme boli v Trenčíne na zápase hokejovej extraligy. Išiel som tam s jasným cieľom – spraviť si fotku buď s Denisom Goblom, ktorý vtedy chytal za Slovan, alebo s Connorom LaCouveem, brankárom Trenčína. Po zápase sme však išli zo štadióna, vonku bola neskutočná zima, asi -10 stupňov, a neexistovala šanca, že by sme tam čakali v takej zime.
Zdalo sa, že tentokrát sa fotka, ktorá by špeciálne pripomínala našu účasť na tomto zápase nepodarí, no šťastie mi prialo. Na tomto zápase som totiž stretol Martina Škrtela. Teda, musím priznať, že bol celkom dobre zamaskovaný a prvý si ho všimol Miro. Takže plán bol zachránený! Keďže Miro ma pozná veľmi dobre, smial sa, že ak nevyjde fotka s LaCouveem, odfotí ma aspoň s niektorým z mladých chalanov, ktorí pomáhali odpratávať ľad, že sú určite talentovaní. 😀 Nakoniec to však nebolo potrebné, pretože Škrtel situáciu zachránil.
Čo je však na tomto príbehu najzaujímavejšie, je jeho pokračovanie. V septembri toho istého roka som sa dostal so žilinskými šiestakmi na prípravný zápas v Trenčíne. A hádajte čo – medzi hráčmi, ktorí tam vtedy odpratávali ľad, bol aj jeden z tých chlapcov, Matias. A nakoniec sme sa spolu vážne odfotili. Takže sa ukázalo, že niektoré plány sa splnia až neskôr, a niekedy dokonca úplne nečakane.
Každá fotka je pripomienkou, že aj tie najmenšie chvíle môžu mať veľký význam, ak si ich uchováme. Život je plný inšpiratívnych stretnutí a neočakávaných zážitkov. A to je dôvod, prečo budem pokračovať v tomto rituáli – pretože každý príbeh stojí za to, aby bol zaznamenaný.
