Toto je niečo, čo som zažil veľa krát, občas aj sám robil, hlavne v začiatkoch, lebo som si myslel, že je to na prospech veci, potom som sa rokmi naučil, že nie tak úplne. A teraz som našiel pre to aj pomenovanie od @psychologievykonu.
Tento text nemá byť nikoho kritikou, iba pohľad na vec, pre tých ktorých to zaujíma.
Každý kto občas navštevuje futbalové zápasy mládeže už určite zažil situáciu, kde niekto či už rodič alebo tréner kričal na hráčov, čo majú robiť. Výkriky ako: Prihraj!, Kopni to dopredu!, Strieľaj! a podobne.
Ono to môžeme nazvať (a Václav Petráš to teda nazýva) Xbox coaching.
Je to akoby sme chceli hráča ovládať ako vo FIFE. Teda nedáva mu to priestor samostatne sa rozhodovať, ale naopak akoby sme ho riadili joystickom.
Zvyčajne to nie je robené so zlým úmyslom rodič či tréner chce hráčovi samozrejme pomôcť zvládnuť konkrétnu situáciu v zápase.
Problém je, že z dlhodobého hľadiska tento prístup zabíja vlastné myslenie, kreativitu a schopnosť riešiť herné situácie. Hráč sa totiž postupne naučí len čakať, čo mu niekto zakričí z tribúny alebo z lavičky, namiesto toho, aby sám čítal hru, vnímal priestor a rozhodoval sa podľa vlastného úsudku.
Druhý dôležitý aspekt Xbox coachingu je, že hráč, ktorý dostane loptu, má zvyčajne viacero možností, čo s ňou môže urobiť. Rozhodne sa pre jednu z nich podľa svojho vnímania situácie na ihrisku. No práve v tom momente ozve niekto, kto mu zakričí iné riešenie.
Čo sa stane?
Hráč zrazu zapochybuje o svojom rozhodnutí. Jeho koncentrácia je narušená, myšlienkový proces prerušený. Už si nie je taký istý tým, čo chcel urobiť, a často z toho vznikne nepresná prihrávka.
Nie preto, že by nevedel, čo má robiť, ale preto, že mu do rozhodovania niekto vstúpil.
Je prirodzené, že chceme pomôcť. No ak hráčovi počas zápasu kričíme, čo má robiť, v skutočnosti mu tým škodíme.
Preto sa skúsme pri ďalšom zápase na chvíľu zastaviť a zamyslieť:
Má to, čo chceme zakričať, skutočne taký pozitívny efekt, ako si myslíme?
Alebo je niekedy lepšie ostať ticho a radšej fandiť?
