Úspešne máme za sebou ďalší ročník Škriniar Cupu. Na tomto turnaji som sa zúčastnil už tretí rok po sebe. Všetko to začalo tým, že sa tu objavili chalani z Lechu Poznaň, vtedy z ročníka 2010. Boli sme kamaráti, poznali sme sa, a tak som ich prišiel pozrieť a fandiť im. No a samozrejme, okrem Lechu tam vždy boli aj naši chalani z MŠK Žilina, ktorých som poznal dlhšie. Takže som mal na turnaji vždy dvoch favoritov.
Postupne tie väzby s Lechom možno trochu oslabli, ale stále som poznal pár hráčov aj z ročníka 2012 – možno štyroch či piatich. Preto som sa rozhodol, že aj tentokrát na Škriniar Cup zavítam. A ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie.
„Moje derby“ na úvod
Turnaj začínal v piatok a hneď na úvod sa odohralo derby (aspoň z môjho pohľadu 😀) medzi Lechom a Žilinou. Rozhodol som sa tentokrát nechať fotoaparát doma a užiť si zápas ako divák.
Tentoraz sa hralo na umelej tráve pri hlavnom štadióne MŠK Žilina, čo bol rozdiel oproti minulým rokom, kedy sa turnaj odohrával v Závodí na prírodnej tráve. Tam bolo prostredie pre divákov trošku príjemnejšie, tribúna je blízko ihriska, výhľad parádny. Tu, na umelej tráve, je to predsa len o niečo komplikovanejšie – ihrisko je ohradené, sú tam siete, aby lopta neuletela na hlavnú cestu a pre bežného diváka nie je sledovanie zápasu úplne komfortné.
Napriek tomu sme si s chalanmi zo Žiliny (ročníka 2011, ktorí minulý rok Škriniar Cup vyhrali) našli svoje miesto a spolu sme sledovali prvý zápas. Čakali sme, že Lech ukáže svoju kvalitu, a že Žilina bude mať problém, no priebeh nás nakoniec dosť prekvapil…
Napokon sa ukázalo, že Žilina bola v zápase o niečo lepšia, no napriek tomu sa Lech v druhom polčase dostal do vedenia po premenenej penalte. Vyzeralo to, že Lech si najtesnejšie vedenie ustráži, najmä vďaka skvelému výkonu brankára Oliwiera Wielczyńskeho, ktorý svoj tím podržal. Žilina mala síce niekoľko šancí, ale Olivier chytal výborne. Až tri minúty pred koncom jedna strela predsa len zapadla pod brvno a Žilina vyrovnala na 1:1. Oliwier si to chvíľu vyčítal, ale podľa mňa vôbec nemal dôvod – podal v tomto zápase výborný výkon a vďaka nemu si Lech odniesol aspoň bod. Tímy sa teda rozišli zmierlivo – remízou.
Po zápase sme s chalanmi, s ktorými som ho sledoval, ešte chvíľu rozoberali, prečo to celé dopadlo takto. Padali rôzne úvahy – že Lech bol možno po dlhej ceste unavený, zatiaľ čo Žilina mala veľa hráčov na skúške a mužstvo bolo trochu premiešané. Výsledok 1:1 teda určite ovplyvnilo viac faktorov.
Po zápase som stretol Filipa Miklosika. Filipa som si pamätal z Lech Cupu, ktorý chalani vyhrali a podával tam skvelé výkony. V rukách niesol veľkú taktickú tabuľu trénera aj ďalšie pomôcky. Napriek tomu sa zastavil, s úsmevom všetko odložil a venoval mi chvíľu – aby sme si mohli urobiť spoločnú fotku na pamiatku. Takéto gesto som si vážil, pretože ukázalo, že aj po zápase, ktorý možno úplne nevyšiel, si tí chalani dokážu zachovať ľudskosť a úsmev. Aj preto zostáva Lech pre mňa klubom, ktorému fandím mimo Slovenska určite najviac. A myslím, že chalani to počas celého víkendu – napriek tomu, že sme sa nepoznali tak dobre, vycítili.
V druhom piatkovom zápase sa predstavila Slavia Praha proti Legii Varšava a to bol už iný príbeh. Legia dominovala, najmä v druhom polčase nastrieľala tri góly a nakoniec z toho bolo jednoznačné víťazstvo 4:0. Chalani zo Slavie sa síce snažili, no Legia bola jednoducho lepšia.
Mňa však zaujal jeden konkrétny hráč Slavie – krajný obranca Adam Dvořák. Stál som v prvom polčase priamo za bránou Slavie a videl som jeho bojovnosť, ktorá ma naozaj zaujala. Chcel som ho po zápase nejakým spôsobom oceniť.
Samozrejme, ísť za hráčom po prehre 0:4 nie je úplne bežné a ani komfortné, aj keď treba povedať, že kým bol Adam na ihrisku, prehrávali len 0:1. Našťastie Adam pochopil, že mu chcem vyjadriť uznanie za jeho snahu, a nakoniec to dopadlo veľmi dobre. Bol to jeden z tých hráčov, ktorí ma svojím prístupom a bojovnosťou naozaj zaujali.
Opäť s fotoaparátom
Ako som spomínal, sledovať futbal cez tú sieťku a spoza ohrady nebolo práve ideálne. Preto som si povedal, že v sobotu a v nedeľu predsa len vezmem foťák a niečo predsa len nafotím. Chcel som, aby chalani mali pamiatku a aby som si aj ja lepšie zapamätal atmosféru, než len pozeraním z diaľky.
