Po výkone Sama Hlavaja v prvom zápase Slovenska na olympiáde proti Fínsku som často videl komentáre – aj na stránkach Minnesoty či Iowy – prečo sa takýmito výkonmi, aké podáva v slovenskej reprezentácii, neprezentuje aj v zámorí. Keď sa nad tým zamýšľam, podľa mňa to má dve roviny.
Tá prvá je čisto hokejová. Iowa patrí medzi slabšie tímy v AHL a to je jeden z dôvodov, prečo jeho čísla môžu vyzerať horšie, než sú samotné výkony v skutočnosti.
Druhá rovina je však oveľa dôležitejšia.
Keď príde do reprezentácie, pravidelne sa s ním ráta ako s brankárom číslo jeden. A to je pre psychickú pohodu brankára zásadné. Je obrovský rozdiel, keď v AHL bojuješ o miesto, dokonca si sa počas sezóny ocitol aj v ECHL a cesta do NHL zatiaľ nevyzerá úplne otvorená. Každý zápas ideš do brány s vedomím, že sa musíš ukázať. Musíš podať výkon. Musíš niekomu niečo dokázať – trénerom, vedeniu, organizácii. Musíš byť oporou slabšiemu tímu a dúfať, že raz príde šanca ísť vyššie. Ale nič nie je zaručené.
Keď však prídeš do reprezentácie a tréner brankárov ti od prvého momentu dá najavo, že ti verí, že s tebou počíta, je to úplne iná situácia. Ján Lašák to povedal jasne – majú medzi sebou vzťah. A to je kľúčové. Ísť chytať tam, kde vieš, že ti dôverujú, kde si sa nikdy nesklamal a kde máš pocit, že si doma, nastaví brankára úplne inak.
Lašák sám priznal, že boli lepšie aj slabšie zápasy, ale Samo v reprezentácii nikdy nesklamal. A keď ideš na ľad s vedomím, že ti veria, že mužstvo podržíš, dostaneš sa do pohody. Do nastavenia, kde už nemusíš bojovať o miesto. Len chytáš.
Samozrejme, svoju rolu zohráva aj to, že reprezentačné turnaje sú krátke a niektorí brankári sú jednoducho „turnajový“. Možno aj to má na tom svoj podiel.. Ale pocit dôvery a jasnej pozície podľa mňa zohráva obrovskú úlohu v tom, prečo jeho výkony v reprezentácii pôsobia inak ako v klube.
V reprezentácii ide do brány ako jednotka.
V AHL často ide do brány ako niekto, kto musí niečo dokazovať.
A to je obrovský rozdiel.
