Nedávno som opäť počúval zaujímavý podcast so športovým psychológom a neurovedcom Adamom Truhlářom a dopadlo to ako zvyčajne – keď človek počúva pozorne, vždy si z toho niečo odnesie.
Tentokrát ma najviac zaujala jeho myšlienka, o tom, že náš mozog je v dnešnej dobe naozaj zahltený množstvom informácií a pri tom nie je stavaný na to aby takéto obrovské množstvo informácií dokázal spracovať, takže nás to negatívne ovplyvňuje.
Hovoril napríklad aj o tom, že v 70. rokoch spracoval človek za rok toľko informácií, koľko dnes zvládneme za jeden či dva dni. Na prvé počutie sa mi to zdalo prehnané ale keď som sa nad tým zamyslel, je to celkom možné. Denné scrollovanie, správy, notifikácie, nové podnety – mozog je pod neustálym tlakom a nemá čas oddychovať.
Ako funguje zahltenie?
Náš mozog nebol evolučne stavaný na spracovanie takého množstva podnetov. Každá notifikácia, každý posun prstom pri scrollovaní, každá správa je ako malé ťuknutie do nervového systému, ktoré vyplaví trochu dopamínu. Keď to prichádza príliš často, mozog sa dostáva do stavu permanentnej pohotovosti – stále čaká na niečo nové. To vedie k tomu, že sa oslabuje schopnosť dlhodobo sa sústrediť na jednu vec. Namiesto hlbokej pozornosti žijeme v povrchovom prepínaní – z jedného podnetu na druhý.
Dôsledok:
- Nedokážeme udržať pozornosť pri dlhších aktivitách (napríklad pri filme alebo knihe).
- Strácame trpezlivosť – všetko chceme mať rýchlo a hneď.
- Aj keď robíme niečo zmysluplné, mozog si pýta rýchly dopamín → pozrieť mobil, otvoriť sociálnu sieť, niečo skontrolovať.
Samozrejme, keď sa človek nad tým zamyslí a nebude si klamať, tak si uvedomí že sa to týka aj jeho. Áno, aj ja niekedy sedím pri počítači a bezmyšlienkovite scrollujem, len aby som niečo robil. Môj zoznam filmov na Netflixe je dlhý ale 90% z nich si nepozriem lebo…. veď to je príliš dlhé. A keď aj áno, tak počas filmu niekoľkokrát prebehnem Instagram či náhodou niekto nepíše.
Na druhej strane som si uvedomil aj kontrast. Keď som na futbale alebo hokeji, nepotrebujem mobil. Keď si vypnem zvonenie pred zápasom, dokážem byť celé hodiny bez telefónu, lebo ma plne zamestná šport a rozhovory s ľuďmi. Takže chvalabohu, keď je človek medzi ľuďmi ešte vie fungovať normálne. Každopádne mi tak Adam opäť nastavil zrkadlo.
Čo náš mozog a sociálne siete?
Sociálne siete sú postavené na princípe rýchleho dopamínu – každé upozornenie, každý lajk, každé nové video spúšťa malú dávku odmeny. Čím viac ich je, tým viac mozog žiada ďalšie a ďalšie. Mozog sa učí, že spokojnosť prichádza zvonku, v malých a rýchlych dávkach.
Keď však mozog takéto odmeny nemá, prirodzene sa učí sústrediť na väčšie a dlhšie ciele – zápas, tréning, rozhovor, reálnu situáciu.
Fotenie mi v tom moc nepomohlo….
Áno, dobehlo to aj mňa. Fotky boli dlhý čas mojím hlavným spôsobom, ako byť pri športe. A teraz som zistil, že mi dávali mi množstvo dopamínu:
- počas samotného fotenia adrenalín a radosť, že zachytím dobrý moment,
- a nakoniec zdieľanie – lajky, komentáre, poďakovanie.
Mozog si zvykol na tieto odmeny. Lenže čím viac sa to opakovalo, tým viac sa z radosti stala povinnosť. Fotil som, lebo sa to čakalo. Trávil som hodiny za počítačom, zatvorený doma, namiesto pohybu alebo rozhovorov. To, čo malo byť radosťou, ma začalo vyčerpávať. Fotil som viac preto aby sa potešili druhý. A stávalo sa presne to o čom sa celý čas bavíme. Áno na chvíľu som sa potešil, keď sa z fotiek, niekto potešil, poďakoval… Lenže to trvalo fakt len chvíľu, potom som si spomenul, že ma to čaká znova a znova, post proces, únava len aby som mal na chvíľu radosť z toho, že niekomu robím radosť.
A jasné, keď som dal fotky na Instagram stávalo sa mi, že som sa pozeral na to, kto všetko to lajkol či to aspoň malo zmysel….
Našťastie….
Našťastie. Som si tieto veci začal uvedomovať snáď ešte včas. Veci, že áno zoberieš si foťák do Domaniže alebo do Poruby a odfotíš ten zápas ale aj tak sa najviac tešíš na to, keď si spolu po zápase sadnete a rozoberiete ho, porozprávate sa, zasmejete sa a to je niečo z čoho budeš mať naozaj dobrú náladu a nie zo srdiečka na Instagrame.
Je to vidieť
Spomenul som si napríklad na stretnutia s hokejistami, ktorí buď nemajú sociálne siete alebo ich používajú vo veľmi obmedzenom množstve a hovorím si, že niečo na tom asi naozaj bude. Sú to väčšinou veselí, bezprostrední chalani, ktorý tú pozitívnu energiu dokážu okolo seba rozdávať a hoci sa vidíme možno len 3-4 krát do roka, tak aj krátky trojminútový rozhovor s nimi dokáže aj človeka ako som ja nabiť pozitívnou energiou na dlhšie obdobie. 😀 A myslím, že je to práve preto, že oni sami sú spokojnejší a pokojnejší, keď sa môžu sústrediť na hokej a kamošov. Užívajú si to a nevyrušujú ich pri tom sociálne siete. 😀
