Tento zápas sa pre mňa nezačal v utorok večer v komentátorskej búdke žilinského zimného štadióna. HC UNIZA som mal už dlhšie spojenú skôr s výjazdmi s Braňom, s univerzitným hokejom ako trochu iným športovým svetom a s tým naším klasickým „poďme sa niekam pozrieť“. Mali sme za sebou dva výjazdy na univerzitný hokej, ktoré som potom sám nazýval legendárnymi. Vtedajší komentátor prenosov HC Uniza Žilina Tomáš Hládek ma popri tom už viackrát volal, či by som neprišiel spolukomentovať. On bol ten človek za mikrofónom a ja by som si k nemu sadol, niečo doplnil, vyskúšal si to a zistil, ako celý prenos funguje.
Tomáš je kamarát, športový redaktor JOJ Športu a TV Raj a momentálne má aj funkciu pri HC UNIZA Žilina. V júni sme sa o komentovaní dlhšie bavili aj na turnaji v Zbyňove. Vtedy mi hovoril aj o možnosti nejakej širšej mediálnej spolupráce pri UNIZE, pretože vie, že píšem, fotím a tak. Ja som mu vtedy povedal, že pravidelnú prácu okolo tímu nechcem ale vyskúšať si spolukomentovanie niekedy určite áno.
Nedávno sme sa stretli v Kamennej Porube, na zápase proti Varínu, a pýtal sa ma, či do toho pôjdem. Povedal som mu, že by som si to prišiel vyskúšať. Ale v mojej hlave stále platilo: prídem si vyskúšať spolukomentovanie. On ako komentátor a ja vedľa neho.
Lenže Tomáš mi vysvetlil, že teraz hľadá niekoho aj na samotné komentovanie. Ako človek pri tíme má už počas zápasu iné povinnosti a nemôže sedieť celý čas za mikrofónom. Dohodli sme sa teda, že prvé dva domáce zápasy dáme spolu. Prvý 6. októbra, ďalší o dva týždne. Stále som to bral ako skúšku. Dva zápasy, pri ktorých sa pozriem, ako to celé funguje, a uvidím, či mi to vôbec sedí.
Budeš musieť komentovať sám
Keď som sa v utorok doobeda u Tomáša informoval či to platí, prišla prvá zmena plánu.😀
„Áno, platí. Ale budeš musieť komentovať sám.“
Hovorím si:
Fúha. Na toto si asi netrúfam.
V živote som živý hokejový prenos nekomentoval. Jediné komentovanie, ktoré som mal za sebou, boli textové prenosy na Onlajnoch. To je úplne iná práca. Tomášovi som povedal, že neviem, či si chcem na seba toto naložiť bez nejakej predchádzajúcej skúsenosti. Nakoniec povedal, že na štadióne bude, len má iné povinnosti ale aspoň jednu tretinu môže komentovať so mnou.
„Keby som mal aspoň prehľad,“ hovorím mu
On na to, že veľký prehľad nepotrebujem. Stačí mi zostava.😀
Tak som sa ešte spýtal, koľko ľudí to vôbec pozerá.
„Tak šestnásť.“
Šestnásť ľudí? Dobre. Tak dobre. V hlave som si to preložil tak, že o nič nejde. Takmer nikto to nesleduje. Prídem, nejako to vyskúšam a svet sa nezrúti.
No signal
Na štadión som prišiel asi pol hodinu pred zápasom. Tomáš ma zaviedol do komentátorskej búdky za bránou. Cez okno je výhľad na celú ľadovú plochu, ale samotná pozícia komentátora nie je úplne ideálna na to, aby človek komentoval iba podľa toho čo vidí na ľade. Keď sedíš, nevidíš priestor pod jednou bránou. V prvej a tretej tretine tam boli domáci. Na opačný koniec síce dovidíš, ale je to už dosť ďaleko na to, aby si spoľahlivo čítal čísla na dresoch a podľa nich identifikoval hráčov.
Lenže práve preto mal byť predo mnou veľký monitor.
