Včera večer sme si v Prievidzi užili ďalší výborný európsky basketbal. Ako fanúšik som odchádzal síce sklamaný z výsledku, keďže zápas bol po celý čas extrémne vyrovnaný a víťazstvo bolo na dosah. Vôbec som však nebol sklamaný z toho čo sa dialo na ihrisku. Chalani totiž bojovali o víťazstvo do poslednej sekundy.
Prievidza začala výborne, šnúrou 8:0. Potom však Bakken Bears dali, myslím, jedenásť bodov za sebou. A odvtedy bol môj subjektívny pocit, že sú v zápase lepším mužstvom. Prievidzi sa veľmi ťažko presadzovalo. Tentoraz nefungovala trojková streľba. Frankie Policelli sa dostal k prvej úspešnej trojke až v závere zápasu. Nedarilo sa ani Coleman-Jonesovi a navyše Prievidzu hlavne v prvom polčase zrádzali trestné hody. To sú tri faktory, ktoré dosť výrazne ovplyvnili priebeh zápasu, a ktoré do značnej miery skomplikovali situáciu, keď chceš poraziť tak kvalitné mužstvo ako je Bakken Bears.
Neboli lepší tak, že by sa s nimi nedalo hrať. Ale keď ti odíde trojková streľba, pivotovi sa nedarí a ešte ťa zrádzajú trestné hody, v takomto zápase sa to jednoducho prejaví. Napriek tomu sa prvá štvrtina skončila 20:20. Po polčase viedli Bakken Bears iba o tri body a pred poslednou štvrtinou bolo opäť vyrovnané.
To je pre mňa na tomto prievidzskom tíme výnimočné. Aj keď sa veľa vecí nepodarilo, aj keď prišli chyby a nepadali trojky, chalani dokázali držať s kvalitným súperom krok. Tá obrana je proste fantastická. To nasadenie a energia tam boli od prvej do poslednej minúty.
Christyon Eugene bol zase raz famózny. Keď sa ostatným hráčom strelecky nedarilo, zobral na seba obrovský diel zodpovednosti a nastrieľal 33 bodov. A mňa strašne bavilo sledovať, ako sa tí naši chalani držali zubami-nechtami stále na dostrel. Ja som síce mal pocit, že súper je lepší, ale oni robili všetko preto, aby s ním zostali v hre. Prakticky pre Prievidzu včera v tom zápase neexistovali ľahké koše. Na každý bod sa muselo veľmi tvrdo pracovať. A napriek tomu bol stav stále vyrovnaný. Stále si veril, že príde tá jedna trojka, niečo sa zlomí a zrazu to pôjde.
V štvrtej štvrtine prišiel moment, keď Prievidza vyhrávala o päť bodov. Lenže súper veľmi rýchlo vyrovnal, potom sa dostal do vedenia a zrazu viedol o päť bodov on. Tam sa to asi zlomilo a Prievidza napokon tento zápas prehrala o 5 bodov 78:83.
Veľa chýb, ktoré Prievidza v tomto zápase urobila, bolo spôsobených práve kvalitou súpera. Bakken Bears ju k nim svojou hrou jednoducho nútili. Bol to naozaj náročný zápas proti veľmi dobrému mužstvu. A ja som si ho fakt užil. Prehra ma mrzí, ale nie preto, že by niekto niečo odflákol alebo do toho nedal sto percent. Z výkonu a prístupu hráčov ako fanúšik sklamaný vôbec nie som.
Potom si uvedomíš, že ty, ktorý tam sedíš ako fanúšik chceš, aby tvoje mužstvo vyhralo. Chceš zažiť tú víťaznú emóciu. A keď nepríde, si sklamaný z výsledku. Lenže inak sa ti zápas veľmi páčil, užil si si ho a vieš oceniť aj kvalitu súpera. Takže odchádzaš s pocitom, dobre, nevyšlo to, víťazstvo bolo blízko, ale zápas som si užil, som spokojný s tým, čo som videl, a chalanom nie je čo vyčítať.
Potom som jeden komentár na Facebooku BC Prievidza. Písalo sa tam ako bolo na Daliborovi Hlivákovi pri pozápasovom rozhovore vidieť, aký je smutný z toho, že sa zápas nepodarilo vyhrať. A pri tom komentári som si okamžite spomenul na oddychový čas domácich v štvrtej štvrtine.
Frankie Policelli počas neho od jedu tresol do stoličky. Nie je žiadne tajomstvo, že je to môj obľúbený hráč z tohto tímu. Veľmi sa mi páči, ako sa prezentuje, ako si basketbal užíva, ako sa usmieva, aký je pozitívny. Je na ňom vidieť, že ho basket naozaj baví. A zrazu si uvedomíš: aha, toto je ten istý Frankie.
Aj samotní hráči môžu cítiť, aký je Bakken Bears kvalitný súper. Že im nejdú trojky, že sa nedarí všetko, čo by chceli, ale že sa to doteraz darilo ubrániť a stále sa držia. A zrazu im to vo štvrtej štvrtine začne odchádzať. Tak je celkom pochopiteľné, že príde frustrácia a hnev. A vlastne sa mi to páčilo.
Pretože vidíš človeka, ktorý tým basketbalom skutočne žije. Frankie podľa mňa taký je. A ostatní chalani tiež.. Dokážu sa basketbalom baviť, užívať si ho, ale zároveň ho v zlomových momentoch intenzívne prežívať. Veď keď hráš proti silnému súperovi, držíš sa ho zubami-nechtami, veľa vecí sa ti nedarí, ale stále si v hre, a potom sa to začne strácať, tak ťa to musí štvať. Extrémne ti na tom záleží. Chceš ten zápas urvať pre seba, pre tím. Chcú to všetci.
Čo som si z basketu tentoraz odniesol
Bolo fajn to vidieť. Nie je to iba o tom, že dobre, prehrali sme, snažili sme sa, tak čo už. Je to o tom, že do toho dávam všetko a som nasratý, keď cítim, ako nám ten zápas v štvrtej štvrtine uniká pomedzi prsty.
A toto ma nakoniec doviedlo k jednej myšlienke, ktorá myslím platí pri športe všeobecne.
My, ktorí sedíme na tribúne alebo na lavičke, vidíme zápas zo svojho pohľadu. Všímame si dobré aj zlé veci, vyhodnocujeme situácie, máme svoje pocity a emócie. Lenže v hráčovi priamo na ihrisku sa podľa mňa odohráva niečo úplne iné. On ten istý zápas môže prežívať celkom inak ako tréner, člen realizačného tímu, fanúšik alebo rodič.
Skúsme na to občas myslieť a rešpektovať to. 🙂
FOTO: Daniel Stehlík
