V sobotu som asi po dvoch mesiacoch znovu zobral do ruky veľký foťák. Tréner žilinských hokejových štvrtákov a piatakov ma poprosil, či by som mohol prísť fotiť turnaj, a ja som nad tým nejako dlho neváhal. Hovoril som si, že pauza bola dosť dlhá, že to môžem skúsiť a uvidím čo sa stane. Či sa niečo zmenilo, či to zvládnem v pohode, alebo mi to zase niečo ukáže.
Musím povedať, že samotný proces fotenia na štadióne som si v sobotu užil. Mal som pocit, že som to nezabudol, že ruky aj oko fungujú a že som svoju prácu odviedol celkom dobre. Bavilo ma to. A presne viem prečo.
Nebolo to tým, že by som stál niekde bokom alebo schovaný pri mantineli. Bol som priamo medzi striedačkami, v centre diania. Keďže ľad bol rozdelený na dve časti, stačilo sa otočiť na jednu alebo druhú stranu a človek bol okamžite v hre. Vnímal zápasy, emócie, trénerov…. A zároveň tam bola neustála komunikácia.
Milan sa priebežne sa pýtal, či je všetko v poriadku, či niečo nepotrebujem, či všetko beží tak, ako má. Pôsobilo to prirodzene, bez tlaku. Navyše, keďže na turnaji štvrtákov boli aj Strelci Kysuce a tých trénuje Regi, trochu sme si pripomenuli staré časy. Aj to tomu dňu dodalo príjemnú atmosféru.
Všetko prebiehalo dobre. Až do momentu, keď som prišiel domov. Keď som zapol počítač, vytiahol karty a predo mnou sa objavila kopa fotiek. Výber, triedenie, postproces.
Úprimne, čakal som všeličo. Ale nečakal som takú reakciu môjho tela po dvoch mesiacoch, počas ktorých som foťák aj postproces úplne vypustil.
Sadol som si večer k počítaču a približne po polhodine som začal cítiť, ako mi tuhne krk. Po ďalšej polhodine sa pridalo svrbenie, začervenanie, fľaky na koži – presne tie prejavy, ktoré už poznám a ktoré sa podobajú alergickej reakcii. Keďže som sa tým už v minulosti zaoberal a snažil sa pochopiť, prečo sa mi to deje, viem, že ide o somatickú reakciu tela. Nie o obyčajnú únavu, ale o typ preťaženia, ktorý u mňa dlhodobo spúšťa práve postproces.
Sadol som si k fotkám niekedy okolo ôsmej večer a zrazu bolo pol druhej v noci. Keď je človek „vo švungu“, prestane vnímať čas. Chce to dorobiť, uzavrieť. Paradoxné pritom je, že Milan mi vyslovene povedal, že sa vôbec nemusím ponáhľať, že to nie je urgentné a pokojne si to môžem rozdeliť. Lenže moja hlava si povedala opak – poďme spraviť čo najviac, kým to ide.
Výsledok bol presne taký, aký už poznám. O pol druhej ráno som si ľahol do postele a nespal som do piatej. Krátky spánok, ráno kostol, potom dokončenie fotiek. Celý proces mi dokopy zobral päť až šesť hodín čistého času. A počas toho všetkého som veľmi jasne cítil, že mi telo niečo hovorí.
Že toto už nechce. Že toto už sa nedá ďalej ťahať.
A tu prichádza tá nepríjemná, ale dôležitá pravda. Ja nie som „zdravý človek“, ktorý si len potrebuje lepšie rozložiť čas. Som človek s predispozíciou rýchlejšie sa vyčerpať. A práve v takýchto momentoch sa naplno ukazuje, že som niekoľko rokov systematicky prestreľoval svoje limity. Telo si to zapamätalo. A dnes už preň nie je veľký rozdiel, či ten proces robím raz za týždeň alebo raz za mesiac. Vždy, keď ho spustím, reakcia sa vráti.
Úprimne neviem, či existuje spôsob, ako sa toho úplne zbaviť. Tento sobotný „test“ mi však dal pomerne jasnú odpoveď. Návrat k pravidelnému foteniu v takej podobe, ako som ho poznal, momentálne neexistuje. A pravdepodobne ani nie je na programe dňa.
Zároveň ale neviem povedať, že by som sa s tým vedel úplne rozlúčiť. Hlavou mi chodia všelijaké myšlienky. Že kým tie foťáky definitívne nepredám, nikdy sa toho nezbavím úplne. Že tam vždy bude niečo, čo ma k tomu bude ťahať späť. Momentálne som však v bode, keď viem pomenovať jednu vec veľmi presne – jediný foťák, ktorý moje telo ešte nejakým spôsobom rešpektuje, je malý PowerShot. Aj preto, že pri ňom je postproces minimálny alebo takmer žiadny.
Navonok to môže pôsobiť chaoticky. Raz skončím, potom to znova skúsim, potom mám pauzu, potom sa zase objavím s foťákom. Môže to vyzerať, že sám neviem, čo chcem. Lenže v skutočnosti je to o skúšaní. O testovaní hraníc. O tom, že veľmi dobre viem, že mi to zdravotne neprospieva, ale stále sa s tým snažím nejako vyjednávať.
Je to asi podobné, ako keď športovec musí ukončiť kariéru zo zdravotných dôvodov. Vie, čo mu telo hovorí. Vie, že ďalej to už nejde. A aj tak sa ešte chvíľu snaží presvedčiť sám seba, že možno predsa. Že možno ešte trochu. Lenže mne sa to zjavne nedarí.
Keď už tie fotky spravíš, prirodzene ich zavesíš. Na Instagram, niekam. A potom prirodzene ľudia nevedia, či si skončil, či si sa vrátil, či je to len výnimka. Pravda je taká, že to často neviem ani ja sám. Ale čím ďalej, tým viac cítim, že to všetko smeruje jedným smerom. A že ako predtým už to nebude.
Nebudem fotograf v tom zmysle, ako som ním bol donedávna. Skôr sa zo mňa stane človek s foťákom. Človek, ktorý má malý PowerShot a mapuje život okolo seba – najmä ten športový. Bez tlaku, bez výkonu, bez povinnosti.
A ak si raz vezmem do ruky veľký foťák, chcem, aby to bolo naozaj výnimočne. A najmä tak, ako to robia veľkí fotografi – fotiť dobre už do foťáku, aby som nemusel tráviť hodiny pri postprocese.
Toto je fáza, v ktorej sa momentálne nachádzam. Možno by mi nejaký doktor povedal, že najrozumnejšie riešenie je skončiť úplne. Neviem však, či to dokážem.
Chcem len, aby bolo jasné jedno. Ak sa niekde občas objavím s foťákom, neznamená to, že som sa vrátil k foteniu. Znamená to len to, že som sa v danom momente cítil natoľko dobre, že som si dovolil to znova skúsiť. Určite to však nebude o pravidelnosti. A už vôbec nie o návrate k tomu, čo bolo predtým.
