Detská mozgová obrna (DMO) má vo svojom názve slovo „detská“ tak pevne zakorenené, že spoločnosť aj medicínsky systém často zabúdajú na jednoduchý fakt: deti s touto diagnózou jedného dňa vyrastú. Dnes mám 31 rokov. Svoje telo poznám dokonale – viem, ako reaguje na únavu, ako sa správa spasticita (stuhnutosť) a kde sú moje limity.
Vyšetrenie magnetickou rezonanciou (MRI) pre mňa nie je žiadnou novinkou. Doposiaľ som v tuneli ležal už štyrikrát – dvakrát mi skenovali mozog, raz krčnú chrbticu a raz krížovú oblasť. Išiel som tam s vedomím, že ma čaká hluk, kadeaké zvuky, ktoré nie sú dvakrát príjemné ale proste to tam odležím a o chvíľu som vonku. Vôbec som však nečakal že týchto desať minút v tuneli sa zmení na boj s vlastným nervovým systémom.
Mýtus: Veď sa to nemení
Kým som v čakárni čakal na zavolanie, z riadiacej miestnosti vyšiel technik – rádiologický asistent, ktorý bez zaváhania spustil smerom ku kolegyni:
„Načo tu takíto chodia? Veď má detskú mozgovú obrnu, má to od narodenia, to sa predsa nemení! Však už bol dvakrát na hlavu na magnetickú… Načo mu to zase dáva? Veď to už videli.“
Kolegyňa mu unavene odvetila: „No, dôvod sa vždy nájde, vieš…“ Sedel som tam a v duchu som si hovoril: „To asi nie je tvoja starosť, človeče.“
Tento moment dokonale ilustruje obrovský mýtus. Všeobecná predstava je, že keď je poškodenie mozgu statické a nemenné, telo dospelého človeka s DMO sa vekom nemení. Pritom roky asymetrického svalového ťahu menia postavenie chrbtice, dochádza k predčasnej spondylóze, protruzii platničiek a riziku útlaku nervových koreňov. Vyšetrenie po tridsiatke nie je rozmar; je to hľadanie odpovede na otázku, či nové bolesti a ťahy sú len bežná spasticita, alebo už poškodenie nervových štruktúr.
Tá poznámka ale hlavne vyvolala pocit, že tam človek nie je úplne vítaný….😀
Paradox príkazu: Nehýbte sa
V miestnosti kde sa nachádzal samotný prístroj magnetickej rezonancie bola človeku v spodnom prádle fakt celkom zima. Spomínam to preto lebo chlad a spasticita, tiež nie sú práve najväčší kamoši. No nič, ľahol som si na úzke lôžko, hlavu som napasoval do pripraveného miesta a prišiel kamoš pán technik, ktorý mi oznámil:
„Bude to trvať asi desať minútiek. Tu sú slúchadlá, tie znížia ten randál. A nehýbte sa.“
A práve to nehýb sa bol ten najväčší prúser. Keby mi to nepovedal, myslím si, že by mi to išlo oveľa ľahšie.
Keď ma zastrčil do prístroja ešte to išlo relatívne pokojne a ja som bol v pohode. Lámať sa to začalo, až keď prvýkrát pohol lehátkom aby ma posunul hlbšie, bez toho aby som to čakal. Ako so mnou pohli, tak som sa mimovoľne pohol aj ja. Hlavu máš uloženú v takom poloblúku a zacítil som, ako som dorazil na koniec toho priestoru. Cukol som hlavou a hneď mi bolo jasné – pohol som sa.
Počúvaš tie zvuky, nad sebou vidíš len bielu plochu magnetu. Keď sa ti konečne podarí ako-tak ukľudniť, zrazu sa ten zvuk zmení na niečo ešte horšie a tebou to znova cukne. Vtedy som to naplno cítil – to je tá moja spasticita. Celý som sa napol. Ako mi povedal, aby som sa nehýbal, strašne som sa na to sústredil, a v skutočnosti sa dial pravý opak. Človek sa síce nehýbe, ale je neskutočne napätý a drží sa v tom napätí z celej sily, pretože vie, že keby to povolil, hneď sa pohne alebo s ním trhne.
Potom tam prišiel zvuk, ktorý mi trošku pripomínal diskotéku – také to rytmické „tuc-tuc-bum-bum“. Vravel som si, že toto je v pohode. Vtedy som sa vedel trošku uvoľniť, predýchať sa a keby to takto bolo do konca tak to asi prežijem v pohode. Lenže potom sa to zmenilo na otrasné pípanie. Akonáhle prišla táto nepríjemná zmena znova som zacítil, ako ma posunulo dozadu. Napätie mi išlo do nohy a normálne ma začal bolieť bedrový kĺb na ľavej nohe. Vedel som, že som v úplnej tenzii. V duchu som sa modlil, aby som sa nepohol, aby som vyšetrenie nepokazil a nemusel tam ísť znova.
Pri tom otrasnom zvuku ma potom zasunul ešte hlbšie do tunela. Tam som mal zrazu taký divný pocit, akoby mi z jednej strany chceli vytrhnúť mozog z hlavy. Cítil som, ako dorážam na koniec priestoru, kde má hlava ležať, a krk mi ťahalo do silného kŕčovitého záklonu. Potom nastalo ticho – možno minúta alebo minúta a pol úplného ticha. Ale ja som bol stále v kŕči a hovoril si, že hádam už teda konečne bude koniec.
Dozvuky
Vytiahol ma. Keď som odtiaľ vyliezol, myslel som si, že ten divný pocit prejde. Vyšiel som odtiaľ s pocitom, ako keby som mal na hlave hrniec a niekto mi po ňom búchal kladivom. Prešiel som kúsok po vonku, po čerstvom vzduchu v nádeji, že to bude lepšie, ale nebolo.
Až po pár minútach som si začal všímať čo ma vlastne bolí. Bolela ma pravá strana hlavy, taká zvláštna bolesť, ktorú som cítil až za oko, pripomínalo mi to cervikokraniálnu bolesť. Vtedy som skúsil otočiť hlavu do jednej a do druhej strany. Hneď som zacítil, ako ma strašne ťahá stuhnutý krk smerom nahor do hlavy. Bolo mi jasné, že som bol v tom tuneli taký napätý, aby som sa nepohol, až som celý zatuhol, a toto bol výsledok.
Keď píšem tieto riadky je 22:37 a od magnetickej rezonancie ubehlo takmer 6 hodín. Stále však cítim extrémne stuhnutie krku. Preto si myslím, že veľká časť tých nepríjemných pocitov, ktoré som pri vyšetrení a aj po ňom mal bola spojená práve s obrovským svalovým napätím.
Nemám pocit, že by som pri minulých magnetických rezonanciách mal niekedy takýto problém alebo bol v takomto obrovskom napätí. Neviem, či tá spasticita jednoducho stúpa vekom alebo k tomu prispel aj stres a sústredenie na to aby som sa nepohol čo malo napokon skôr opačný efekt.
Určite však tento pobyt v tuneli magnetickej rezonancie nebudem radiť medzi príjemné zážitky.