V sobotu som teda opäť fotil – nebol som na to sám. Turnaj sme dokumentovali spoločne s mojim kamarátom Danom Stehlíkom. Dopadlo to ako väčšinou…. niektoré fotky sa vydarili, iné možno menej, ale nakoniec boli chalani radi a spokojní a to je najdôležitejšie.
Náročná sobota
V sobotu som bol na troch zápasoch a musím priznať, že to bolo pre mňa dosť náročné. Hlavne z toho pohľadu fanúšika a kamaráta. Najskôr Žilina, ktorá ešte v druhom polčase vyhrávala, nakoniec vysoko prehrala so Slaviou. Potom Lech Poznaň dostal štvorku od Baníka Ostrava, a ja som sedel za bránou Oliwiera a sledoval jeho sklamanie a smútok. Ako pre fanúšika Lechu to bolo pre mňa náročné.
Aby toho nebolo málo…. Žilina potom hrala s Legiou a hoci dlho vyhrávala, Legia v záverečných minútach otočila na 1:2. Z fanúšikovského pohľadu bola teda sobota dalo by sa povedať katastrofálna, čo sa týka výsledkov a emócií.
Keď som sedel vo vlaku, napísal som Ignacymu Walczakovi, kapitánovi Lechu, s ktorým som bol už predtým v kontakte, že na popoludňajší zápas neprídem, ale držím im palce. Prisľúbil mi, že spravia všetko pre to, aby tie zvyšné dva zápasy zvládli lepšie. A podarilo sa – Slaviu nakoniec porazili 3:2 a zaknihovali prvé víťazstvo. Po sobote tak mali štyri body, zatiaľ čo Žilina zostávala na jednom. Nebolo to príjemné, keďže to bol domáci turnaj, ale v nedeľu mali chalani ešte príležitosť zabojovať.
Nedeľa
V nedeľu sa začalo zápasom medzi Slaviou a Baníkom Ostrava. Postupne počas víkendu som sa dostal do kontaktu s Adamom a pár ďalšími chalanmi zo Slavie, takže som im v tomto zápase tak trochu fandil. Žiaľ, keď sme prišli, už prehrávali 0:1, a kým som sa usadil, bolo to už 0:2 pre Baník. Do polčasu to bolo 0:4, takže som si na fandenie opäť vybral tím, s ktorým prišli ťažké emócie. Napriek tomu sa chalani v druhom polčase zlepšili, vybojovali penaltu, ktorú síce Šimon nepremenil, ale nevzdal sa a ďalej bojoval. Po turnaji som mu napísal, že si vážim jeho prístup, lebo sa ani po nepremenenej penalte nezložil a pokračoval ďalej. Napokon Baník tento zápas vyhral 1:5.
Po tomto zápase nasledovalo poľské derby medzi Legiou a Lechom. Najskôr to chvíľu vyzeralo, že Lech tak trochu zostal v tom sobotnom nastavení a rýchlo prehrával 1:0. Potom však zapol na vyššie obrátky, prebral iniciatívu a zápas sa zmenil na boj o vyrovnanie. V tejto fáze hrali chalani fakt výborne, konečne sa im darilo prezentovať tak, ako sme od nich a koniec koncov asi aj oni sami od seba očakávali. A podarilo sa im aj vyrovnať. Lenže asi o dve minúty Legia opäť išla do vedenia a to už do konca nezostávalo veľa času. Rozhodca nadstavil tri minúty, a práve na konci druhej minúty nadstaveného času sa chalanom z Lechu podarilo vyrovnať na 2:2. Tie emócie boli naozaj obrovské – všetci sme mali radosť, že nakoniec ukázali takú bojovnosť a že sa s turnajom rozlúčili aspoň vydretou remízou proti rivalovi.
A potom prišiel pre mňa osobne ten najsilnejší moment celého turnaja. Oliwier, brankár Lechu, ma počas celého turnaja vnímal, videl, že sedím za bránou a asi aj tušil, aké emócie prežívam. Občas sme na seba pozreli….
Po tom poslednom zápase Lecu na turnaji prišiel za mnou sám od seba, poďakoval mi za fotky, povedal, že sú super, a bol rád, že som im fandil. V tej chvíli som si uvedomil, že to celé malo zmysel. Oliwierovo gesto mi dodalo kopec energie a úplne mi to zlepšilo deň. Pre mňa to bol jednoznačne najlepší moment celého turnaja.
V poslednom zápase turnaja nastúpila Žilina proti Baníku Ostrava a konečne sa našim chalanom podarilo dotiahnuť dobrý zápas do úspešného konca. Vyhrali 2:1, zaknihovali štyri body a preskočili Slaviu, takže sme nakoniec neboli poslední. Po zápase prišlo vyhlásenie výsledkov, ktoré bolo celkom veselé a samozrejme prebehlo v uvoľnenej priateľskej atmosfére, a ja som si ešte na poslednú chvíľu zavolal Oliwiera aj s Miloszom aby sme si spravili fotku.
Táto fotka mi teraz pripomína celý turnaj asi najviac, najmä vďaka tomu gestu, ktoré Oliwier urobil. Som rád, že to takto dopadlo, a tiež ma teší, že chalanom zo Žiliny sa podarilo aspoň jeden zápas vyhrať.
Turnaj sa podľa mňa vydaril, aj keď rodičia možno neboli nadšení, že ho museli sledovať spoza plota. Ale futbalová kvalita tam bola, emócie tiež a všetko, čo mal taký turnaj priniesť mladým futbalistom, to im priniesol.