Tomáš mi predstavil režiséra prenosu, ktorý sedel vedľa mňa. Mal na starosti všetky kamery a celý obraz. Dohodli sme sa, kedy ma pustí do vysielania, kedy ma zapne a ako to celé bude fungovať. Vysvetlil mi, že na monitore budem vidieť presne to, čo ide do prenosu – kamery, detaily, opakované zábery. Čiže v zásade sa nemusím cez okno pozerať skoro vôbec. Budem komentovať obraz, ktorý mi pripraví réžia.
To znelo fajn.
Lenže keď sa mal monitor spustiť, objavilo sa na ňom „No signal“.
A nešlo s tým nič spraviť.
Prvá istota bola preč.
Mal som spolukomentovať – zrazu som mal komentovať sám. Mal som sledovať veľký monitor – zrazu som nevidel nič. Režisér mi chcel pomáhať detailmi, opakovačkami a zábermi – zrazu som bol odkázaný na okno za bránou.
A potom prišiel ďalší bonus.
Súpisku som si pred zápasom našiel na hockeyslovakia.sk. Mal som ju pripravenú v telefóne a cez ChatGPT som si dal obe mužstvá spraviť vedľa seba, aby som mal čísla aj mená. Ale automaticky som čakal, že na štadióne dostanem papierovú súpisku. Niečo, čo si položím pred seba, pozriem číslo, rýchlo nájdem meno a pokračujem.
Papierová súpiska nebola.
Začínalo to vyzerať absurdne. Mal som spolukomentovať a zrazu som bol komentátor. Nemal som papierovú súpisku, iba mobil. Namiesto monitora som pozeral cez okno. Číslo hráča som musel zachytiť na ľade, sklopiť oči do telefónu, nájsť ho v zostave, zdvihnúť hlavu – a medzitým bola akcia úplne inde.
Ako bonus som celú prvú tretinu v slúchadlách počul svoj hlas s oneskorením. Čiže som rozprával a o chvíľu som počul seba samého, spomaleného v slúchadlách. Bolo to otrasné.
Máš tam fanúšika
Prvá tretina bola pre mňa hlavne o tom, že som bojoval s celou situáciou. Snažil som sa nejako rozprávať, pozerať na ľad, orientovať sa, hľadať hráčov, nepočúvať vlastnú ozvenu a hlavne nepovedať nejakú úplnú somarinu. Bol som v obrovskom adrenalíne a celé to bolo skôr o prežití než o komentovaní. Zároveň som si všímal, ako by to za normálnych okolností asi fungovalo. Aha, je tu režisér. Aha, toto je monitor. Aha, tu by som mal súpisku. Keď sú tieto veci na svojom mieste, môže to byť relatívne v pohode. Lenže mne sa v prvom pokuse rozsypalo prakticky všetko naraz.
Verím tomu, že prvá tretina musela znieť otrasne. Ja sám som cítil, že to nie je dobré. Braňo zápas pozeral a priebežne mi písal. Potom mi povedal, že vzhľadom na rieku, do ktorej ma hodili, sa držím. Keď som mu vysvetlil, že nemám papierovú súpisku, nejde monitor, pozerám cez okno, nedovidím, hráčov nepoznám a celý zápas stojím, povedal, že na také podmienky je to vlastne fajn.
A potom napísal:
„Máš tam fanúšika.“
Vtedy som vôbec nevedel, čo tým myslí.
Toto ma baví
Keď prvá tretina skončila, naozaj som si vydýchol. A na druhú prišiel Tomáš.
Zrazu bolo krásne vidieť, čo robí skúsenosť. Tomáš poznal hráčov, orientoval sa podľa čísel, vedel, kedy čo hovoriť a proste tam bolo vidno tú skúsenosť.. Hlavne sa však zmenilo to, že už som nemusel celý ten priestor vypĺňať sám. On niečo povedal, ja som sa pridal, niečo som doplnil, reagovali sme na seba. Z komentovania sa miestami stal normálny rozhovor o hokeji.
A zrazu som mal úplne iný pocit.
Toto ma baví.
Toto je labúžo.
Presne toto by som si vedel predstaviť. To, na čom sme boli pôvodne dohodnutí. Spolukomentovanie vo dvojici, pri ktorom nemusím každú sekundu myslieť na to čo vlastne idem hovoriť.
Druhá tretina bola oproti prvej úplne iný svet. Bavili sme sa o hráčoch, o rozhodcoch, o rôznych situáciách. A ešte pred jej začiatkom mi režisér upravil slúchadlá tak, aby som už nepočul svoju oneskorenú ozvenu. Aj to spravilo obrovský rozdiel. Konečne som nemal pri každej vete pocit: Ježišmária, čo to tu rozprávam?
Po druhej tretine bolo 6:2.
Už si viac veríš ale…
Pred treťou Tomáš zasa odišiel plniť svoje povinnosti a ja som zostal sám. Lenže vtedy už som bol mentálne ďalej. Už som vedel, že som prvú tretinu nejako prežil. Vedel som, čo približne robiť. Viac som si veril. Samotný zápas už bol rozhodnutý a viacmenej sa dohrával nakoniec skončil 9:2.
Stále však zostal problém s hráčmi. Keďže som nemal papier a obraz z réžie, identifikácia hráča bola strašne pomalá. Pozrieš číslo, pozrieš do mobilu, hľadáš, zdvihneš hlavu a hráč je preč. Preto som si hneď povedal jednu praktickú vec do budúcnosti: ak ešte niekedy budem komentovať, súpiska musí byť zoradená podľa čísiel dresov vzostupne. Malé čísla hore, vysoké dolu. Nie podľa formácií. Pri komentovaní najprv vidíš číslo a potrebuješ ho v zozname nájsť v sekunde.
Tretiu tretinu som už komentoval voľnejšie, ale začalo sa diať niečo iné.
V hlave som cítil: už sa do toho dostávaš. Už je to lepšie. Už si viac veríš.
Vysychalo mi hrdlo. Reč prestávala byť taká plynulá. Pri menách som cítil, že mi pomaly dochádza presnosť. Vieš, že brankár sa volá Virág, a už to meno začneš vyslovovať všelijako. Kubiridžák – a zrazu tam pridávaš géčko na konci. Nie preto, že by si meno nepoznal, ale preto, že už je toho jednoducho priveľa.
Posledných desať minút som vyslovene čakal na koniec.
Jeden zápas, tri rôzne skúsenosti
Takže jeden zápas mi vlastne dal tri úplne rozdielne skúsenosti. Prvá tretina bola čisté prežitie. Druhá bola uvoľnenie a možno presne tá forma komentovania, ktorá by mi vyhovovala. A tretia bola chvíľa, keď už hlava získavala istotu, ale telo začalo hovoriť dosť.
Keď som potom na štadióne stretával chalanov, viacerí sa pozerali, čo tam vlastne robím. Tak som len vravel: „Bol som komentovať UNIZU.“ A keď by som mal jedným slovom opísať, ako to celé vyzeralo, asi by som povedal:
Punk.
Čistý punk za mikrofónom. 😂
Na druhý deň som ten prenos otvoril.
Tomáš mi pred zápasom hovoril, že to sleduje možno šestnásť ľudí. Neviem, koľko ich bolo naživo. Ale keď som na druhý deň posielal link Mirovi s tým, nech sa zabaví, že som bol komentovať, pri videu bolo približne 496 prehratí.
A tam som konečne pochopil aj Braňovu správu o fanúšikovi.
V chate niekto počas prvej tretiny napísal: „Prosím vás, vymeňte komentátora.“
Keď prišiel Tomáš na druhú tretinu, tá istá osoba tam potom dala srdiečko. V tretej, keď som zostal znovu sám, už nič.
Ale verím, že to prežila…😂
Záznam zápasu HC UNIZA Žilina – UMB Banská Bystrica
